Prečo sa vraciame k starým láskam?

Mnohí sa po rokoch nepamätáme dokopy na nič z čias základnej či strednej školy, ale na viac či menej tajné vyznania lásky určite. Nielenže tu nám pamäť výborne slúži, ale radi z nej povyťahujeme najmä v kritickejších časoch tie najkrajšie spomienky.

Máme radi hrdzu starých lások
Keď je nám clivo, prechádzame ťažším životným obdobím, alebo aj keď sa cítime fajn, podvedome myslíme na tých, ktorí pre nás svojho času veľa znamenali. Možno i celý svet. Je prirodzené, že by sme sa im teraz radi vyplakali na ramene, alebo sa podelili o úspech. Často nám myseľ zaplnia iba tak, vyvoláme ich myšlienkami na to, ako sa im asi darí a aké by to bolo sa teraz po rokoch stretnúť. Sprítomňujeme si ich a pomáhajú nám tak plávať životom v dobrom i v zlom.

Chráňme si svoje bláznovstvá
Všetko je v poriadku, pokiaľ nám stará láska neprerastie cez hlavu. Stáva sa, že človek sa v nejakej životnej núdzi namotá na ilúzie, že by sa azda dali oživiť pekné spomienky z mladosti. Niekedy sa i podarí skontaktovať s prvou či inak výnimočnou láskou, ale ak má aj znovuzrodenie, väčšinou dokáže poskytnúť iba malú útechu na krátko. Je dobré uchovať si s takými ľuďmi čistý vzťah, ale nepokúšať sa vracať do starých koľají a nečakať na zázrak, že odteraz už budeme navždy spolu.

Dvaja kohúti na jednom smetisku
Spriaznené duše potrebuje každý, mali by však ostať v istých "zásuvkách" a nevliezť nám do života. Mohli by ho otočiť naruby. Životný partner nie je to isté ako najlepší kamarát a dôverník. Jedno i druhé si treba vážiť a nepliesť dohromady. Priateľ môže ostať priateľom práve pre to, že nie je zaťažený každodennosťou vzťahu. A "oficiálna polovička" nám dáva to, bez čoho sa ťažko žije – istotu. Ak je k tomu pribalená aj úcta a láska, netreba len tak z rozmaru pokúšať osud vyvolávaním starej lásky.      

Text: Monika Schönová pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK