Keby som vyhrala Benátky, čo by som robila ďalšie roky?

Teraz s ním režisérka cestuje po festivaloch. Zastavila sa aj na Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave, kde mali Líštičky slovenskú premiéru. Od štvrtka sa premietajú v kinách.

Sekciu debutov Týždeň kritiky ste v Benátkach nevyhrali. Sklamanie?
Ale panebože, veď sme sa dostali do Benátok! Keď váš film vyberú na takýto festival, je to ocenenie samo osebe. Pre mňa to bolo veľké zadosťučinenie. A keby som vyhrala Benátky, čo by som potom robila ďalšie roky?

Vodili vás po červenom koberci?
Nie, sekcia Týždeň kritiky bola veľmi nezávislá a neformálna. Naozaj šlo hlavne o filmy a diskusie. To sa mi páčilo. Po červenom koberci som išla iba na záverečný ceremoniál, nie na premiéru. Osobne som z toho mala trochu trému a určite to nebolo pre mňa to najpodstatnejšie.

Ani o dvadsať rokov nebude?
Kvôli červenému kobercu filmy nerobím. Pre mňa ako človeka sociálne orientovaného nie je sláva to prvoradé. Samozrejme, sa jej nebudem brániť, ak sa to s ďalšími filmami zopakuje. Je to pekný rituál a zvyk, červený koberec dodáva festivalom lesk.

Akú skúsenosť ste si z Benátok odniesli?
Ocitli sme sa vo veľmi dobrej sekcii, mali sme dobré reakcie a kritiky. Aj pre štáb to bolo potvrdením, že sme urobili dobrý film a že sa nám práca podarila. A stretla som iných filmárov a dobre sa porozprávali.

O čom sa zhovárali debutanti?
O tom, prečo nakrúcame filmy a ako ich chceme robiť ďalej. Bolo to veľmi pozitívne. Osobne nie som človek, ktorý diskutuje o tom, ako sa veci nedajú urobiť, ale naopak - ako sa dajú.

Prečo robíte filmy?
Film je veľmi dobrý komunikačný prostriedok, ktorý má stále silný spoločenský dosah. Chápem, že ľudia sa chcú zabaviť, potrebujú komédie, akčné filmy - sama zbožňujem hororové trilery - ale myslím, že divák by mal mať k dobrej komercii v kinách aj dobrú alternatívu vo forme dokumentov alebo nezávislých filmov. Filmami chcem konfrontovať svoj názor s ľuďmi, čo prežívajú podobné veci v podobnom čase a priestore. Cez zábavne či provokatívne podaný príbeh môžem vyjadriť to, čo si myslím, upozorniť na veci okolo seba alebo v sebe. A tým vyprovokovať debatu a niečo zmeniť.

Čo ste chceli vyprovokovať Líštičkami?
Diskusiu o dobe, v ktorej žijeme. Prečo od nás toľko ľudí odchádzalo a stále odchádza do zahraničia z ekonomických dôvodov a robí tam podradnú a málo platenú prácu. Chceli sme narušiť stereotypy o Východe na Západe a o tom, že nie sme obete spoločnosti, no veľakrát si sami môžeme za vlastné nešťastie. Nechceme moralizovať ani súdiť. Je veľmi jednoduché mať úspešných a šťastných ľudí, no práve tí nešťastní potrebujú našu pozornosť najviac. Preto hlavná postava provokuje až na hranicu diváckej trpezlivosti a veľmi ostro na ňu reagujú diváci, ktorí diskutujú po filme.

Žijete v Prahe a Berlíne, čím vás zlákali?
V Prahe mám producenta, ktorý ma podporuje. Prispel už aj na môj nový film. A keďže som odišla do Prahy študovať, poznám tam viac ľudí. V Nemecku mám zasa štipendium, ktoré mi prispelo na živobytie a asi tu sa momentálne cítim najlepšie.

Tým producentom je Viktor Schwarcz, ktorý robil s Věrou Chytilovou či Bohdanom Slámom. Aký je?
Dušou je punker. Netvári sa ako producent, je ním dušou - robí konkrétne rozhodnutia. Povie mi, toto môžete, na toto nemáme... Nechodíme okolo horúcej kaše, je to priama diskusia a mne to vyhovuje. Keď sa s ním pohádam, viem, že je to pracovné, nie osobné. Nepletiem do toho emócie a keď tam sú, tak sa to vyrieši. Rozumieme si.

Čo povedal, keď si pozrel Líštičky?
Bol spokojný. Má rád drsné veci, jeho obľúbeným filmom je Prelomiť vlny od Larsa von Triera. Myslím, že Líštičky až také drsné nie sú.

Ako ste presvedčili Davida Collinsa, producenta filmu Once?
Dostali sme ponuku od Simona Perryho z Írskeho filmového fondu. Odporučil nám spoločnosť Samson Film. Líštičky neboli srdcovým projektom Collinsovej produkcie, ale vyšli nám v ústrety a strážili hlavne financovanie projektu.

Kto z česko-írsko-slovenského štábu vám robil najhlbšie vrásky na čele?
Mala som veľmi dobrý tím. Len jedna pani stále niekde zabúdala kostýmy. Nerobila to naschvál, no často zabudla akurát kostým, ktorý mal hrať. Bola to Írka a o Íroch len dobre, lebo nám dali päťdesiat percent rozpočtu. V nízkorozpočtovom filme nemala toľko finančných prostriedkov na kostýmy, no aj tak mala tri asistentky, lebo to vyžadovali pravidlá írskych filmových odborov. Niekedy sme filmu hovorili Lost in costumes. Boli sme trošku stratení v kostýmoch.

Čítali ste recenzie po českej premiére Líštičiek? Niektoré boli dosť kruté.
Líštičky sú debut, veľa vecí sa nemuselo podariť, no podarilo sa aj napriek šibenične krátkemu 24-dňovému nakrúcaniu. Viem, čo mohlo byť lepšie. Čakala som reflexiu, ale tú som našla len v niektorých kritikách, ktoré boli fér. Väčšina nepochopila, že náš film je alternatíva, nie mainstream. Na väčšine českých kritík ma zarazila neprajnosť. Nemusia s filmom súhlasiť, nemusí sa im páčiť, môže ich nudiť, ale potopiť preto význam festivalu v Benátkach alebo ďalšie prestížne festivaly, na ktorých sa film páčil? Nepáči sa mi možno štýl hry futbalového tímu v Čechách, nebudem však hovoriť, že české tímy to robia úplne zle, keď sa prebojujú medzi najlepšie vo svete, a už vôbec mi nenapadne tvrdiť, že napríklad Liga majstrov nemá vo futbalovom svete význam. To by som vyzerala ako namyslený hlupák, nie?

S Líštičkami cestujete z jedného festivalu na druhý. Ako chutí festivalová turistika?
Už som rošku unavená. Stále v lietadle, v hoteli na pár dní, prezentácia filmu, diskusie s divákmi, rozhovory - to je hlavne práca, i keď spojená s veľmi príjemnými aktivitami a ľuďmi. Potrebujem zas normálny život, ísť s kamarátmi von, čítať knihu. Keď sa to v Benátkach začalo, bola som unesená. Našli sme sa taká partia, chlapci z Cannes a ja z Benátok, naše filmy cestujú teraz skoro stále spolu. Zo začiatku sme boli plní energie, ale už sme unavení.

Scenárom s pracovným názvom Brat ste nedávno získali Cenu Tibora Vichtu. Čo pre vás ocenenie znamená?
Pomôže mi koncentrovať sa na prácu. Môžem písať, urobiť menší casting a ľuďom, ktorí mi pomáhajú napríklad s prekladom alebo materiálom, dať nejaké peniaze. Je to pozitívne, pretože peniaze z ocenenia sa použijú na dobré veci. Hlavné však je, že profesionáli z mojej domoviny mi vlastne potvrdili správnosť smeru, ktorým som sa vydala, a dali mi dôveru v téme, ktorá sa týka našej krajiny. A to je veľmi dobrý štart do druhého filmu.

Podľa toho scenára pripravujete nový film. Čo ponúkate producentom?
Budem pracovať s tým istým tímom producentov z Čiech a Slovenska. Hľadáme koproducenta z Európskej únie. Na filmovom trhu máme päťminútové prezentácie. Boli sme v Nemecku, teraz idem do Záhrebu, vo februári pôjdeme do Berlína... Je veľa ľudí, ktorí chcú natočiť film. Tí, čo robia krátke, chcú nakrútiť celovečerný film, tí, čo majú za sebou debut, chcú natočiť druhý film, takže je nás strašne veľa a človek sa musí obracať. Mne sa väčšinou podarí zohnať peniaze, pretože na filmy, aké robím, ich veľa netreba.

V titulkoch Líštičiek ste Mira Fornay, v internetovej filmovej databáze Mira Fornayová. Čo je správne?
Obe. Žijem v cudzine a Fornay znie pre cudzincov jednoduchšie. Plus osobne sa mi to páči, je to maďarské priezvisko, takže koncovka -ová má výnimku zo zákona. A doma som stále Fornayová aj pre kamarátov či rodinu.

Mira Fornayová
• Narodila sa 8. mája 1977 v Bratislave. 
• Vyštudovala réžiu na pražskej FAMU, ktorú v roku 2003 absolvovala filmom Malá nesdělení. 
• V štúdiu filmovej réžie pokračovala ako štipendistka britskej vlády na NFTS (Národnej filmovej a televíznej škole) v Londýne, kde nakrútila absolventský film Alžbeta. 
• Jej krátke hrané filmy uviedli na zahraničných festivaloch, kde najviac cien nazbierali Malá nesdělení. 
• V slovensko-česko-írskej koprodukcii nakrútila celovečerný debut Líštičky, ktorý mal svetovú premiéru na festivale v Benátkach v súťažnej sekcii debutov Critic's week. 
• V súčasnosti žije v Berlíne a Prahe, kde pod vedením programu Nipkow pripravuje novy film Brat. Nedávno získala za novy scenár Cenu Tibora Vichtu.

Text: Jena Opoldusová pre Pravdu
Foto: Ivan Majersrký pre Pravdu