Vianoce s umierajúcim blízkym sa patrí prežiť ľudsky

Aby bolo trpiacemu teplo a netrápili ho bolesti, aby cítil úľavu a účasť. Paliatívna medicína je ucelený systém pomoci umierajúcim a ich rodinám. Blížiace sa rodinné sviatky jej význam ešte umocňujú. Ako vníma Vianoce MUDr. Kristína Križanová, primárka oddelenia paliatívnej starostlivosti bratislavského Národného onkologického ústavu?

Vo vašom povolaní sa so smrťou stretávate denne. Uvedomujete si to v období Vianoc silnejšie?
Uvedomujem si to veľmi intenzívne. Najmä preto, že mi kedysi práve na Božie narodenie zomrela mama. Mala len 57 rokov a onkologické ochorenie. O rok neskôr mi tesne pred Vianocami zomrel aj otec. Tiež na rakovinu. Pre mňa sú tieto sviatky už navždy spojené so smrťou rodičov.

Mnohým odišli najbližší práve v období Vianoc. Možno na takú bolesť zabudnúť?
My s rodinou na tú stratu nezabúdame. Každý rok si ju pripomíname. Vždy mi bolo nesmierne ľúto, že sa moji rodičia nedožili vnúčat, že ani moje dcéry ich nespoznali. Viem, príbuzní umierajú každému, no v zime sa asi zomieranie znáša najťažšie. Tie dlhé noci, tma, tma a tma... Noc a smrť pasujú dokopy. Zima a spánok zosobňujú smrť, ja to tak cítim. Som človek s depresiou na tmu. Keď vyjdete z ponurej pohrebnej miestnosti do slnečného dňa, ľahšie si poviete, že život ide ďalej.

Dá sa teda aspoň s pokorou zmieriť s tým, čo sa stalo? A užiť si pekné, pokojné či dokonca veselé Vianoce?
Áno, to sa určite dá. Dokonca pomerne rýchlo. Ten smútok je každý rok menší a menší. Napokon už za blízkymi nesmútime, len na nich v dobrom spomíname.

Máte povesť skúsenej lekárky, ktorá sa s pacientmi rozpráva otvorene a netají im pravdu. Dokážete im zvestovať, že zrejme prežijú posledné Vianoce?
Oni to vedia. Väčšina z nich to vie. Netreba im povedať všetky fakty. Aj neverbálna komunikácia, také to nevypovedanie či nedopovedanie, dokáže byť neskutočne účinná. Sú dve povahovo celkom odlišné skupiny pacientov. Tí prví vôbec nechcú na Vianoce odísť z nemocnice, zaťažiť rodinu a vniesť do nej smútok. Tí druhí, naopak, veľmi, veľmi túžia ísť domov. Aj prvých však mnohokrát presvedčia príbuzní. Ak cítime, že to myslia úprimne, tak to príslušne zaranžujeme. Obdobie pred sviatkami je pre nás lekárov vôbec najnabitejšie rozhodovaním, čo je pre pacientov najlepšie. Predovšetkým sa však usilujeme splniť ich priania. Teda buď im umožniť odchod domov, alebo sa o nich vzorne starať. Ani v nemocničnom zariadení nesmú zostať opustení. Vyzdobíme im stromček, niekedy im dobrovoľníci prídu zaspievať koledy a tak.

Iste sa už viete vcítiť tak do duše smrteľne chorého človeka, ako aj jeho najbližších. Pýtajú si od vás radu, ako sa majú k sebe cez sviatky správať?
Vždy to musí byť úprimné. Vianoce sú, podobne ako dovolenky, zaťažkávacou skúškou rodiny. Ak rodinné spoločenstvo funguje dobre, bývajú nádherné. Aj bez umytých okien, aj keď náhle skape kapor vo vani. Keď sú však v rodine problémy, dokážu byť strašné. Formálne preto radím robiť to, čo sa bežne robí. Hoci nemusí byť všetko tip-top. Nie aby sa jeden zodral obsluhou ostatných, aby sa deti či starci nezmyselne postili, aby ich potom ktosi nútil všetko zjesť, lebo nebudú darčeky a aby sa nakoniec všetci pohádali... A neformálne je vhodné sústrediť sa najmä na toho, kto prežíva posledné Vianoce. Ak sa rozľútostí, netreba ho utešovať. Treba prijať atmosféru takú, aká je. Aj si poplakať, nebrániť sa citom, ale nedramatizovať. Byť si blízki, konať ľudsky a dôstojne. Uvedomiť si čaro chvíle a vážiť si ju, lebo o rok sa už nezopakuje.

A čo opačná situácia - ako prežiť prvé Vianoce bez najbližšieho?
Vždy by sa mala nájsť jedna stolička aj tanier pre toho, kto nás opustil. Stačí si zosnulého úplne prirodzene pripomenúť. Môj manžel má napríklad pri vianočnom stole zakaždým príhovor. Spomenie v ňom všetkých našich blízkych, ktorých sme už stratili.

Slúžite v nemocnici aj počas Vianoc?
Teraz už nie. Ako mladá a slobodná lekárka som si však cielene brala služby akurát na Štedrý deň. Po smrti rodičov som chcela byť užitočná. Dobrovoľne som ich odslúžila asi sedem rokov po sebe. Odkedy sa mi však narodili deti a prešla som na terajšie pracovisko, už cez Vianoce neslúžim. Matky s malými deťmi sú u nás od vianočných služieb oslobodené. A teraz, keď mám dcéry dospelé, som zase na poste, kde sa počas sviatkov či víkendov slúžiť nemusí.

Zostal vo vás nejaký silný zážitok spojený s vianočnou službou?
Nie, taký nemám. Naozaj si nepamätám, že by mi počas vianočných služieb ktosi umrel. Pravda, v tých časoch som ešte robila ako internistka. Skôr som zažila humorné situácie. Hanbiacich sa previnilcov, ktorí si uhnali žlčníkový záchvat a podobne. Pre nás lekárov sú však všetky sviatky či obdobia dovoleniek zvlášť hektické. Aj cez Vianoce ratujeme opitých, prejedených, babky, ktoré si polámali ruky, lebo museli ísť do kostola... Je nás málo, a preto sme preťažení.

Cítite občas beznádej pri pomyslení, že smrť je neporaziteľný súper?
Isteže, pociťujem ju často. Úplne najťažšie je, keď zomierajú mladí ľudia, ktorí si nemôžu splniť plány a zostávajú po nich nedospelé deti. Sú to nesmierne boľavé príbehy, aj nám sa pri nich hrnú slzy do očí. Ten posledný, z nedávnych dní, je vo mne ešte taký živý, ach... Nič nám však nezoberie chuť bojovať ďalej.

Ako si resetujete hlavu? Kam chodíte na iné myšlienky?
Všade. Niežeby som doma nemyslela aj na robotu. Ako si v robote niekedy spomeniem na svojich blízkych, tak sa určite nenahnevám, keď mi kolega pracovne zavolá domov. Neberiem bytostne, že prácu a odpočinok treba oddeliť. Naučila som sa smrť prijímať pragmaticky, niektoré činnosti mám zautomatizované. To však vôbec neznamená, že som necitlivá. My lekári musíme mať empatiu, ale nemôžeme plakať či všetko hlboko vnútri prežívať. Tento typ práce som si vybrala zámerne a dobrovoľne. Vedela som, do čoho idem. A zdôrazňujem, že aj starostlivosť o nevyliečiteľne chorých môže byť nesmierne efektívna a dokáže skvalitniť a predĺžiť život.

Čo považujete cez Vianoce za najdôležitejšie vo vlastnej rodine?
Byť spolu. Na Boží hod máme taký zvyk, roky sa stretávame u priateľov, ktorí majú väčší byt. Stále je nás viac: všetky naše deti, ich priatelia, manželia, vnúčatá, psy. Každý vymyslí nejakú dobrotu, je nám spolu príjemne. Keď boli naše deti malé, chodili sme von, hoci na celý deň.

Čo vás v súvislosti s Vianocami najviac rozčuľuje?
Mňa už nič... (Smiech). Viete, ja strašne, strašne rada chodím po obchodoch. Aj darčeky kupujem dávno pred Vianocami, no zväčša také symbolické, nie sú o peniazoch. V našej rodine si vždy dlho vopred naplánujeme, čo budeme jesť a piť. Kapra už dávno máme v mrazničke, na zemiakový šalát všetko nakúpené. Budem piecť tortu a štedrák, vrstvený koláč z kysnutého cesta s lekvárovou, makovou, orechovou aj tvarohovou plnkou. A viem, že vynechám drobné pečivo, pretože sme ho vždy jedávali až do Veľkej noci.

Neprekáža vám, že sa z Vianoc stali komerčné sviatky?
Komercii vždy prospieva formalizácia sviatkov, ich zošnurovávanie do všeobecne platnej podoby. Vianoce pritom možno sláviť na sto spôsobov. Ako sviatky narodenia Spasiteľa, ako sviatky prechodu z tmy do svetla, ako sviatky zimy... Čokoľvek si však z toho človek vyberie, malo by to zbližovať rodinu. Keď sa všetci roztratíme von, na Vianoce by sme sa mali vrátiť. Aj z cudziny. Tak si to myslím ja. No aj ten, čo necíti potrebu utužovať rodinné väzby, mal by dostať šancu užiť si Vianoce po svojom. Zájsť si trebárs do reštaurácie, bratať sa s cudzími ľuďmi. Cez Vianoce by mal každý robiť to, čo robí rád. Prečo by každý mal robiť to isté, keď je každý iný? Prečo si má žena nabrať povinností ako krava na rohy? Prečo má spievať koledy ten, komu lezú na nervy? Aj okná je najlepšie umývať až vtedy, keď začne slnko svietiť...<PE>

MUDr. Kristína Križanová (61)
Narodila sa a žije v Bratislave, absolvovala Lekársku fakultu Univerzity Komenského. Spočiatku pracovala ako internistka v nemocniciach na Kramároch a na Bezručovej. Od roku 1995 pôsobí v Národnom onkologickom ústave na Klenovej ulici, vo funkcii primárky tamojšieho oddelenia paliatívnej starostlivosti. Je vydatá, jej manžel Peter je lekár genetik, majú spolu dve dospelé dcéry Veroniku a Janku.

Text: Soňa Pacherová pre Pravdu
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu