Divadlo je pre Soňu Norisovú ako bonbón

Zviditeľnila sa najmä úlohou náladovej Zuzany v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. V divadle ju však režiséri obsadzujú do postáv náročnejších  a ona si to vychutnáva. Naposledy milovníkov divadla o talente presvedčila v úlohe osudovej lásky troch kamarátov z novej hry SND Stalo sa 1. septembra.

  
V SND  bola nedávno premiéra hry režiséra Kamila Žišku Stalo sa 1. septembra. Postava Márie je idolom kamarátov, ktorí po nej túžia, ale ani jeden sa nedočká naplnenia.  Nakoľko ste aj mimo divadla Máriou? 
Určite už vo mne kúsok z Márie je. Mám taký zvláštny pocit, ktorý prichádza vždy po premiére. Do nej situácia kulminuje, stále sa príbehom zaoberáme, potom príde premiéra, po nej pauza a potom  je to už normálne predstavenie. Pre mňa to však aj tak zostáva ozvláštnením môjho života, lebo sa teraz venujem skôr nakrúcaniu a divadlo je pre mňa bonbónik. Som rada, že som si ho mohla dopriať. 

Naštudovať divadelné predstavenie podľa románu je ťažké, lebo čitatelia už majú zvyčajne vizuálnu predstavu. Navyše  román Pavla Rankova, predloha spomínanej hry, je veľmi obsiahly. Ako ste to zvládali? 
Vytvárali sme inscenáciu  spoločne, na čele s režisérom Kamilom Žiškom. Myslím si, že sa celkom podarila, aj keď všetko sa nedalo obsiahnuť, lebo divák by dej nedokázal vstrebať. Sám autor Pavol Rankov povedal, že v predstavení je veľmi veľa informácií. My sme sa snažili,  aby boli zrozumiteľné. Chceli sme, aby vynikol príbeh troch kamarátov, ktorých osudy ovplyvnila doba a prostredie, v ktorom žili.
 
Boli zaľúbení do jednej ženy. Zažili ste aj vy podobnú situáciu? 
Žeby sa o mňa muži takto bili? Po rokoch som sa dozvedela,  že boli do mňa muži zaľúbení, ale  nemali odvahu povedať mi to. To asi zažíva každý človek a je veľmi milé, keď sa po rokoch niečo také príjemné dozvieme.  Ale neviem o tom, že by sa o mňa niekto bil. Ani títo chlapci sa o Máriu nebijú. Oni ju milujú. Nie je to hlúpe súťaženie. 

Stáva sa, že aj dievčatá majú spoločný idol. Čo by podľa vás mal spĺňať? 
Páčia sa mi noblesní, elegantní muži, ktorí si nepotrebujú dokazovať, že sú chlapi. A vedia byť aj citliví. Nemyslím si,  že keď muž preukáže city,  pôsobí slabšie a stráca u žien percentá úspešnosti. Naopak. Nikdy som nemala vyhranený typ, ani po fyzickej stránke. Mám rada inteligentných, vtipných ľudí, a to sa týka aj žien. Bližší sú mi pokornejší ľudia, mrzí ma, keď u niekoho, koho poznám, začnem cítiť, že príliš v seba uveril.
 
Vráťme sa k Márii. Dej hry sa začína v roku 1938, keď má Mária trinásť. Postupne starne. Ako ste si ustrážili to starnutie na javisku? 
Ku každému obrazu som si do scenára napísala, koľko tam mám práve rokov a  čo sa vtedy dialo. Tá doba bola dôležitá - ľudia boli možno v 27 rokoch  oveľa starší, ako sú dnešní ľudia v tomto veku. Bolo dosť náročné dostávať sa do jednotlivých situácií Máriinho života. Tie časové fragmenty na seba nadväzovali rýchlymi strihmi. Musela som si vždy predstaviť, čo všetko som v medziobdobí zažila, v akom asi stave sa po tom všetkom nachádzam. To bolo ťažké, ale herecky veľmi zaujímavé. 

Čo bolo najťažšie? 
Pre mňa je najťažšie, keď  sa na konci hry stávam akoby svojou vlastnou dcérou  Katarínkou, dcérou Márie. To je iná, nová energia, ktorú musím vytvoriť. Po celom predstavení, keď už sme aj  psychicky, aj fyzicky unavení,  zrazu  zavriem dvere a mám desať sekúnd na to, aby som sa prezliekla a vošla na javisko ako niekto iný. 

Čo sa vtedy v herečke odohrá? 
Veľmi pomôže aj kostým, ale na ten vnútorný spôsob musí prísť herec počas skúšania. Počas hry je to už strih do pocitu, ktorý poznám.
 
Chápali ste všetko, čo ste mali ako Mária hrať? 
Ja som dieťa ľudí, ktorí zažili päťdesiate  a šesťdesiate roky. Sama som to nezažila, ale ani kolegovia, a tak sme museli do tej doby preniknúť. Zhovárali sme sa o nej, študovali sme dobové materiály, pozreli sme si proces s Miladou Horákovou. Priznám sa, až teraz som sa dostala do  histórie tých rokov vo väčšej miere. 
 
Kedy ste si vy začali uvedomovať dobu?  
Bola som socialistické dieťa a keď si dnes na to spomínam, uvedomujem si,  ako ma naučili nerozmýšľať o niektorých tých absurdnostiach, čo nám servírovali.  Bolo to troška také vymývanie mozgu. Nevedeli sme napríklad, prečo mávame mávadlami... Bola som hrdá na to, že mám pioniersku šatku, bolo mi ľúto, keď som nemala taký odznak, ako mal môj spolužiak... Dnes si uvedomujem, že aj v tom období boli hrdinovia, ale boli aj obyčajní ľudia, ktorí jednoducho žili.  Ťažko tých ľudí súdiť,  lebo tá doba bola  veľmi nebezpečná pre nespokojných,  ktorí príliš vyskakovali. 

Ako sa pozeráte na tých, čo vstúpili do komunistickej strany?
Teraz sa úplne inak pozerám na niektorých ľudí, ktorí vstúpili do komunistickej strany z presvedčenia, že takto budú môcť robiť niečo pozitívne.  Žiaľ,  potom sa to celé vymklo z rúk a ukázalo sa, že to bol veľký omyl. Mnohí ľudia konali možno z nášho pohľadu zbabelo,  ale  mali rodiny a radšej boli opatrní. Neviem, ako by som sa zachovala ja. Chcela by som byť hrdina, ale neviem, či by som bola. 

Ako reaguje na hru Stalo sa 1. septembra  obecenstvo?
Na prvej repríze boli starší ľudia a tí ju vnímali veľmi intenzívne, asi preto, že tú dobu zažili.  Jedna pani z Levíc  poznala všetko, čo tam spomíname: kaviarne, kúpalisko, ulice. Ona kedysi musela emigrovať,  žije v Amerike a už sa mala aj vrátiť, ale predstavenie ju tak zasiahlo, že odložila odlet, aby mohla ešte prísť do divadla. Veľa ľudí hra dojíma, ale počula som aj hlasy, že ľudia,  ktorí čítali knižku, čakali viac. Asi sa treba pripraviť vopred na to, že divadlo nemôže obsiahnuť všetko to, čo obsahuje román.
 
Vaše rodné Záhorie vyzerá oveľa menej komplikované ako  južné Slovensko. Rodičia sú odtiaľ? 
O Záhorákoch sa hovorí, že nemajú s ničím problém. Možno je to záhoráckou mentalitou. Pohnutejšie dejiny však majú asi oblasti na južnom Slovensku, kde sa príbeh Márie odohráva. Moji rodičia nie sú praví  Záhoráci. Mama je z Trnavy a otec z Bratislavy. Na  Záhorie prišli za prácou, otec je lekár a mama  učiteľka. V Malackách sú spokojní. 

Aj sestra Zuzana je herečka. Po kom z rodičov ste zdedili herecký talent?
Obe naše babičky boli ochotnícke herečky, ale možno je to aj vec náhody. Boli sme tie vyťažené deti, ktoré rodičia dávali na rôzne krúžky ako herectvo, tanec, klavír. Mama chcela,  aby sme nemali čas na hlúposti, a preto nás zamestnala. Viedli nás k umeniu a mne navrhla učiteľka dramatického krúžku, aby som sa prihlásila na konzervatórium. Mladšiu sestru som  asi ovplyvnila ja, hoci  ona bola väčší exhibicionista ako ja.
 
Zuzana býva v Prahe aj vy často pracujete v Česku. Bývate u nej, keď robíte v Prahe? 
V Prahe mám zabezpečené bývanie, To si vždy dohodnem,  keď niekde pracujem. Potrebujem, aby za mnou mohla rodinka kedykoľvek prísť. Bývala som aj u Zuzanky, ale bolo  to komplikované. Jej byt nie je pre viac ľudí, má aj dve mačky a my máme v rodine  problém s alergiou. 

V Česku máte rôzne príležitosti, možno viac ako doma. Neodsťahujete sa tam tiež?
Od polovice apríla budem nakrúcať tretiu sériu seriálu Prešľapy. Je to dobre napísaný seriál, ktorý sa vysiela v Česku. Som veľmi rada, že ho robím, ale keby som bola vedela, koľko času a nervov ma to bude stáť, asi by som do toho nešla. Najmä kvôli dieťatku, ktoré má štyri a pol roka. Mám však podporu priateľa aj rodiny, takže si dokážem čas zorganizovať k spokojnosti všetkých. Hrať mám aj v seriáli Policie Modrava, ale nakrúcanie sa  odložilo o rok. Vlani bola derniéra letných shakespearovských predstavení, kde som štyri roky hrala v hre Ako sa vám páči. Hrám aj v Brne. Bolo  toho teda dosť, až sa ma niektorí naozaj  pýtali, či sa nechcem presťahovať do Česka. Ale to nie, mne je na Slovensku dobre, radšej by som robila tu.
 
Diváci si vás spájajú aj s Radošinským naivným divadlom.  Uvidia vás  v niečom novom? 
Účinkujem tam v predstavení Hra o láske, ktoré hrám veľmi rada, a toto divadlo mi aj chýba.
 
Pomáha vám pri premiére v divadle talizman alebo nejaký rituál? 
Talizman nemám ani nechcem mať. Kedysi som mala, a keď sa mi náhodou stratil, prepadol ma stres: teraz sa určite niečo stane. Pred predstavením sa snažím sústrediť. V duchu si niekoľkokrát prejdem celú hru. Vyzerám vtedy možno  pre ľudí naokolo ako blázon, ale je mi to jedno. Keď mám predstavenie, žijem od rána tým predstavením.

Máte aj iné záľuby okrem divadla? 
Baví ma vyrábať rôzne skrinky, ktoré maľujem. Strašne rada maľujem alebo aplikujem nejakú techniku.  Občas mi vyjdú pekné veci. Nedávno som pre dieťatko urobila skrinky na hranie a aby neboli len drevené, ozdobila som ich servítkovou technikou.  Takéto veci ma bavia a ešte ma baví aj kapela Fragile. Koncertujeme už piaty rok a celkom sa nám darí. Rada chodím pracovať s ľuďmi, ktorých mám rada a s ktorými sa dobre cítim.
 
Spev v tejto kapele je náročný. Kto vás na takéto spievanie pripravil? 
Na konzervatóriu som si skúsila tento typ spievania vo vokálnom sextete, ktoré  patrilo k  big-bandu bratislavského konzervatória. Viedol  ho  nezabudnuteľný Bohumil Trnečka,  profesor, ktorému mnoho hercov a hudobníkov vďačí za hudobné nasmerovanie.  Aj vďaka nemu som sa ocitla v tomto telese.
 
Akú máte najvyššiu métu? 
Prajem si, aby som dosiahla rovnováhu  sama v sebe, aby som, jednoducho, vedela byť šťastná v každej situácii. Peniaze nie sú najdôležitejšie. Keď o tom teraz takto rozprávam, myslím si, že som šťastný človek. Možno ešte by som si želala, aby sa nakrúcalo viac filmov a aby sme nemuseli s kolegami  utekať do Česka.

Soňa Norisová
Herečka sa  narodila 27. augusta 1973 v Malackách. Vyštudovala konzervatórium, hrá v Radošinskom naivnom divadle aj v SND.  Hrala vo viacerých filmoch (Rebelové, Dobrá správa,  Modrá ruža,  Čierna ovca, Ticho po búrke,  V poli,  Zima kúzelníkov, Václav). Soňa Norisová je členkou skupiny Fragile, venuje sa aj dabingu. Na Markíze účinkovala v krimiseriáli Mesto tieňov a stále hrá v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. V Česku nakrúca seriál Prešľapy. Má štyriapolročného syna Michaela.

Text: Helena Dvořáková  pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu