Mladým je s rodičmi dobre. Aj po tridsiatke

Najmä ak sa už blížia k tridsiatke a vyhliadky na vlastnú domácnosť sú mizivé. Mnohé mladé ženy však na tom nie sú o nič lepšie. Podľa najnovších štatistík zostávajú v Európskej únii rodičom na krku najdlhšie práve mladí Slováci. Rodičovské hniezdo opúšťajú až vo veku 31,5 roka. Na vine však nemusí byť len ich pohodlnosť.

Z Európanov sa najskôr osamostatňujú Fíni – muži krátko po 23. narodeninách, ženy v 22 rokoch. Slovenskí muži žijú s rodičmi v priemere ešte o osem a pol roka dlhšie, Slovenky z hniezda vyletia tesne pred tridsiatkou. Prečo?

Bývanie s rodičmi síce môže byť pohodlné, ale aj konfliktné. Názory mladých aj rodičov na najrôznejšie otázky od domácich prác cez varenie až po úroveň súkromia sa môžu nebezpečne líšiť. Mnohým mladým však ich finančná situácia jednoducho neumožňuje samostatné bývanie. Iným vyhovuje, že o domácnosť sa starajú rodičia a oni sa môžu sústrediť na kariéru.

Mamahotel nie je pre každého
S rodičmi žije aj moderátorka a spisovateľka Lucia Kollárová (33). Spolužitie opisuje ako fantastické. "Vyplynulo to úplne prirodzene z mojej životnej situácie, pretože som sa ešte nevydala ani nezačala žiť s partnerom. Bývam teda s našimi v jednom byte v rámci rodinnej vily - oni dvaja a naše dva psíky. Brat Karol a jeho priateľka Evka obývajú spodné podlažie vily," začína rozprávanie Lucia Kollárová.

V tejto konštelácii vidí takmer samé výhody, no uvedomuje si aj svoju "trochu nezdravú" nadviazanosť na rodičov. "V 33 rokoch by som sa už asi mala odpojiť. Ale odpájajte sa, keď máte takých skvelých rodičov a super dom, z ktorého sa vám nechce nikam odísť! Keď odchádzajú na dovolenku, už po dvoch dňoch mi chýbajú a počítam dni do ich návratu," hovorí moderátorka.

Priznáva, že žiť s rodičmi je pre ňu výhodnejšie, ako keby si sama platila podnájom. Tvrdí však, že ona ani brat rozhodne nie sú zástancami vyciciavania rodičov a nechcú egoisticky využívať pohodlie "mamahotela". Snažia sa vraj fungovať spravodlivo, aby pre rodičov neboli príťažou.

"Myslím si, že sa nám to darí a naši sa nás zbaviť nechcú. Sme perfektne fungujúca komunita, v ktorej má každý svoju úlohu a klape nám to," hovorí nadšene. Jedným dychom však dodáva, že dôležitá je aj tolerancia, ohľaduplnosť a schopnosť rešpektovať intimitu toho druhého. Vie, že taký spôsob života nie je pre každého.

Dobrovoľne pod kontrolou
"Posledných 30 rokov beriem rodičov ako kamošov," začína svoju verziu príbehu Luciin o rok starší brat Karol Kollár. "Viem si predstaviť, že by som žil inde, som flexibilný, vyspím sa aj na prični. Pred niekoľkými rokmi som hlásal myšlienku, že ako jeden z posledných bezvýhradných obdivovateľov žien by som dokázal žiť aj na takmer pustom tichomorskom ostrove. Za podmienky, že by tam bola so mnou aspoň jedna domorodka a priemerná ročná teplota 25 stupňov Celzia," smeje sa.Vzťah s rodičmi Karol, ktorý prednáša na vysokej škole, opisuje ako zaujímavý a kolísavý. Uvedomuje si vraj, že je pod rodičovským drobnohľadom, no žije sa mu s nimi dobre.

Jeho sestra Lucia si zasa myslí, že vďaka spoločnému bývaniu je jej vzťah s rodičmi celkom iný, ako keby bývali každý zvlášť. Iné dospelé deti si podľa nej vychutnávajú pocit, že už nie sú pod rodičovskou kontrolou. "U nás je to presne naopak. Ja tú kontrolu práveže chcem! Keď ráno odídem z domu do terénu, mame sa priebežne hlásim mobilom, takže vie, kde som, čo robím, ako sa mi darí. Je stále informovaná o mojom pohybe a ja som šťastná, že nad sebou mám akúsi ochrannú ruku. Nehovoriac o tom, aké úžasné je nebyť sám, keď má človek nejaké starosti," vyznáva sa Lucia.

Rozdelené úlohy
Obaja mladší Kollárovci prispievajú na chod domácnosti a domu. Okrem toho zveľaďujú rodinnú finančnú situáciu aj tým, že obaja pracujú pre mamino knižné vydavateľstvo. Peniaze, ktoré zarobia Luciine knihy, ostávajú v rodinnom rozpočte.

Aj pomoc v domácnosti podľa Lucie klape perfektne. "Všetko je podelené. Mama perie, ja žehlím, mama a Evka varia, ja pečiem, chlapi ošetrujú chlapské a technické veci. V pečení sa prispôsobujem chutiam rodiny a keď moji labužnícki rodičia zavelia, že majú chuť na bryndzové tyčinky k vínu, poslušne nabehnem do kuchyne. Radia sa so mnou, ktorý film si majú večer pozrieť v telke, keďže som popkultúrny maniak. A ja sa s nimi radím takmer o všetkom."

K Luciiným úlohám patrí aj vyberanie liekov pre rodičov, pretože neradi chodia do nemocnice. Rodičia jej zase pomáhajú spracovať financie.

Pred ponorkou zachránia Tatry
Zatiaľ čo Lucia si myslí, že aj rodičom spoločné bývanie vyhovuje a sú šťastní, že ju majú, Karol si vie predstaviť, že rodičom niekedy lezie na nervy. "Nie že by som si nahlas púšťal hudbu alebo čosi podobné. Možno ich skôr rušia nočné nákupy v supermarkete a ešte jedna maličkosť s košom na bielizeň. Ináč však vychádzame veľmi dobre," nazdáva sa Karol Kollár.

Lucia dodáva, že aby nenastala ponorková choroba, rodičia často chodia na romantické víkendy do Tatier a ona zatiaľ ostávam doma so psíkmi. Otec vraj niekedy frfle, že veľa rozpráva, no keď Lucia na pár dní odcestuje, sťažuje sa, že je doma ticho a smutno. Lucia je totiž okrem iného aj rodinný šašo, ktorý ostatných rozosmieva.

A ako vidia takýto model bývania ostatní? "Viem, že niektorí známi sa nad tým pozastavujú. Paradoxne často práve tí, ktorí bývajú v maličkom podnájme či na internáte. Nie že by som si ich nectil, ale na ich názor v tejto veci ohľad neberiem," hovorí Karol.

Sestrini priatelia si na Luciino bývanie s rodičmi vraj zvykli a zdá sa im prirodzené. "Čo sa priateľov týka, celé roky ku mne návštevy nechodili, lebo som nechcela obmedzovať rodičov. Nikdy sa nestalo, že by prišli domov a našli by ma s priateľmi rozvaľovať sa v obývačke. Vychovali ma pomerne prísne a viedli ma k ohľaduplnosti a zodpovednosti voči ostatným. Neskôr sme si prirobili spoločenské priestory mimo bytu, takže už mám aj kde prijímať priateľov."

Deťom sa preč nechce
Keď padne otázka o osamostatnení, moderátorka si povzdychne: "Ach, vôbec sa mi nechce odchádzať! Neviem si predstaviť vymeniť bývanie rodinnom dome za niečo iné. Vyrástla som tu a som nafixovaná na každú históriou presiaknutú tehlu našej vilky, cítim a ctím príbehy tohto starého domu a bojím sa, že kdekoľvek inde by som vyschla ako rastlinka bez vody," uzatvára Lucia.

Ani jej brat sa zatiaľ nechystá nič meniť. Pri úvahách o budúcnosti vraj cíti obavy. "Politici majú moc ovplyvniť spoločenské dianie tak, že sa to môže fatálne dotknúť aj môjho bývania. Za socializmu moja mama stále tŕpla, že nejaký papaláš bude chcieť na mieste, kde bývame, postaviť napríklad nemocnicu či ihrisko. Dnes to môže byť diaľnica," hovorí Karol.

Text: Katarína Sedláková pre Magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK