Animátorka Kerekesová: Hrať sa s bábkami nie je hračka

Prvý sa volal Milenci bez šiat, druhý rozprával o pôvode sveta a ten najnovší sa odohráva v kameňolome. Kerekesová na svojom animovanom muzikáli Kamene pracuje už päť rokov a občas sa cíti ako šperkárka. Jej film je ako drobný klenot, ktorý sa rodí z trpezlivosti a nekonečného úsilia. Kým jej manžel, dokumentarista Peter Kerekes, zostrihá druhú svetovú vojnu, ona nakrúti osem sekúnd. Z výsledku sa však tešia rovnako.

Je práca na animovanom filme hrou?
Svojím spôsobom áno. V ateliéri sme museli postaviť zmenšený kameňolom, vyrobiť bábky. Nehrám sa však s nimi ako s bábikami. Stále sa učím disciplíne a trpezlivosti, ktorá je pri animovanom filme nevyhnutná. Ponáhľať sa nevyplatí, pretože by sa to odrazilo na výsledku. Dej by bol nezrozumiteľný, animácia rozknísaná, objavili by sa technické problémy. Výsledok má síce len 26 minút, ale výroba filmu je veľmi drahá.

Ako ste sa vlastne dostali k animovanému filmu?
Pôvodne som chcela študovať ilustráciu, pretože milujem pretváranie príbehov do výtvarnej podoby. Ilustrácia mi nevyšla, tak som chvíľu študovala architektúru. Potom na Vysokej škole múzických umení otvorili katedru animovanej tvorby a ja som pochopila, že to je pre mňa to pravé. Animácia spája literatúru a obraz, plus má ďalší rozmer - čas. Animovaný film si síce vyžaduje veľa práce a nie je to práve výnosná práca, ale dáva mi možnosť vyjadriť sa, a to ma teší.

Mnohých animátorov živí reklama. Vy ste o nej neuvažovali?
Nemala som na to vlastne príležitosť ani čas, pretože mám dve deti. Staršia dcéra má jedenásť, mladšia štyri roky. Vlani som však mala šťastie na príjemnú prácu, keď som ilustrovala rozprávkovú knižku Čarodejník z krajiny Oz.

V čom je iné ilustrovať knižky a robiť animovaný film?
Oboje je introvertná práca, ale pri animovanom filme sa musím starať aj o produkciu. To znamená viac komunikácie s ľuďmi a kolektívnu prácu. Oproti tomu je ilustrácia výsostne vnútorná záležitosť, čo je z času na čas veľmi príjemné.

Prečo ste dej svojho najnovšieho filmu umiestnili práve do kameňolomu?
Inšpirovali ma skalné obydlia v tureckej Kappadokii. Vymyslela som si príbeh o žene, ktorá túži po rodinnom živote a po dieťati. Jej manžel pracuje v kameňolome, kde vládnu kruté zákony. Žena sa ich pokúša prelomiť, ale zisťuje, že z manžela sa medzičasom stal hrubý človek. Upne sa k falošnej nádeji - milencovi - a chce zavraždiť manžela. Film sa zmení na drámu, ale koniec by som nerada prezradila.

Neznie to ako rozprávka.
Animovaný film má veľa žánrov, ktoré vôbec nemusia súvisieť s rozprávkou. Venujem sa nezávislému filmu, do ktorého dávam svoje vízie a city. Chcela som do filmu dostať posolstvo o tom, že po nás vždy čosi zostane - aj napriek našim bolestiam a trápeniam.

Prečo ste si vybrali animáciu bábok?
Zdajú sa mi zaujímavé. Na jednej strane sú pre mňa návratom do detstva - trávim s nimi toľko času a toľko sa ich dotýkam, že ich začínam mať rada ako bábiky z detstva. Na druhej strane v sebe bábky majú aj hrôzu voodoo. Som rada, že som sa od alternatívnych technológií dostala ku klasickým bábkam, v tom by som ešte chcela pokračovať.

Koľko času venujete filmu?
Všetok, ide o spôsob videnia. Niekedy mi dcéra povie vetu, ktorá ma privedie na nové filmové myšlienky. Aj deti ma posúvajú ďalej.

Majú deti iné videnie sveta ako dospelí?
Určite. Vo svojej doktorandskej práci som napríklad skúmala, ako deti vnímajú humor v animovanom filme a zistila som zaujímavé veci. Napríklad, že deti veľmi pozitívne reagujú na slovenské večerníčky. Aj preto je škoda, že sa dnes nevyrábajú nové večerníčky a väčšina detskej tvorby má globálny charakter - napríklad dnes výnimočný Harry Potter. Myslím si, že je dôležité dať deťom aj čosi národné - oni to vedia oceniť a rozumejú slovenským príbehom zo svojho prostredia.

Premietali ste deťom slovenské a zahraničné filmy?
Áno. Vrátane nezávislých filmov z festivalu vo francúzskom Annecy. Púšťala som im rozprávky s Tomom a Jerrym, vlka a zajaca, ale pri Maťkovi a Kubkovi som videla, ako pozorne ich sledujú.

Na čom ste poznali, že deti lepšie rozumejú slovenským príbehom?
Smiali sa, boli napäté. Reagovali síce aj na Toma a Jerryho, ale v prípade Maťka a Kubka to bolo iné. Po premietaní vedeli vysvetliť situácie, chápali, o čo vo filme šlo. Zistila som však aj veľké rozdiely medzi chlapcami a dievčatami. Dievčatá chceli byť ochrankyne, tŕpli, keď hrdinovi hrozilo nebezpečenstvo. Chlapci sa skôr stotožňovali s dobrodružnými hrdinami.

Spomínali ste Harryho Pottera. Je to dobrá rozprávka pre deti?
Moja staršia dcéra mala Harryho veľmi rada, spolu sme ho čítali, vďaka čomu zvládla aj strašidelné scény. Boli sme aj v kine na jednej z prvých častí, ale film pre ňu bol dosť tvrdý oriešok. Mladšia Vera je posadnutá rozprávkami a príbehmi, čo myslím nie je zlé.

Máte vďaka svojmu povolaniu viac času na deti?
Teraz si napríklad moja mladšia dcéra dva dni skladá drevené puzzle, zatiaľ čo ja animujem. Takže v podstate mám veľmi trpezlivé deti. Niekedy by chceli, aby som sa s nimi hrala s barbinami. Lenže ja mám radšej svoje bábky robotníkov z kameňolomu.

Vaše deti majú bábiky Barbie? Nehrajú sa s originálnejšími hračkami?
Jasné, že majú barbiny. So staršou Esterkou sme vyrobili paravanový domček na hranie, ktorý všetci obdivovali, ale pri mladšej Vere som to už nezvládla. Hrá sa s Esterkiným domčekom. Myslím si, že deťom treba dopriať v rozumnej miere aj hračky, po akých túžia. Ak im nedoprajem Barbie, istým spôsobom ich vyčlením z kolektívu rovesníkov. V izbe však majú aj handrové bábiky a plyšových medvedíkov.

A ako sa žije dvom filmárom, z ktorých jeden robí dokumentárny a druhý animovaný film?
Obaja sa venujeme skôr okrajovým žánrom. Rozdiel je v tom, že kým Peter čas znásobuje, ja ho delím. Keď strihal svoj dokument o kuchároch Ako sa varili dejiny, ja som práve nakrúcala v ateliéri. Večer, keď prišiel domov, mi napríklad povedal: Dnes sme urobili druhú svetovú vojnu. A ja som za ten istý deň nakrútila osem sekúnd. Obom nám však pri práci čas beží veľmi rýchlo. Miestami sa nám žije ťažko. Som viazaná na miesto, kde mám ateliér. Manžel zasa stále musí kamsi cestovať, takže výchova detí a starostlivosť o domácnosť je viac-menej na mojich pleciach. No nesťažujem sa, dnes takto žijú mnohé ženy. Navyše ma moja práca baví, som sama sebe paňou.

Pripomienkujete si s manželom navzájom filmy?
Samozrejme, aj keď je často na cestách, stále si telefonujeme. Keď je na festivale, rozpráva mi, čo videl a čo by sa mi páčilo. Navzájom sme si prvými kritikmi, a to dosť tvrdými. Obaja sme dosť tvrdohlaví a nie vždy pripomienky zohľadníme. Neviem si však predstaviť žiť s niekým, s kým nemám rovnakú znakovú reč. Možno niekedy súdim príliš rýchlo a Peter ma učí byť tolerantnejšou. Naše manželstvo je veľmi podnetné.

Vaše filmy kedysi produkoval váš manžel, dnes si ich produkujete sama. Prečo?
Nebaví ma byť producentkou, ale nedá sa tomu vyhnúť. Takže som zároveň režisér, výtvarník, animátor aj producent filmu. Môj druhý film - Pôvod sveta ešte produkoval manžel, ale po čase sa mu nakopilo toľko vecí, že to už nezvládal. Zistila som, že manželstvo s ním ma vedie k samostatnosti. Často nie je doma a o niektoré veci sa musím starať sama. A on povie, ved to zvládneš. A ja to potom nejako zvládnem.

Katarína Kerekesová, animátorka, 35
Narodila sa v roku 1974 v Žiline. V roku 1999 skončila štúdium na Katedre animovanej tvorby Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V roku 1997 nakrútila autorský debut - kombinovaný krátkometrážny film Milenci bez šiat. V roku 2002 uviedla ďalší stredometrážny film Pôvod sveta, za ktorý získala cenu Igric. V súčasnosti pracuje na realizácii animovaného muzikálu Kamene. Venuje sa aj ilustrácii a voľnej maľbe. S manželom, dokumentaristom Petrom Kerekesom, má dve dcéry - Ester a Veru.

Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: Michal Šebeňa pre Pravdu