Milina Zimková: Nevedela som, čo je Pondoľa

Ktorú poviedku z maminej knižky máte najradšej? 

Je ich viac, ale najviac sa mi páči poviedka Ponďola. Ani presne neviem, či  pre jej atmosféru, alebo pre príbeh. Asi to bude hlavne pre ten názov. Slovo Ponďola je samo osebe pre mňa zaujímavé. Farebné, zvučné a hlavne záhadné, lebo až kým som poviedku neprečítala, nevedela som, čo to je. Mám rada, keď názov v sebe skrýva  nejaké tajomstvo. Niežeby napríklad názov poviedky Mobil nebol dosť tajomný, ale Ponďola má v sebe magické tajomno, ktoré ma fascinuje viac ako prozaickosť života. 

Boli ste v maminom rodnom kraji? 
Dobre poznám Okružnú, rodnú dedinku mojej mamy. Od môjho malička sme tam chodievali na sviatky a v lete na Šíravu. Nepoznám síce každú vôňu, ktorú mama v knižke opisuje, ale vo svetlách a farebných odtieňoch sa orientujem lepšie najmä v babkinej kuchyni. Na babkine pirohy nikdy nezabudnem. Vôňu roztopeného masla milujem doteraz. 

Kto navrhol, že budete knižku ilustrovať? 
Návrh padol z maminej strany a ja som ho uvítala. Bohužiaľ, kniha  nie je doslova ilustrovaná, sú v nej použité reprodukcie mojich obrazov. Knihy sú moja srdcová záležitosť a ilustrovať ich, to je jeden z mojich snov. Už na škole som urobila pár pokusných autorských kníh. 

Spolupracovali ste aj predtým s mamou?
Robili sme spolu v záhrade alebo sme spolu upratovali, ale knižku ešte nie. Ja som od malička radšej sama ako v kolektíve, takže spolupráca so mnou je asi dosť zložitá.

Líši sa mama ako herečka a ako spisovateľka? 
Moja mama je veľká osobnosť, ktorá v sebe zahŕňa aj spisovateľku, aj herečku, aj kuchárku, aj domácu paniu. Navzájom sa v nej tieto ženy prelínajú.
  
Zažili ste už nejaké zaujímavé stretnutie v súvislosti s knihou? 
Najzaujímavejšie stretnutie bolo samotné čítanie knihy. Vďaka nej som sa mohla stretnúť s už nebohými starými rodičmi a prarodičmi, ktorých si bohužiaľ nepamätám. Tu zrazu ožili a ja som ich mohla pozorovať a usmievať sa na nich.
 
Mama rada číta a hrá. Čo robíte najradšej vy? 
Najradšej maľujem obrazy, kde sa preháňajú mechanické mačky a lovci snov s obyvateľmi Maconda. Potom je tu grafika, ktorá ma láka úžasnou vôňou hĺbkotlačových farieb a prekvapením pri prvom výtlačku. Ale rada aj sedím s otcom a priateľom Norom pri ohni v tme kysuckého lesa, kde si rozprávame príbehy o možných a nemožných tajomstvách sveta.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu