Petra Nagyová-Džerengová: Naše deti túžia byť samy
Prázdniny predstavujú pre časť rodičov traumu: čo s deťmi? Niektorí využívajú detské tábory, iní zas starých rodičov. A niektorí musia nechať deti doma samy.
Vďaka práci viem s nimi stráviť celé prázdniny, 24 hodín denne. Niektorí psychológovia to považujú za ideálne, lebo ten čas s deťmi má inú kvalitu ako v bežný uponáhľaný deň. No životný sen mojich detí je stráviť doma aspoň tri dni bez rodičov. Pochádzam z generácie, ktorá vyrástla s kľúčikom na krku a moje zážitky zo sídliskových prázdnin mi veľmi závidia. Keď sme boli na dovolenke so známymi, z ktorej ich dcéra odlietala sama do jazykového tábora, pristihla som syna smokliť v izbe. Upokojovala som ho, že o rok tam poletíme aj my, on do tábora a ja nablízko, keby dačo. "Veď práve!" zdvihol ku mne zaslzené oči. "Aj ja by som chcel aspoň raz v živote letieť sám!"
Raz sme ich teda na skúšku nechali na chate samotné a vybrali sa na túru. Hneď hore z kopca nasledoval kontrolný telefonát. Bola som taká vystresovaná, že som si nedokázala výlet užiť, avšak decká si to užívali skvele. "My sme v poriadku!" zdôraznil syn. "Len si pokojne pretúrujte ešte zopár hodín!" No prosím! A my sa bojíme, že pár hodín či dní bez nás im spôsobí traumu a nenapraviteľne poškodí charakter. A pritom je to azda úplne naopak, možno ich príliš organizujeme a im chýba priestor, aby mohli spoznať seba a rozvinúť sa do plnej krásy.
"Mohol by som zostať sám doma?" opýta sa môj syn pri balení na jarné prázdniny. "Týždeň? V nijakom prípade! Ešte si na to malý!" "A kedy už budem na to dosť veľký? Od pätnástich?" vypytuje sa. Hneď si predstavím pubertu, nechcené tehotenstvo, zdevastovaný byt... "Na to si budeš musieť počkať ešte dlhšie!" "Dokedy?" "Až keď sa o nás odsťahuješ!" Skončím rázne debatu.
Nuž, teória je jedna vec a prax druhá. Nakoniec mu však sľúbim aspoň jedno popoludnie bezo mňa. Ale musí postrážiť malú sestru. Keď tu niekto totiž potrebuje voľno, som to najmä ja!
Text: Petra Nagyová-Džerengová pre Pravdu
Foto: SHUTTERSTOCK
Raz sme ich teda na skúšku nechali na chate samotné a vybrali sa na túru. Hneď hore z kopca nasledoval kontrolný telefonát. Bola som taká vystresovaná, že som si nedokázala výlet užiť, avšak decká si to užívali skvele. "My sme v poriadku!" zdôraznil syn. "Len si pokojne pretúrujte ešte zopár hodín!" No prosím! A my sa bojíme, že pár hodín či dní bez nás im spôsobí traumu a nenapraviteľne poškodí charakter. A pritom je to azda úplne naopak, možno ich príliš organizujeme a im chýba priestor, aby mohli spoznať seba a rozvinúť sa do plnej krásy.
"Mohol by som zostať sám doma?" opýta sa môj syn pri balení na jarné prázdniny. "Týždeň? V nijakom prípade! Ešte si na to malý!" "A kedy už budem na to dosť veľký? Od pätnástich?" vypytuje sa. Hneď si predstavím pubertu, nechcené tehotenstvo, zdevastovaný byt... "Na to si budeš musieť počkať ešte dlhšie!" "Dokedy?" "Až keď sa o nás odsťahuješ!" Skončím rázne debatu.
Nuž, teória je jedna vec a prax druhá. Nakoniec mu však sľúbim aspoň jedno popoludnie bezo mňa. Ale musí postrážiť malú sestru. Keď tu niekto totiž potrebuje voľno, som to najmä ja!
Text: Petra Nagyová-Džerengová pre Pravdu
Foto: SHUTTERSTOCK
