Lucia Kollárová: Moje slečny sa nebijú

Mám dve psie slečny, sučku jazvečíka Terezku a sučku bieleho westhighlandského teriéra Belku. Sú rovnako staré (11 rokov), spolu vyrastali, niekedy máme pocit, že nás ani nepotrebujú. Terezka je veľmi submisívna, vystrašená. Je veľmi nežná a krehká, všetkého sa bojí – iných psov, pavúkov, detí, ľudí. Belka je jej pravý opak. Sebavedomá, odvážna, hrdinská. Je dominantná a Terezku ochraňuje. V dome sme mali podnájomníka, ktorý mal dvoch Jack Russell teriérov - krásnych, inteligentných a dobrých psov. Záhradu i dom považovali za svoje územie.

Rovnako ako naše sučky. Jedného dňa psy  napadli našu ustráchanú jazvečíčku a nebezpečne ju zranili. Neboli sme pri tom a ani naši podnájomníci. Zo záhrady sme odrazu počuli veľmi bolestný vreskot. Jeden pes zdrapol Terezku za zadoček, druhý za krk a ťahali ju. Mala natrhnuté stehno, bola to veľmi zlá rana, ktorá sa dlho sa liečila.

Podnájomníkom sme dali účty od veterinára a onedlho sa od nás odsťahovali. Keby som tvrdila, že to boli agresívne psy, krivdila by som im. Iba považovali náš dom a záhradu za svoje územie. Spojili sa, vystriehli si našu Terezku a takto ju napadli a vystrašili.

Text: Vera Hojsíková pre Pravdu
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu