Dobrá práca prináša viac ako peniaze. Dáva zmysel

Vzdelaní tridsiatnici na dobre platených miestach sa zrazu viac ako o svoj plat začali zaujímať o to, čo, ako a hlavne prečo robia. Pustili sa do pátrania po hlbšom význame svojej práce. A čo práca znamená pre Slovákov? Chodia v čase finančnej krízy do roboty s radosťou alebo len preto, aby mali z čoho platiť účty?

Za socializmu vyzerali pracovné životopisy celkom inak ako dnes. "V priebehu desiatich či pätnástich rokov ľudia zmenili zamestnanie nanajvýš dvakrát. Po roku 1989 však prácu bežne striedali aj každé dva tri roky," hovorí Renáta Otottová z personálnej agentúry Hill.

Fluktuácia nielenže naznačuje, že človek sa v práci zrejme nenašiel, ale podozrivo pôsobí aj na prípadných zamestnávateľov. O prelietavých zamestnancov nemajú záujem. Ani o karieristov, ktorí už v tridsiatke nevedia, aký plat by si zapýtali, pretože sa im všetko zdá málo.

Ale hľadajú ľudia v práci len peniaze?

Podľa sociologičky Magdalény Piscovej všeobecne platný rebríček toho, čo ľudia v práci hľadajú, neexistuje. "Každý má iné pohnútky, súvisiace aj so životným obdobím, ktoré človek práve prežíva," zdôrazňuje sociologička.

Mladému človeku ide najmä o naštartovanie kariéry a práca je cestou k naplneniu ambícií, získaniu spoločenského postavenia a finančného zabezpečenia. V staršom veku nadobudnú väčší význam veci ako uznanie okolia či rodiny, udržanie spoločenských kontaktov a podobne.

"Zatiaľ žijeme v spoločnosti, kde práca je predovšetkým cestou na získanie ekonomických zdrojov, potrebných pre život a ostatné motívy sa pridružujú až neskôr. Pokiaľ je však človek profesionálne spokojný a ekonomicky zabezpečený, istotne hľadá aj širšie obzory pre svoju realizáciu," hovorí Piscová.

Keď sa splnia sny
Katka Gajdošová má tridsať rokov a od skončenia vysokej školy vystriedala tri zamestnania. Začínala v bratislavskej cestovnej kancelárii, aby o pár rokov pristála v Londýne ako letuška.

"Pracujem, aby som mala z čoho platiť účty, ale bez práce by ma život asi veľmi nebavil. Takže u mňa je to pol na pol, motiváciou sú peniaze aj zážitky. Stále sa učím a dozvedám niečo nové, keďže denne stretnem asi 700 ľudí," hovorí Gajdošová.

"V prvej práci chcela získať skúsenosti a naučiť sa vychádzať s kolegami. "Keď som odchádzala, šéfka mi povedala: Nikdy neodchádzaš do horšieho. V mojom prípade mala naozaj pravdu. Moja druhá práca síce nebola dobre platená, ale našla som si v nej skvelých kamarátov z celého sveta. A teraz, v treťom zamestnaní ako letuška lietam po Európe, ale nikde sa nezdržím viac ako 25 minút. Lietadlá ma lákali odmalička, takže sa mi splnil sen," vyznáva sa.

Prácu, ktorá ho napĺňa a baví, má aj 31-ročný šéfkuchár Marcel Ihnačák. Pôvodne si síce maľoval hokejistickú kariéru, no napokon sa pre zranenie vyučil za kuchára a zistil, že varenie je jeho druhou vášňou.

Dnes má za sebou slušnú kariéru – pôsobil vo vychytených pražských reštauráciách Století a Zahrada v Opeře, vo dvoch v Londýne – michelinovskej Pied a Terre a Fifteen Jamieho Olivera – a vo dvoch v Bratislave.

"Najdôležitejšie pre mňa je, že ma práca baví. Peniaze sú až druhoradé, pri srdci ma vždy hrialo, že som vo varení naozaj dobrý. Vždy som túžil byť najlepší," zdôveruje sa Ihnačák, dnes šéfkuchár bratislavského Au Café. Na varení ho vraj baví úplne všetko – prostredie, kreativita, oheň, rýchlosť, možnosť kombinovať suroviny a vytvoriť z nich niečo nové. "Práca šéfkuchára je ohromne tvorivá, som spokojný," tvrdí kolega Jamieho Olivera.

Som manažér, kto je viac?
Kedysi patrila práca letušky k najatraktívnejším povolaniam, ľudia si vážili aj učiteľov, lekárov či právnikov. A dnes?

"V kurze sú počítačové a technické smery, psychológia či marketing. Azda najviac mladých ľudí však chce byť manažérmi. Aj keď mnohí uchádzači vlastne ani netušia, čo sa za týmto všeobecným, vlastne nič nehovoriacim slovom skrýva," hovorí personalistka Renáta Otottová.

Pod honosným termínom marketing si predstavujú reklamu či takzvanú kreatívu, no o tom, ako vyzerá marketing v praxi, nemajú ani potuchy. To im však nebráni hlásiť sa s minimálnymi alebo žiadnymi skúsenosťami aj na pozície stredných manažérov.

Pri výbere štúdia či zamestnania ľudí často ovplyvňujú rodičia, ktorí myslia na budúce uplatnenie svojich potomkov. Mladí potom nie vždy študujú to, čo by ich bavilo, ale to, čo sa práve zdá žiadané. A je niekto žiadaný viac ako manažéri?

Po stopách Ally McBealovej
Záujem o určité povolania môžu vzbudiť dokonca aj televízne seriály. V časoch vysielania seriálu o Ally McBealovej či príbehov z amerických súdnych siení mnohí túžili byť právnikmi, hoci slovenský právny systém je celkom iný než anglosaský.

"Aj seriálov zo zdravotníckeho prostredia je veľa, ale počet zdravotných sestier či lekárov na Slovensku prudko nestúpol," uvažuje Otottová. Zrejme preto, že slovenskí zdravotníci sú platení o čosi horšie než seriálový doktor House.

"Niektoré povolania ako lekár či právnik vždy patrili k akýmsi stáliciam na rebríčku prestíže povolaní. Sme však svedkami toho, že aj tento rebríček sa mení, a to najmä v závislosti od možností uplatnenia sa v tom-ktorom povolaní a predovšetkým od finančného ocenenia," pripomína sociologička Piscová.

Výrazný vzostup príťažlivosti povolaní ako televízny moderátor či hlásateľka pripisuje obrovskej moci médií v dnešnej spoločnosti. Sociologička si tiež všimla, že do nášho života vstúpila povrchnosť a ústup od profesionality vo väčšine povolaní.

Rýchla kariéra nie je dobrá
Kedy vlastne možno hovoriť o "dobrej kariére"? Ak má človek miesto, kde zarába veľa peňazí, veľkú zodpovednosť, riadi množstvo ľudí a stúpa v kariérnom rebríčku?

"Za vhodné sa považuje postupné napredovanie - ani prirýchle, ani veľmi pomalé. To znamená, ak zmeny v práci nastávajú po dvoch či troch rokoch," hovorí personalistka. Zdôrazňuje, že človek najskôr musí firmu a spôsob práce spoznať. Dobré výkony začne podávať až po určitom čase. A tiež začne byť k firme lojálny.

Z pohľadu zamestnanca je kariéra dobrá vtedy, ak nestratí chuť pracovať a učiť sa, ak do práce nechodí preto, že musí, ale preto, že chce.

"Keď som mal 22 rokov, všetci kamaráti rozprávali o peniazoch. Ja som sa takým debatám vyhýbal. Nepracoval som kvôli peniazom, ale preto, aby som sa niečo naučil a kamsi to dotiahol," rozpráva šéfkuchár Ihnačák.

Cítil vraj, že na žiadnom mieste nemôže zostať dlhšie ako dva-tri roky. "Za ten čas som sa chcel dostať navrch, aby som potom odchádzal s dobrým pocitom. Predstavoval som si, že zamestnávateľ by mal ľutovať odchod dobrého kuchára a nie aby som ja trpel výčitkami. Vždy som odišiel v správnom čase. Podľa mňa kuchár, ktorý varí na jednom mieste sedem rokov, nie je pre podnik perspektívny. A nerobí dobre ani sebe," je presvedčený Ihnačák.

Kríza spomalila úteky
Koľko ľudia zotrvajú na tej istej pozícii, sa ťažko zovšeobecňuje. K najväčším fluktuantom patria obchodní zástupcovia, u tých je to však pochopiteľné.

"Prácu často menili aj strední manažéri. Ubíjalo ich, ak im materská zahraničná firma síce nadelila zodpovednosť, no nepridala prislúchajúce kompetencie, aby reálne mohli veci ovplyvniť. Slováci sa chceli realizovať, a tak to pred krízou bol častý dôvod zmeny zamestnania," hovorí Otottová.

Dnes však pre krízu ľudia neutekajú preč hneď, ako sa im čosi nepáči. Kríza tiež znížila platové očakávania. Hoci v priemere EÚ boli slovenské platové očakávania skôr nízke, mnohí menili prácu hneď, ako sa vyskytla nádej na vyšší plat. Teraz ľudia prácu menia menej často, čím v očiach zahraničných firiem pôsobia dôveryhodnejšie. Žeby kríza konečne priniesla čosi pozitívne?

Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK