Drzosť v puberte by mali rodičia vítať

Puberta je podľa psychológov druhým obdobím vzdoru vo vývoji osobnosti človeka (kto zabudol, to prvé sa konalo zhruba medzi druhým a tretím rokom). Mnohým rodičom sa zdá toto obdobie - jemne povedané - náročné. Dospievajúce deti to majú však ťažké tiež.

Veľké zmeny
Tínedžeri prechádzajú  zložitým obdobím života. Dospievajú fyzicky a sú z toho celí nesvoji. Ak ste už pre dcéru kupovali jej prvú podprsenku a menštruačné vložky alebo ak vášmu synovi preskakuje hlas, viete, o čom hovoríme.
Z prudkých fyzických zmien vyplývajú aj rôzne "neohrabané" prejavy správania - keď do všetkého vrážajú, hocičo rozsypú alebo vylejú či búchajú dvermi. Dospelí to často pripisujú výchove, ale oni si len na svoje nové telo potrebujú zvyknúť, ešte ich neposlúcha.

Nepriateľské tábory
"Do puberty sa dieťa dostáva vtedy, keď má pocit, že mu nikto nerozumie a rodičia sú hrozní a dostáva sa z nej až vtedy, keď si myslí, že rodičia predsa len urobili malý pokrok," tvrdí detská psychologička Mária Tóthová-Šimčáková. Byť v opozícii voči rodičom, nesúhlasiť s ich názormi a snaha presadiť sa patrí k tomuto veku.

Čo tínedžerom na rodičoch najviac prekáža?  Že ich ako rodičia obmedzujeme, nedávame im primeranú slobodu, vnucujeme im svoje názory, bránime im rozhodovať o sebe, a najmä, že ich stále berieme ako deti. A ešte sme s nimi večne nespokojní.
A čo prekáža rodičom na tínedžeroch? Že sú drzí, neposlúchajú, robia si, čo chcú, rodina pre nich nič neznamená, nespolupracujú, ale majú neprimerané požiadavky a ešte sú s nami večne  nespokojní.

Dosť na to, aby sa z takýchto vyhranených stanovísk  pri najmenšej príležitosti vyvinula hádka. Súperi  idú do boja s plným nasadením  a obe strany používajú naozaj tvrdé zbrane. (Prikazujem ti to! Kašlem ti na to!) Rodičia sú zúfalí a spytujú si svedomie, kde spravili vo výchove chybu. Deti sú zúfalé tiež a pýtajú sa, ako môže byť svet taký nespravodlivý, že ich potrestal takýmito rodičmi. Zvíťaziť nemôže nikto.   

Vo chvíľach, keď zvyšujú hlas deti aj rodičia a trieskajú dvere, atmosféra je napätá na prasknutie. Rodičom neraz povolia nervy a najradšej by sa uchýlili k fyzickému násiliu (lenže tínedžer pozná číslo na linku detskej istoty a nebojí sa ho použiť...)  Niekedy vzduchom lietajú nadávky, inokedy facky, ale väčšinou je prítomná irónia a urážky -  z oboch táborov. Veď kto najlepšie pozná naše najcitlivejšie miesta, ak nie tí najbližší?

Americké odborníčky na komunikáciu Adele Faberová  a Elaine Malishová  radia namiesto "podpásoviek", ako je ustavičná kritika a vyťahovanie "starých hriechov", celkom iný prístup. Netreba hovoriť tínedžerovi o tom, čo je na ňom zlé, ale o tom, čo my sami cítime. Že máme oňho strach, ak zostane vonku dlhšie.  Že sa nám nepáčia ich spolužiaci, ktorí si kupujú alkohol. Že chceme, aby si raz mohli  vybrať prácu, ktorá ich teší a nemuseli robiť len pre peniaze. Že sa nás to dotkne, ak povedia niečo hrubé.  Že... "Radšej im hovorte o tom, čo cítite, ako obviňovať ich a urážať poznámkami na ich adresu," radia. Niekedy stačí málo - namiesto "v tomto oblečení vyzeráš hrozne", povedať , že "v tých druhých nohaviciach sa mi páčiš viac".

Rovnaký princíp platí dokonca aj vtedy, keď nedodržia dohodu. Meškáš, nedá sa na teba spoľahnúť! Máš zatrhnuté vychádzky!  Účinnejšie je najprv vysvetliť svoje pocity.  Keď neprídeš domov tak, ako sme sa dohodli, máme o teba strach. Preto ti nemôžeme dovoliť byť vonku dlhšie, ako si chcela, kým budeš meškať.

Viete, čo je kompromis?
Mnohé požiadavky tínedžerov sa rodičom zdajú natoľko nehorázne, že ich rovno  zmetú zo stola.  Dlhšia večierka? Ani nápad, ráno treba vstávať! Do kina? A čo škola! Nové tenisky? Veď doma s ničím nepomáhaš! Pre tínedžera takto zoradené argumenty strácajú logiku. Ani to však nie je prejav jeho arogancie, pubertiak jednoducho ešte nevidí súvislosti medzi príčinou a dôsledkom. 

Podľa odborníkov ustavičné hádky s -násťročným dieťaťom majú jediné riešenie: kompromis. "Mali by sme si spolu sadnúť a povedať si, na čom nám záleží. Je to otázka diskusie a ak sa chceme dohodnúť, každý musí v niečom ustúpiť - dieťa, ale aj rodič," odporúča psychologička. Príkazy a zákazy nefungujú - to dieťa len dostane do vzdoru a získa pocit, že  rodičia ho nerešpektujú.

Ústupky a dohoda
Bežné požiadavky, keď si dospievajúce dieťa chce v izbe rozvešať   svoje obľúbené plagáty, by rodičia nemali zamietať s argumentom, že je tam čerstvo vymaľované. Dieťa potrebuje svoj priestor, ktorý si zariadi podľa svojho vkusu, nemalo by to však prekročiť únosnú mieru. "Zásada dohody, ústupkov a kompromisu by mala platiť pre všetky konfliktné situácie s tínedžerom. Systém rodinnej rady je  efektívny," tvrdí  psychologička.

Zábava s kamarátmi? Môže byť, ale musíš dodržať dohodnutý čas a pravidlá. Každý tínedžer chce viac samostatnosti, ale s ňou by mal na seba brať aj viac zodpovednosti, a to mu už nevonia. Moja izba je len môj priestor. Ak však neuprace mama, je tu taký neporiadok, že sa nedá  ani vstúpiť. Chcem ísť na zábavu, ale rodičia mi robia servis: musia ma doviezť aj odviezť a dať mi ďalšie peniaze, lebo vreckové som si už minul.

Prečo tresty nefungujú
Ak tínedžerovi zakážete počítač či návštevy kamarátov, dá sa s tým uspieť, ale nie dlhodobo. Väčšinou rodičia viac potrestajú sami seba, keď sa musia celý víkend dívať na odutú tvár. Ak sa situácia opakuje, tínedžer sa stáva proti trestom imúnny. 

Prečo tresty nefungujú? "Preto, lebo v puberte deti strácajú motiváciu, ich základnou činnosťou je nuda. Strácajú záujem o všetko, nebavia ich aktivity, ktorým sa venovali  roky, prestanú chodiť na šport alebo na iné krúžky. Zavrú sa v izbe, sedia a  pozerajú do prázdna. Ale práve to, čo my dospelí považujeme za nezmyselné a čo nás rozčuľuje, je pre ne veľmi dôležité a normálne," vysvetľuje psychologička.
Trestať sa dá jedine tým, že odoberieme dieťaťu nejakú výsadu (napríklad skrátený čas na počítači) a prípustné je trestať aj prácou (ako "odmena" za nedodržanú dohodu).

Rozmýšľajú o živote.
Deti majú radšej odmeny ako tresty, ale zapojiť pozitívnu motiváciu v puberte je ťažké. čím ich odmeníme? Peniazmi? Svojou pozornosťou? Zaujímavou aktivitou? Peniaze prijmú vždy, ale určite nie je v poriadku platiť im za to, že vynesú smeti. O pozornosť rodičov stoja (hoci to tak nevyzerá), ale  iba s mierou, väčšinu času trávia s kamarátmi. Rodičov síce potrebujú na to, aby si nenápadne overili, či konajú správne, ale ponúkať im za odmenu rodinný výlet je trápny prešľap.  
 
Alkohol, cigarety, drogy
Rodičia tínedžerov narazia aj na vážnejšie problémy - s fajčením, alkoholom, drogami či predčasným sexuálnym životom. "Ani tu tresty nič neriešia. Ak má rodič takéto podozrenie, v prvom rade si ho treba  overiť, lebo niet nič horšie, ako keď dieťa necíti dôveru rodičov. Ako si však overíte, či bralo drogy? Len testom. V niektorých situáciách je to lepšie, aspoň  sa vzťahy vyčistia," radí Tóthová-Šimčáková.

Michal má štrnásť a keď jeho mama zistila, že na školskom výlete popíjali alkohol, len nad tým mávol rukou. "A čo tie baby z našej triedy, ktoré sa každý piatok ožerú tak, že o sebe nevedia? Neboj sa, ja viem, koľko môžem," upokojoval svoju šokovanú matku. A keď zistila, že už vyskúšal aj marihuanu, odpovedal jej protiotázkou: "Myslíš, že je horšie, keď si to dám raz za čas, ako keď niekto pravidelne fajčí cigarety?"

Michalova matka sa tieto informácie snaží brať športovo. "Viem, že ho neustrážim, a hoci sa mi to nepáči, som rada aspoň preto, že mi také veci vôbec povie. Pozitívne je aj to, že ho zaujíma môj názor, keby som ho hneď potrestala alebo mu urobila cirkus, viac by mi nič nepovedal," uzatvára Michalova matka. Rodičia by mali veľmi zbystriť pozornosť, aj keď dieťa hovorí o nejakom kamarátovi - v skutočnosti to môže byť jeho vlastný problém, s ktorým sa bojí otvorene rodičom zdôveriť.

Rovnako nebezpečné sú však aj iné problémy - bulímia, anorexia,  strata záujmu o školu, o kamarátov. Aj tínedžeri môžu mať regulárnu  depresiu. O bežných nezhodách vo výchove sa rodič môže poradiť so psychológom, ale v takýchto veciach by mal ísť  za odborníkmi čím skôr. Rodičia by mali poznať okruh priateľov svojich detí a keď sa niečo deje, treba sa ich na to spýtať, poradiť sa aj s nimi. Dieťa sa niekedy nedokáže zdôveriť rodičom, ale hľadá pochopenie u inej blízkej osoby. Intímnosti, o ktorých odmieta  hovoriť doma, môže prezradiť strýkovi či tete z rodiny. 
     
"Aj deti, ktoré sa predtým rodičom so všetkým zdôverovali, sa pred nimi často uzavrú. Tvária sa, že všetko je v pohode, aj keď nie sú v poriadku," upozorňuje psychologička.  Rodičia sa sťažujú, keď sú ich deti drzé a odvrávajú. Keď si to  môžu dovoliť, znamená to, že sa doma cítia bezpečne. A to je dobre. Ak vám je ľúto za vzájomnou blízkosťou, onedlho sa znova vráti, lenže v inej podobe.

Text: Zora Handzová pre Magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK