Šéf nemusí odchádzať z práce prvý

Kto sa aj odváži skôr odísť, trápi ho zlé svedomie. V čase krízy by si to asi nemal dovoliť. Z ošemetnej situácie však často pramení stres a psychické problémy zamestnancov.

Kto pracuje, ten sa pohybuje medzi dvoma extrémami: buď ho skolí stres z prepracovania, alebo stres z nudy. Málokedy existuje niečo medzi tým. Bežný zamestnanec je často chorý, pretože sa buď snažil priveľa, alebo primálo, a oba tieto stavy sa negatívne podpisujú na jeho zdraví. Prekvapujúco majú občas dokonca rovnaké symptómy.

Stresu z prepracovania odborníci hovoria burn-out, čo sa prekladá ako vyhorenie. Stres z nudy má zasa anglický názov bore-out, čo možno voľne preložiť ako unudenie. Vyhorenie aj unudenie vyvoláva nevydržateľný stres. Človek je nervózny, podráždený, nedokáže pracovať. Dokonca ani odborníci nevedia niekedy stanoviť jasnú diagnózu: je zamestnancovi zle, pretože veľa pracuje? Alebo je, naopak, na vine jeho nekonečné surfovanie po internete a nedostatočné vyťaženie pracovnými úlohami?

Do práce skoro, z práce neskoro
Kto si myslí, že ľudia trpiaci unudením by jednoducho mali skončiť v práci skôr a ísť domov, je naivný. Podobne ako vyhorení, aj unudení totiž radi pracujú nadčasy. Podľa psychológov je práve toto choré: postihnutí jednou či druhou pliagou sa tvária ako neuveriteľne zaneprázdnení, stále chodia na dôležité porady, sú nenahraditeľní, do práce prichádzajú skoro a odchádzajú čo najneskôr. Dokonca im neprekážajú ani nezaplatené nadčasy.

Čo všetko by človek v ušetrenom čase mohol robiť? Učiť sa cudzie jazyky, hrať tenis, spievať alebo hoci ísť na rande. Všetky možnosti sú lepšie, ako len tak sedieť v kancelárii.
Niekedy, ale veľmi zriedka, si stresovaný nešťastník uvedomí, že vonku za oknami kancelárie je celkom iný svet, v ktorom sa dá venovať celkom iným činnostiam. Možno si aj dá predsavzatie, že raz skončí načas. Lenže keď si krátko pred šiestou začne baliť svoje veci, hlavou mu blysne myšlienka: odchádzam teraz len ja? Veď kolegovia ešte sedia pri počítačoch. Môžem len tak odísť?

Medzi povinnosťami a voľnosťou
Odísť práve teraz, v časoch, keď šéf posiela e-maily plné príkazov a výkričníkov a keď udrela hodina apokalypsy? V hlave znejú heslá ako "Začať nanovo!", "Pridať plyn!", "Nepoľavovať!". Finančná kríza, recesia, prepúšťanie - kto si teraz môže dovoliť odchádzať z práce včas?

A výčitky svedomia už nešťastníka majú. Výsledok? Včasný odchod jednoducho neprenesie cez srdce. Nerád by však ostával toľko v práci. Zmietaný pochybnosťami, či dať prednosť povinnostiam, alebo volaniu po slobode, sedí pri svojom pracovnom stole a premýšľa, či má zmiznúť, alebo radšej nie. Vnútorný konflikt ho tak zaťaží, že popri jeho riešení nie je v jeho silách ešte aj pracovať. A tak v práci neproduktívne strávi ďalších zbytočných tridsať minút.

Po dlhom boji s vlastným svedomím sa nakoniec zdvihne na odchod a pri obliekaní kabáta ešte kolegovi povie vetu, takú typickú pre človeka s výčitkami: "Tak už idem. A ty už nezostávaj dlho." Obozretne si ešte vloží pár akože dôležitých dokumentov pod pazuchu a odchádza.

Doma však poctivý pracovník nedokáže vypnúť. Kolegovia predsa sedia v kancelárii a pracujú. Pre istotu ešte zapne počítač a skontroluje e-maily. A hlavou mu preletí: to som rovno mohol zostať v práci.

Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK