Nepočujúca kaderníčka sa nebojí podnikať

Na tom by nebolo nič zvláštne, ale ona svojich zákazníkov nepočuje. Na jej vývesnom štíte je pri telefónnom čísle v zátvorke napísané: len SMS. Ako sa podniká nepočujúcej kaderníčke Jane Černákovej? Ako sa dokáže so svojimi zákazníkmi dorozumieť? Neprekáža počujúcim ľuďom, že ona sluch nemá?

"Keď sem prídu a nevedia, že nepočujem, na začiatku sú prekvapení. Ale už nechcú odísť, asi by sa pre to cítili trápne, najmä muži," usmieva sa sympatická Jana. Lenže na tých, ktorí sa chcú objednať cez telefón, musí použiť malú fintu, aby ich neodradila.

Predtým keď jej niekto volal, odpísala, že je nepočujúca, nech jej pošlú esemesku - a niektorí sa viac neozvali. Poučila sa a teraz odpisuje: nemôžem pri práci dvíhať telefóny, napíšte mi, prosím, svoju objednávku. Ľudia sa často boja toho, čo nepoznajú, majú predsudky, ale finta zaberá - keď už sú tu, neodídu, priznáva Jana so smiechom. A keď sú spokojní, vrátia sa znova.

Komunikácia nie je problém
Ako sa dokáže so zákazníkmi dohovoriť, keď ich nepočuje? "Bez problémov. Ukážu mi, čo chcú - skrátiť, nafarbiť, tuto nechať a tam zobrať - ak je to zložitejší účes, ukážu mi fotografiu z katalógu," vysvetľuje s úsmevom. Napriek hendikepu je veľmi komunikatívna, vie odzerať ľuďom z pier a veľa jej slov rozumieť. Chýba jej síce sluch, ale určite jej nechýba zmysel pre podnikanie. Ruky sa jej pri práci šikovne mihajú a pozorne vníma všetky želania svojho zákazníka, výraz tváre, gesto, prikývnutie.

"Som tu prvýkrát, nevedel som, že pani Janka nepočuje, ale som veľmi spokojný. Mne je jedno, či počuje, alebo nie, dôležité je, že dobre strihá a bude mať ďalšieho stáleho klienta," vyhlasuje dvadsaťštyriročný zákazník Mário Kvasnovský.

"Nebála som sa začať sama, lebo mám prax a ešte stále dva dni v týždni dochádzam ako zamestnanec do salónu, ktorý vedie moja majstrová zo školy. Vďaka nej som získala prácu, poznala ma a verila mi, že pracujem dobre a že som spoľahlivá. Zacvičila som sa a teraz si to môžem vyskúšať sama za seba," hovorí Jana.

Teraz je s nami aj tlmočník z posunkovej reči Róbert Šarina, ale do Janinej komunikácie so zákazníkmi nezasahuje. "Ona si poradí, veď inokedy tu nie som," vraví. On a jeho mama počujú, ale jeho otec a brat nie, život nepočujúcich pozná veľmi dobre. Jeho nepočujúcej babičke ešte zakazovali posunkovať, v škole musela sedieť s rukami za chrbtom a keď ich pristihli pri posunkoch, dostali po prstoch.

Jana podniká na svojom len pár mesiacov a dnes už má stálych zákazníkov. "Minule ste ma pekne upravili, tak chcem znova vyzerať ako človek," skladá si klobúk starší pán a už sa usádza do kaderníckej stoličky.

Stíha sa starať aj o dcéru
Janina dcérka, ktorú medzitým priviedla zo škôlky, je však neposedná, ťahá mamu za kadernícku zásteru a nedovolí jej sústrediť sa na zákazníka. Pán je síce trpezlivý, ale Jana si dcérku berie bokom, posadí si ju tvárou v tvár a posunkami jej vysvetlí, že teraz sa musí chvíľu zahrať sama, lebo mama má prácu. Dcérka prikývne, všetko si vysvetlili a posunkovú debatu končia pusou. Aj dcérka je nedoslýchavá. Vyzerá ako princezná, ale šijú s ňou všetci čerti. Našťastie mama tu má schované hračky - pre ňu, aj pre deti, ktoré strihá. Deti sa strihajú nerady, ale s plyšákom je to ľahšie. Aj interiér je príjemný, moderný, ale skôr domácky teplý. Nemám rada studené luxusné salóny, tam sa ľudia necítia dobre, vysvetľuje Jana slovami aj posunkami.
S podnikaním začala tak, že sa najprv prihlásila do kurzu pre nepočujúcich podnikateľov, ktorý financuje spoločnosť T-Mobile. Tu získala dôležité informácie o predpisoch, o účtovníctve, o odvodoch, bez ktorých sa podnikateľ nezaobíde, aj finančnú pomoc na začiatok. "Pomáhajú nám, starajú sa o nás, mnohí nepočujúci vďaka nim môžu mať lepší život," hovorí mladá kaderníčka. Mnohí nepočujúci sa však ocitnú v začarovanom kruhu: na to, aby mohli pracovať, potrebujú preukázať prax, ale nemajú ju kde získať, lebo zamestnávatelia sa boja prijať ich. Jana radí, aby si hľadali možnosti, ešte kým sú v škole, aby sa obrátili na ľudí, ktorí ich učili a ktorí ich poznajú a dajú im šancu začať.

Prečo ju neprijali na školu
Jana je bývalá športovkyňa, bola výborná v ľahkej atletike. Pôvodne chcela študovať na Fakulte telesnej výchovy a športu, ale na prijímačkách sa ocitla tesne pod čiarou. "V talentovej časti som bola medzi najlepšími, ale nemala som dobré výsledky v teoretických predmetoch," spomína. Na špeciálnej škole pre nepočujúcich predsa len nedostala takú výbavu vedomostí ako iní. Svoju nedoslýchavú dcérku zapísala do škôlky medzi počujúce deti a potom pôjde do bežnej školy medzi počujúcich, aby sa naučila lepšie komunikovať.

"Moji nepočujúci rodičia nemali vzdelanie, ani maturitu, ale ja som iná, ja si idem za svojím," vyhlasuje Jana. Keď jej nevyšla jedna vysoká škola, nevzdala sa a skúsila to na pedagogickej. Rada by učiť deti telocvik, ale na prijímačkách od nepočujúcej študentky žiadali preukázať hudobný talent! Takú požiadavku im splniť nemohla...

Pred desiatimi rokmi mala Jana iné ambície, ale so svojou prácou je spokojná. Aj keď oproti iným ľuďom má o jeden zmysel menej, pracovať s ľuďmi ju baví a zákazníci si ju obľúbili. Svoj vkus im nevnucuje, rešpektuje ich - možno aj preto, že sama potrebuje, aby ju druhí brali takú, aká je, bez predsudkov. Ani mladej tínedžerke nevyhovára modrý melír - vraj jej ide k veku. S mladými niekedy chodia do kaderníctva rodičia a tí ich želania korigujú, ale keď teraz mama nenamieta, ona mladú energiu tlmiť nechce. Veď ona sama je dôkazom, že keď človek chce, môže dosiahnuť veľa vecí a nezabráni tomu ani zdravotný hendikep. 

Text: Zora Handzová pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu