Andrea Kerestešová: Keď sa hrám a hrám, je mi dobre

Jej skutočný osud je podobný osudu postavy. Aj ona prišla do Prahy zo Slovenska. Z Hlinného od Vranova nad Topľou. A pomaly si zvyká, že ju spoznávajú ľudia na uliciach.

Ako takmer neznáma dievčina ste dostali významnú rolu. Ešte ste nepocítili závisť?
Zatiaľ cítim skôr prajnosť. Ľudia ma podporujú, píšu, že sledujú, čo hrám. Keď je niekto zákerný, falošný, aj tak to človeku nepovie.

Máte kamarátov v pražskom hereckom prostredí?
Žijem sama, mám kocúra, volá sa Kvik, je z útulku a vzala som si ho, lebo bol najškaredší a najrozkošnejší zároveň. Na iný vzťah teraz nemám vôbec čas.

Ale nápadníkov máte.
Samozrejme. A je to príjemné. Snažím sa byť milá, ale na rande nemám čas. Poďakujem, usmejem sa a nechám to plynúť. Môj svet tvoria najmä ľudia zo seriálu. Mám tam veľa priateľov, režiséra, skriptku, hercov... vychádzam s nimi výborne. Mám kamarátky medzi herečkami, ale aj mimo brandže. Mám už v Prahe zázemie.

A máte tam aj najlepšiu kamarátku?
Herečku Lenku Záhradnícku. Poznáme sa dva roky. A ešte mám kamarátku z domova, ktorá je teraz v Amerike. A asi tiež príde do Prahy. To je spriaznená duša.

Čo si ceníte na ľuďoch?
Keď sa nepretvarujú. Falošní a neúprimní ľudia u mňa nemajú šancu. Nedokážem sa hnevať ani nenávidieť, ale v mojom svete taký človek nemá priestor. Moji priatelia sú úprimní, povedia mi pravdu, aj keď urobím niečo zlé. Úprimnosť je v priateľstve najdôležitejšia.

A v láske? Chceli by ste žiť vo veľkej rodine ako vaši rodičia?
Áno. No ako pozorujem svet okolo seba, veľa vecí sa zmenilo. Kedysi žena potrebovala muža, aby ju zabezpečil. Dnes to osem z desiatich žien nepotrebuje. A tak sa pýtajú: Prečo by som s ním mala byť, keď mi s ním nie je dobre? Vidím to aj vo svojom okolí. Mnohé v mojom veku sme samy, lebo sme vyťažené prácou a na všetko si stačíme. A zrazu je veľmi ťažké určiť si kritériá a vybrať si.

Akú máte predstavu?
Možno budem naivná, ale moja predstava je jasná: Musím sa zamilovať, musí to prísť, a potom budem možno schopná všetkého. Tolerancie a podobne. Nedokážem však držať vzťah iba preto, aby som nebola sama. Mama sa tiež vydávala v tridsiatke, mám teda čas. Nechcem nič nasilu. Do ničoho sa nehrniem, užívam si slobodu.

Prijali vás českí herci?
Seriál Vyprávěj je moja veľká herecká škola. V Rafťákoch som mala síce jednu z hlavných ženských úloh, ale to bol jednoduchý film. Komédia, v ktorej nikto nečakal veľké herecké výkony. V seriáli Vyprávěj mám hlavnú úlohu, je to rodinná sága, vyvíjam sa tam, moja rola starne, je to herecky a psychicky veľmi náročné.

Nemáte niekedy problémy?
Začiatky boli veľmi ťažké. Ani tvorcovia filmu dlho nevedeli, či som tá pravá. Prešla som asi siedmimi kastingami a vždy sa dohadovali: Zvládne to, nezvládne to? Nie je to herečka, nemá skúsenosti, čo keď si nenájde správnu polohu? Je to sága, nakrúcame rok... Aj pre tvorcov to bol risk. Na pľaci sa mi ikskrát stalo, že som netušila, ako mám hrať. Človek tam príde, sú tam samí známi herci a - on. A on si povie - sú tu herci a ja.

Mali ste trému?
Často som mala veľkú trému. Nevedela som svoju rolu podať. Keď má človek veľký rešpekt, zväzuje ho to. Sme však výborný kolektív a všetci mi pomáhajú. Napríklad môj seriálový partner Roman Vojtek stál vždy pri mne. Začiatky boli teda ťažké, ale časom sme si všetci na seba zvykli. Začali sme sa spolu rozprávať a teraz je to už úžasné.

V seriáli hráte postavu Slovenky, ktorá neskôr hovorí aj po česky. Išla vám čeština sama od seba?
Musela som chodiť na hodiny češtiny k profesorke z DAMU. Musela som na sebe popracovať.

Ako dlho nakrúcate?
Už je to rok. Seriál Vyprávěj sa začína rokom 1964 a končí sa súčasnosťou. Nie je to historický seriál, sú to príbehy rodín, priateľstiev v danej dobe a tá doba ovplyvňuje rozhodnutia ľudí, ich životy. Myslím, že v tomto seriáli si starší ľudia nájdu kus života. Na internete si to sťahuje veľmi veľa ľudí, hneď po prvom vysielaní bolo zaznamenaných 70-tisíc prístupov.

Nakrúcalo sa chronologicky?
Nie. A to práve bolo veľmi náročné. Lebo začínam ako 18-ročná, prichádzam zo Slovenska do Prahy, zamilujem sa, otehotniem, mám dieťa... A v druhej sérii, ktorú práve dokončujeme, mám 26 rokov, šesťročného syna... Takže sa občas stalo, že som ráno mala vrkôčiky a 18 rokov a poobede som už mala mikádo, kabátik, sukničku, išla som do práce a za ruku som držala syna. A pritom som ešte aj musela prepínať zo slovenčiny do češtiny.

O šesťdesiatych rokoch vás nejako školili?
Nie. Nepotrebujeme vedieť fakty, riešime ľudské veci. Do deja však vstupujú politické udalosti, o tom sa rozprávame. Keď sme nakrúcali august 1968, volala som aj domov a pýtala som sa mamy, ako to bolo, ako prišli tí Rusi. Čo ste prežívali? Mali ste strach? Každý sa niekoho pýtal a potom sme sa o tom rozprávali a dali to dovedna.

Čo vás odpudzuje na dobe, v ktorej sa odohráva dej seriálu?
Najviac ma odpudzuje práve august 1968. Mne stačí, že vidím vojakov a zbrane, hoci len v hre, a chce sa mi plakať. Vyvoláva to vo mne strach a bolesť. Nikdy by som to nechcela zažiť, ani aby také niečo zažili moje deti! A nechcela by som ani tú neslobodu, čo nastala po roku 1968.

Vášho otca hrá Marián Labuda. Pomohol vám aj on?
Pred ním som mala najväčší rešpekt! Prišiel prvý spoločný natáčací deň a ja som vôbec nevedela, ako sa k nemu správať. Mám sa prvá predstaviť? Čo mu mám povedať? Bolo to pre mňa veľmi zvláštne, lebo celá naša rodina sa celý život na Mariána Labudu pozerá v televízii, obdivujeme ho a ja sa mám zrazu tváriť ako jeho dcéra. Bála som sa a veru hneď aj prišiel trapas. Vôbec som nedokázala hrať a začala som sa zo zúfalstva a nervozity strašne smiať. To boli najťažšie chvíle. Ale on sa správa fantasticky. Pýtal sa, odkiaľ som a ja som mu rozprávala svoj príbeh. A keď sme potom spolu točili, prišiel ku mne a povedal Hlinné, Hlinné...

Rodičia sú stále v Hlinnom? Neprídu za vami do Prahy?
Chodia ma len navštevovať. Striedajú sa všetci členovia rodiny.

Vo Vranove hutoríte? Ako Milka Zimková?
Áno. Zimkovej film je podľa mňa úplne geniálny. Mám veľký sen raz hrať alebo sa nejako podieľať na filme z východného Slovenska. Milujem to tam. Stále považujem za raritu ten jazyk, originálnych ľudí... A možno za dvadsať rokov sa to už celkom zmení. Už teraz je tam samé Tesco, zanikajú malé obchodíky. Za dvadsať rokov to bude vyzerať ako Bratislava a to už nebude zaujímavé.

Aj ste sa kúpali v rieke Topli, pri ktorej ste vyrastali?
Je to malá, úzka rieka, ale mám na ňu krásne spomienky. Miesta okolo rieky boli rozdelené, niekam chodili rodiny, niekam mladí, niekde sa hrali decká. V nedeľu zobrala mama košík, naložila jedlo, odstavili sme auto, prešli cez pole a priblížili sme sa k rieke. Obľúbili sme si malý ostrovček, takže sme sa všetci chytili za ruky a prechádzali sme cez prúd. Ja som bola najmenšia, prúd ma ťahal, a tak ma brali na ruky a prenášali. To bolo veľmi pekné. Nás je päť - otec, mama,  dvaja starší bratia a ja.

Na koho z rodiny sa podobáte?
Oči a gestá mám ako mama. Ľudia hovoria, že najmä pohľad mám ako mama. Hnedé oči máme všetci a celá rodina máme rovnakú krvnú skupinu. Čiže máme všetko rovnaké, ale povahovo som určite po mame. Mama je učiteľka, má strednú pedagogickú školu v Prešove, kam som chodila aj ja.

Aj vy ste mali byť učiteľkou. Kedy sa zvrtol váš osud?
Pamätám si na básničku, s ktorou som vyhrala úplne všetko. Volala sa Murko a bola o kocúrikovi, ktorý sa stratil. Táto báseň bola pre mňa významná, lebo som s ňou mala prvý veľký úspech. A vždy som sa zaujímala o umenie. Chodila som na klavír, recitovala som, venovala som sa rétorike a na strednej škole som sa stretla s tvorivou dramatikou, teda hraním, improvizáciou. Na vysokej škole v Trnave som už mala tento predmet ako špecializáciu. Tam som zistila, že je to môj svet. Keď robím toto, nepozerám sa na hodinky. Patrí to k mojej osobnosti.

Trúfate si aj na divadlo?
Možno na nejaké maličké divadlo. Mám divadlo rada. Hrať rolu, to je oslobodenie. Terapia. Človek nie je za seba, ale za rolu a emócie sa môžu uvoľniť. My ľudia sa vôbec radi hráme. Ja sa hrám veľmi často. S mojím kocúrom, s inými zvieratkami, s kamarátkami vymýšľame hry, hráme sa v prírode. Hra patrí k životu. Dobre sa mi žije, keď hrám a keď sa hrám.

Na strednej škole ste mali improvizácie na hudbu, pohybové aktivity, živý prednes. Vysoká škola bola skôr teoretická?
Áno, učili nás tam veľa teórie. Chýbalo mi to skutočné hranie. Chýbalo mi, že sa nehýbem, že nedávam von svoje emócie.

A vtedy ste sa rozhodli skúsiť to aj mimo školy...
Prihlásila som sa do reklamnej agentúry Charlie Brown v Bratislave. Začínala som ako komparzistka za dvesto korún. Niekde som si tam sadla, herci hrali a ja som sa pozerala. Vždy ma to fascinovalo. V tej agentúre sa mi začalo dariť. Chodila som na kastingy a začala som vyhrávať roly v reklame.

Pútali ste svojím zjavom?
Ostatní hovorili: Zasa ty? Prečo práve ty? Ako je možné, že vždy vyberú teba? Nikdy som nemala veľké sebavedomie, tak ma to prekvapovalo. Prišla som na kasting, tam bolo šesťdesiat dokonalých modeliek a zrazu vybrali mňa. Doteraz dostávam otázku, či som modelka, alebo herečka. Nie som ani jedno, ani druhé, som akoby zo všetkého trošku. V tom to asi je. Reklamy a roly dostávam asi aj vďaka tomu, ako vyzerám, no zároveň si myslím, že pekná tvárička nie je všetko. Pred kamerou musí z človeka niečo vyžarovať.

Mne sa zdá, že vám pomáha aj to, aká ste... čistá. Vyzeráte slušná, skromná, nevinná. Cítiť z vás zázemie harmonickej rodiny.
Naša rodina je taká. Na kastingu sa človeka síce nepýtajú, odkiaľ je a z akej rodiny, ale myslím si, že to na správaní vidno. Vždy som sa snažila nepretvarovať sa, rozlišovať, čo je dobré a čo zlé. Tak ma vychovali a možno to ľudia cítia. Nehovorím, že som svätá, to nie, urobila som veľa chýb, ale snažím sa z nich poučiť. V Prahe sa mi niekedy ľudia smejú a hovoria: Ty si ešte taká neskúsená, ty ešte netušíš, aký je svet! Nemôžeš byť taká milá a úprimná! A vlastne majú pravdu, lebo na naivitu sa veľa ráz aj dopláca. No ja verím, že božie mlyny melú - aj keď pomaly - a že na psa príde mráz.

Ale asi tušíte, aký je svet.
Jasné. Neplávam v oblakoch, to isto nie. Chcem však žiť svoj život, chcem žiť pokojne a nebudem robiť iným ľuďom to, čo nechcem, aby robili mne. Bola by som rada, keby ľudia žili v pokoji, v mieri a nemali v sebe zlo. Bohužiaľ, to asi nie je možné, ale môžem po tom túžiť.

Ste veriaca?
Áno.

A ako sa veriaci človek cíti v "neznabožskej" Prahe?
Vie sa o tom, že som veriaca. Zákerní ľudia si z toho berú, čo chcú. A bulvár to už zneužil. Bez toho, aby niekto so mnou komunikoval, vyšli vymyslené rozhovory, ktoré ublížili mne a mojej rodine. Vybrali si ma ako zaujímavú mušku, babu z východného Slovenska, z katolíckej rodiny, ktorá sa nechce pred kamerou vyzliekať a okolo toho posplietali vymyslený príbeh. Vraj ma zavrhla matka a podobne. A pritom my sme s mamou najlepšie kamarátky!

Ako ste to prežívali?
Bolo to kruté, nechcem na to ani myslieť. Keby niekto kydal iba na mňa, tak sa vyplačem a pretrpím to. Keď sa však púšťa do mojej rodiny, ktorá mi je všetkým, tak to je prisilné. No pokiaľ niekto čaká, že sa psychicky zrútim, bude sklamaný. Nebudem sa súdiť a rozmazávať to. Bulvár by to uvítal, aby ďalej na tej lži zarábal. Len sa čudujem, že ľudia, ktorí takto pracujú, môžu pokojne spať.

Andrea Kerestešová
sa narodila 21. júla 1984 vo Vranove nad Topľou. Vyrastala v obci Hlinné, chodila na strednú pedagogickú školu v Prešove a na vysokú školu pedagogickú v Trnave. Hrávala na omšiach na harmóniu, súťažne recitovala. Ako študentka začala chodiť na kastingy a dostala sa do viacerých reklám, napríklad pre rakúsku  Erste bank, české Bohemia chips a Vodafone, na Slovensku účinkovala v reklame pre T-com.  Pri nakrúcaní reklamy na syr Pribina si ju všimol režisér Karel Janák a obsadil ju do Rafťákov. Teraz hrá v seriáli Českej televízie Vyprávěj hlavnú úlohu.  Účinkuje aj v pripravovanom slovenskom horore Fabrika smrti. 

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: archív A. Kerestešovej