Milka Zimková: S dcérou je nám dobre v záhradke

Poviedky sú aj o ľuďoch, ktorých stretla vo vlakoch počas ciest na vystúpenia. Knihu ilustrovala jej dcéra - výtvarníčka  Milina Zimková.

Čím vás dcéra v súvislosti s knižkou prekvapila?
Tým, že mi ponúkla obrázky, z ktorých takmer všetky istým spôsobom korešpondovali s ideou mojich poviedok. Milinka má veľmi blízky vzťah ku knihám. Od malička čítala a je slušne zorientovaná v literatúre. Možno preto nebol pre ňu problém nadviazať literárno-slovný dialóg s hrdinami mojej knižky. Jej paleta je  mnohovravná, nielen po stránke farebnej a formálnej, ale aj myšlienkovej. Je to tajomný svet, do ktorého sa dá s rozkošou zatúlať, ale aj v ňom postáť. Má čo ponúknuť aj náročnému divákovi.

Písali ste už niekedy o dcére? 
Nie. Zatiaľ som o Milinke nepísala. Človek sa nevyhne v tvorbe vlastnej autobiografii, ale o mojich deťoch som zatiaľ nepísala. Aspoň si to myslím. Možno nejaké stopy prenikli, a pre niekoho sú čitateľnejšie, ale nebolo to zámerne. A nebolo to uvedomelé.

Váš syn je sochár. Nesklamalo vás, že z detí sú výtvarníci a nie herci?
Vôbec. Naopak. Som tomu rada, lebo to majú takto omnoho ľahšie. Nie sú od nikoho závislí. Čo si urobia, to si urobia, môžu to zobrať pod pazuchu a ísť to predať, hoci aj na ulicu. Ja si nemôžem svoju monodrámu začať hrať na námestí. Nemôžem zobrať filmový scenár a predávať ho z rúčky do rúčky: je to celkom zaujímavá literatúra, kúpte si. Výtvarníci sú vo výhode. Dnes je síce veľa chudobných ľudí, ale sú aj bohatí a niečo za tie peniaze kupovať musia. Aj keď sa umeniu nerozumejú, obrazy sú dobrá investícia. My, čo robíme so slovom, to máme ťažšie. 

Viedli ste dcéru k umeniu, alebo sa to v nej ozvalo samo? 
Naše deti to nemali ľahké. Vyrastali v prostredí, kde sa šírila vôňa farieb z ateliéru ich otca - rumelka, parížska modrá, gerániový lak, z druhej  izby sa ozývali tóny Ravellovho Bolera, v ktorých stúpajúcej kadencii ich mama riešila zúfalú situáciu v monodráme Cavalcantiho, renesančného väzňa, ktorý bol zavretý na doživotie za tvrdenie, že dvakrát dva sú štyri a nie šesť, ako to chcel počuť dvor. Deti trochu načerpali z toho aj z toho a vybrali si svoju cestu. 

Čo máte s dcérou spoločné?
Hádam to, že vieme byť samy. V samote tvoríme, ale spoločne máme rady našu záhradku, v ktorej nám kvietky a vonné bylinky, trochu aj našim pričinením, kvitnú od Vzkriesenia do Mikuláša.
   
Milinke sa páči poviedka Ponďola. Vedeli ste to?  
Vôbec nie. My sa o takých veciach nerozprávame. Ja som jej dala pozrieť rukopis a ona mi ponúkla obrázky. Niektoré z nich som vybrala. 

Dcéra hovorí, že ste výborná gazdiná. Čo má rada? 
Milinka je vegetariánka. Ja tiež nepreferujem mäso, ale aj z mäska sa dá niečo dobré urobiť. Milinka však vždy mala rada zeleninu. Ulahodím jej šalátmi a nátierkami.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu