Samozvaní šéfovia voňajú málokomu

Ak svoje riadiace ambície nevedia udržať na uzde, privádzajú ostatných do šialenstva.

Najkrajšie by azda bolo, keby si človek mohol svoju prácu organizovať samostatne. Všetkým hlúpym nápadom, ktoré sa naňho valia z vyšších miest a ktoré musí neodkladne uskutočniť, by nemusel venovať čas ani energiu. Príjemným vedľajším efektom by bolo ušetrenie niekoľkých hodín práce. Okrem toho by iste klesla aj miera rozvodovosti a nervozity, ktorú spôsobuje stres z práce.

Realita však vyzerá inak: väčšina ľudí má nielen svojho šéfa, ale ešte aj kolegu, ktorý sa naňho rád hrá. Do roly šéfa sa pasuje sám, a hoci jeho vymyslenú funkciu ostatní neuznávajú, dokáže kolegom strpčiť život rovnako ako šéf skutočný.

Šéfov klon
Samozvaného šéfa možno často spoznať už podľa jeho zovňajšku: oblieka sa rovnako ako pravý šéf. Ak skutočný nadriadený nosí napríklad tmavé sako, samozvanec sa v ňom na druhý deň objaví tiež. A napodobní ešte aj šéfovu záľubu v sponách do kravaty. Nikdy však neporuší zlaté pravidlo: ak skutočný bos chodí zásadne v oblekoch od Armaniho, jeho klonu stačí aj variácia z C&A.

Odhliadnuc od zovňajšku rozčuľuje panovačný kolega aj svojím tónom, ktorý neznesie odpor. Tvári sa, že on jediný pracuje a bez neho by sa veci nepohli ďalej. Nuž sám prijíma úlohy od skutočného šéfa vďačne - aby si uňho získal dobré body. Následne prácu deleguje na ostatných, hoci tí vo firme majú rovnocenné postavenie ako on. Kolegov rozčuľuje návrhmi typu: "Keď si už tu, mohol by si ešte... prípadne "To je predsa tvoja oblasť, si pre túto úlohu ten najlepší." A keď už nič nepomáha, musí sa uchýliť k hrozbám: "Môžeš to nechať tak, ale vieš, čo to znamená. Je ti jasné, kto bude na vine, keď projekt nestihneme..." Plnenie úloh potom rád kontroluje.

Skromnosť nie je potrebná
Ďalšou črtou takéhoto kolegu je, že úspechy iných rád vydáva za vlastné. So šikovne vsunutým slovkom "my" zanecháva ľahko dojem, že má na úspechu tiež svoj podiel. Tomu, kto úlohu naozaj riešil, sa chce zakričať: "Tak to predsa nebolo, veď celú prácu som robil ja," ale dobrá výchova to človeku nedovolí. Väčšinu ľudí predsa od detstva viedli k skromnosti. Kolega samozvaný šéf však pochopil zásadu o tom, že skromnosť je ozdoba, využiť pre vlastné ciele.

Ak už človek musí pracovať s podobným kolegom, pomôže jediné: premôcť sa a plne kolegu uznať ako šéfa. Samozrejme, chce to veľkú vôľu sebaovládania, ale obetovanie stojí za to. Koniec koncov, celú zodpovednosť vždy nesie šéf.

Aj nervovať možno s noblesou
Ak teda chce samozvaný šéf zase raz presunúť úlohy na plecia niekoho iného, pokojne ich prijmite - ale s toľkým váhaním a neurčitosťou, že si otravný kolega bude musieť poistiť splnenie zadania aj u niekoho iného. Dôležité je aj pri siedmej spresňovacej otázke znova zdôrazniť, že sa na mienku pýtate len preto, že on má predsa k téme toľko čo povedať a že vy preboha nechcete nič popliesť. Krajšie samozvaného šéfa vynervovať azda už nemôžete.

Aj pokiaľ ide o kolegovo priživovanie sa na pochvale, mal by človek zachovať chladnú hlavu a pokojne trocha preháňať. Na začiatku vás bude možno trochu bolieť, hneď všetky úspechy presunúť na samozvaného šéfa: "Ale nie, za ten skvelý projekt je predsa zodpovedný on." Najneskôr o tri týždne sa s tým stotožní aj skutočný šéf a chválenkárovi pripíše všetko vrátane kritiky za nezvládnuté časti projektu.

A ak si z pozadia neodpustíte trošku sabotáže, čoskoro bude mať milý kolega šéfovania plné zuby.

Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK