Manželia po 65 rokoch: Dôležité je vedieť sa pohádať aj udobriť

To je recept na dlhoročné manželstvo Elišky a Arnošta Paulových z Ostravy, ktorí tento rok oslávia 65 rokov spoločného života. Pri takzvanej kamennej svadbe si v stredu popoludní znovu sľúbili vernosť a oddanosť, ku ktorej sa zaviazali vo vojnovom roku 1944.

Vtedy 24-ročný montér Arnošt vzal sedemnásťročnú Elišku, ktorá pre neho bola "ruža medzi kvetinami". "Chodievali sme s kamarátmi k nim domov hrávať karty s jej oteckom. Zoznámili sme sa, keď mala Eliška 15 rokov," spomína muž, ktorý budúci týždeň oslávi 89. narodeniny.

Ich svadbu museli v čase druhej svetovej vojny povoliť nemeckí úradníci, pretože tehotnej Eliške zostával mesiac do plnoletosti. "Nakoniec mi súhlas dali. Obrad sme mali na úrade aj v kostole a k fotografovi sme išli s kočiarom," dodala pani Eliška, ktorá venovala celý život starostlivosti o deti a vnúčatá.

Jej manžel trávil spočiatku veľa času na montážach, pracovne bol vyťažený aj v neskorších vedúcich funkciách. "Ako vydržať s jedným mužom 65 rokov? Poslať ho do sveta a byť chvíľu sama, upokojiť si nervy a potom sa na neho zase tešiť," premýšľala nahlas pani Eliška.

"Základom celého manželstva je mať rád a porozumieť jeden druhému. Nad tým všetkým je ale ešte zdravie," dodal jej manžel.

Podľa ich dcéry Táni Nečasovej sú obaja rodičia vo svojom veku statoční, obzvlášť otec, ktorý má za sebou šesť operácií, je veľkým bojovníkom. "Mamička je zase veľký dirigent. Najskôr sme boli na rade my a vnúčatá, teraz diriguje otecka, keď sú spolu doma. Dohadujú sa, ale majú sa radi stále," povedala och prvorodená dcéra.

Obaja manželia na seba navzájom oceňujú najmä pracovitosť a obetavosť pre rodinu. "Najväčšiu radosť teraz máme z vnúčat a desiatich pravnúčat. Dôležité je, že sa im darí, že študujú na vysokých školách...," zveril sa pán Arnošt s tým, že rodinný život nebol vždy radostný. "Zomrela nám jedna z dcér, nedožila sa 35 rokov. Aj to je život, ktorý musíme brať tak, ako príde," dodala jeho žena.

Manželský sľub daný pred 65 rokmi v stredu Paulovci znovu symbolicky potvrdili slávnostným podpisom. Obrad kamennej svadby sa konal priamo u nich doma v prítomnosti miestostarostu mestského obvodu Ostrava-Juh. Nechýbal ani "novomanželský" bozk, iba prstienky si manželia už nemenili. "Stále ho nosím, aj keď je už druhý v poradí," ukázala pani Eliška svoj zlatý snubný prsteň. "Počas vojny sme mali len strieborné a ja som ho stratila pri praní plienok," vysvetlila.

Text: ČTK
Foto: ČTK