Zuzana Šebová: Učím sa denne do nemoty

Hoci je táto Palárikova hra veselá a ľahká, Zuzane robí problémy jej jazyk - samotná slovenčina. Starosvetský  slovosled sa musí doslova bifľovať. Na klasickú hru sa však veľmi teší. Je to niečo celkom iné ako napríklad muzikál Príbeh ulice, v ktorom hrá súčasné dievča a vyjadruje sa tancom. 

     
Oči sa vám stále smejú - využívajú to režiséri? Zdá sa mi, že v repertoári máte teraz skôr vážne úlohy.
S humorom si ma spájajú skôr tí, čo ma poznajú z televízie. V divadle som mala vždy aj vážne úlohy. V sebe to mám tak pol na pol a som rada, keď mám príležitosť hrať veselé aj vážne úlohy.
 
Aký typ humoru máte rada? 
Cynickejší. Napríklad mám rada Simpsonovcov. Nebaví ma hrať prvoplánové "srandičky", humor by mal byť niečím vyvážený. Veľmi mi vyhovuje divadlo GUnaGu a bolo mojím snom hrať v tomto divadle. Diváci sú tam veľmi blízko a je to celkom iný pocit ako na veľkom javisku. Navyše, hrám tam so spolužiakom z konzervatória  Tomášom Palonderom, a to je  pre mňa veľký zážitok. V tejto sezóne som tam naskúšala dve hry - Díleri s Viliamom Klimáčkom a  Modelky 2 s Karolom Vosátkom. 

Hranie so spolužiakom je iné ako s niekým iným?
Je to iné, lebo máme spoločné spomienky.  Keď som ho po rokoch zbadala, hneď sa mi vynorili zážitky z detstva, z obdobia na konzervatóriu, ako sme trénovali klavír, ako sme hrali etudy na chodbách a na záchode. To bol humor! A dobrá atmosféra. 
  
Koho považujete za dobrého komika na Slovensku.  Kto raz podľa vás vystrieda Milana Lasicu? 
Pán Lasica je taký jedinečný, že nad tým sa ani neodvažujem rozmýšľať. Mám rada humor chlapcov z Astorky, ich partičku, Peťku Polnišovú, Kristínu Tóthovú, Helenku Krajčiovú. Výborní sú René Štúr a Sväťo Malachovský. Idú do detailov, všetko majú premyslené, zaslúžili by si viac priestoru v televízii. 

A čo láska? Rada o nej hráte? Čo od nej očakávate? Máte jej dosť?
Od lásky očakávam pocit istoty. Keď na človeka príde smútok, alebo mu nie je celkom dobre, tak vie, že niekde je niekto, pre koho sa oplatí vzchopiť, zmeniť náladu a ísť ďalej. Je to pocit, že všetko sa dá zvládnuť, keď existuje človek,  ktorého ľúbite. Ale dôležitá je aj láska, ktorú človek pociťuje vo všeobecnosti. Ja napríklad pociťujem lásku k svojmu povolaniu a stále som ešte šťastná, že ho môžem robiť. Mnoho ľudí nemôže robiť to, o čom snívajú, čo by ich najviac bavilo. Ja som za túto možnosť vďačná a napĺňa ma to láskou. Mám rodičov, sestru, priateľa, mám kde bývať, mám prácu, som zdravá... Uvedomujem si to. Sú aj horšie dni, ale bol by hriech, keby som si ťažkala, že nemám dobrý život. 

Ste skôr romantická alebo praktická? Váš otec Jozef Šebo je manažérom známych spevákov ako Jana Kirschner, Peter Cmorík. Zdedili ste po ňom manažérsky talent?  
Asi áno. Keď niekam ako rodina ideme, otec všetko manažuje, ale keď ideme niekam bez neho, tak viem prevziať velenie. Viem dobre  vybavovať. V tom som určite po ňom.
 
O vašom otcovi sa traduje, že vedel vybaviť turné Tublatanky z telefónnej búdky, keď ešte neboli mobily. Čo robil dovtedy?
Otec je muž tisícich povolaní, robil všetko možné. Bol čašník, tanečník, automechanik. A to až dovtedy, kým sa nedostal do partie, kde bolo treba rýchlo zorganizovať turné. Vtedy  ešte funkcie manažérov ani neboli. On tú schopnosť v sebe mal a vypracoval sa.
  
Je vaším divákom? Chodí do divadla?  
Zo začiatku mal pred divadlom akoby rešpekt. Nebol zvyknutý vidieť ma na javisku. Bolo mu to asi čudné, ale dnes už chodí na moje predstavenia veľmi rád. Vždy mi povie svoj názor, ale v chvále je skôr zdržanlivý. Až od jeho kamarátov sa dozviem, že sa mu niečo páčilo. 

Nechcel aj z vás speváčku? 
On nikoho do ničoho netlačí. Nič mi nevnucoval.
 
Viete si vždy pomôcť sama? Ako riešite problémy?
Ak mám niečo osobné, riešim to s priateľom alebo s kamarátmi. Mám skúsenosť, že všetko sa napokon utrasie už v tých debatách. Keď mám pocit, že sa mi niečo nevydarilo v práci, alebo že to nevyšlo celkom  podľa mojich predstáv, tak to si väčšinou riešim sama v sebe. Viem, že za to si môžem len ja sama. Takže - sama seba za to "trescem".

Akú chybu môže urobiť mladá talentovaná herečka? 
No, nie všetko sa vždy podarí dobre zahrať, dobre spraviť... Keď mám pocit, že mi niečo nejde, tak to v sebe chvíľu podusím, porozmýšľam o tom. A väčšinou - prídem na dôvod aj na riešenie. 

Stáva sa vám, že scenáru nerozumiete, že vám nie je blízky? 
Nikdy nepoviem hneď v prvý deň, že je hra dobrá alebo zlá. Určite nerobím negatívne prognózy a nevytváram v sebe antipatiu k textu. Určite sú hry, ktoré nie sú úplne jasné od začiatku, musím sa im viac venovať, študovať súvislosti, rozoberať postavu, ale to je práve dobre. Keby sme hrali len jednoduché veci, tak by bolo divadlo chudobné. Napríklad monológ o fotosyntéze - na začiatku sa mi zdal španielskou dedinou a  teraz mi je prirodzený. 

V trnavskom divadle hosťuje v hre Vrátila sa raz v noci Božidara Turzonovová.  Aký pri nej máte pocit? 
Je pre mňa česť byť v jej blízkosti. Keď sme s pani Turzonovovou hru študovali, to bol zážitok! Jednak je to Pani herečka, jednak ma očaril jej humor. Páčilo sa mi, ako s nami mladými hercami žartovala, aký mala odstup od vecí, ako vie všetko zhodnotiť. Je to pre nás inšpirácia, a to navždy. My ju milujeme.
 
Chodíte aj do SND ako diváčka?  
Chodím tam pravidelne. Napríklad na moju kamarátku Táničku Pauhofovú. V SND mám vždy výnimočné pocity. Okrem predstavení aj zo samotného miesta, budovy. Moja mama divadlo kedysi projektovala. Už vtedy sa mu hovorilo nové divadlo a - stále je nové. Páči sa mi celá štvrť, ktorá okolo divadla rastie, a výhľad na Dunaj.
  
Čo najviac formuje váš vkus? Stávate sa vekom konzervatívnejšia alebo - uvoľňujete sa? 
Uvoľňujem sa. Čím je človek starší, čím dlhšie pracuje, tým získava väčší nadhľad a vie sa viac odosobniť. Dnes si viem s väčšou istotou vytvoriť názor a som otvorenejšia. Zmenil sa môj prístup aj k rôznym experimentom. Už viem, že človek si môže vyskúšať všetko, aj keď sa všetko nepodarí, je to skúsenosť. Bývala som k sebe veľmi prísna, a keď sa mi niečo nepodarilo, brala som to, akoby išlo o život. Dnes už viem, že mýliť sa je ľudské a život ide ďalej.
  
Museli ste sa z niečoho aj vymaniť?  
Zo strachu, ktorý spomínam. Zo strachu uvoľniť sa.
  
Chýba vám niekto v živote? 
Starí  rodičia  z otcovej aj maminej strany. Zomreli, keď som bola ešte malá a niekedy si predstavujem, čo by asi povedali, keby prišli do divadla a videli ma hrať....  

Asi by boli prekvapení, že v Divadle Jána Palárika v Trnave ste veľká hviezda, hráte takmer vo všetkom...   
To bude tým, že nás je tam málo. My tam všetci veľa hráme. (Smiech.)

Už sme hovorili, že sú mnohé hry náročné. Teraz skúšate Palárikovo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Bude to oddych? 
Palárik sa ľahký len zdá. Text je veľmi ťažký, pretože je to zastaranejší druh jazyka. Stavba a skladba vety je iná, ako sa používa dnes. Každý deň sa učím do nemoty. Veľmi sa však teším, lebo takýto typ hry som ešte nemala v repertoári. Hrám Milušu, spoločnicu grófky. Krásne je, že Dobrodružstvo pri obžinkoch bola kedysi aj televízna inscenácia, kde grófku hrala Emília Vášáryová a Milušu Božidara Turzonovová. Obe mali vtedy 28 rokov, ako ja teraz. To mi je také milé. A budeme mať nádherné kostýmy, krinolíny! Keďže sa naše divadlo volá po Jánovi Palárikovi, každú druhú sezónu sa robia jeho hry. Z trilógie sme už uviedli hry Drotár, Inkognito a teraz prišlo na rad Dobrodružstvo. Ján Palárik zomrel v decembri v roku 1870, čiže je to 140. výročie jeho smrti. Pochovaný je v Majcichove pri Trnave.
  
Aký sa vám zdá Palárik ako autor? Blízky? 
Tým, že som sa ešte nestretla na javisku s jeho tvorbou, je pre mňa neznámy. Teraz sa k nemu približujem, som s ním každý deň. Táto hra, to je vlastne taký slovenský Sen noci svätojánskej -  tiež tam ide o zámenu postáv.
 
V čom je jeho slovenskosť? Prečo je iný ako Shakespeare? 
Možno folklórnosťou...
 
Ktoré predstavenie je pre vás v repertoári najťažšie? 
Absurdná hra Händla Klausa Temne lákavý svet. Stvárňujem matku, ktorá sa profesionálne zaoberá rastlinami, konkrétne fotosyntézou. Nevieme nájsť s dcérou spoločnú reč,  lebo keď má nejaký problém, ja začnem hovoriť o fotosyntéze. Chrlím  monológy a unikám. Tá fotosyntéza je strašná na pamäť...

Mohli by ste si aj vymýšľať a nikto by to nezbadal?
To som si najprv myslela, ale nie je to také jednoduché. Nemôžem si takmer polhodinu vymýšľať náročný odborný text. Už sa mi stalo, že som dostala jemné okno a vtedy som prišla na to, že sa tam nedá improvizovať. Vtedy sa mi až parilo z hlavy. V tej inscenácii si totiž dopĺňame navzájom vety,  na moje slovo nadväzuje iný herec, takže sa nedá vymýšľať. V závere mám monológ vo fínčine, čo je od autora taká malá zlomyseľnosť pre herečky. Keď hrám túto postavu, už dva dni dopredu sa o mňa pokúša tréma, stres, napätie. A v deň, keď to hráme, to už sa nemôžem na nič iné sústrediť. 

Platí zásada, že čím je ťažšia príprava, tým je hra pôsobivejšia? 
Fakt je, že čím sme Temne lákavý svet častejšie hrali, tým viac sme odhaľovali rôzne nové obsahy. Počas šesťtýždňového skúšania sme všetko nezistili, až teraz, keď sme už uvoľnení a zohratí, vidíme viac. Posolstvo hry je, že ľudia všeličo pred sebou taja, lebo si myslia, že keby si všetko otvorene povedali, bolo by zle. Horšie však je nehovoriť, lebo potom sa nevypovedané nabaľuje.
 
Vy ste otvorená? 
Vekom sa učím na svojich vlastných chybách a zážitkoch. Už viem, že netreba vždy všetko hneď riešiť. Niekedy je dobre zdržať vývoj udalostí, byť v úzadí, počkať. Nechcem byť prchká. Usilujem sa na problém pozrieť z viacerých strán, čo nie je vždy jednoduché, a to najmä v povolaní, ktoré je založené na emóciách. 

Ako si oddýchnete od emócií?
Najviac mi pomáhajú vychádzky so psom a spánok. Spánok je najlepší, lebo keď niečo  študujem, stále na to myslím a neviem si oddýchnuť.

Vaša e-mailová adresa obsahuje slovo Luiko: zasvätení vedia, že je to meno vášho psíka a že má predkus... Sú s tým ťažkosti?
Zháňala som psíka na inzerát a vždy mi ho vyfúkli pred nosom. Potom som sa dovolala k jednej rodine v Sládkovičove a oni mi ponúkli psíka, ktorého volám Luiko. Varovali ma však, že má predkus. Bol preto lacnejší a nikto ho nechcel. Mne to vôbec neprekážalo, išla som si poňho a bola to láska na prvý pohľad. V januári mal sedem rokov, je veľmi dobrý, nešteká, nehnevá sa a chodí so mnou aj do divadla.

Zuzana Šebová (1982) vyštudovala odbor herectva na Konzervatóriu v Bratislave. Nastúpila do Divadla Jána Palárika v Trnave, kde pôsobí už desiatu sezónu. Hosťuje v Bratislave - hrala v muzikáloch Vlasy, Mníšky, Agent Krowiak zasahuje, hrá v divadle GUnaGU a v muzikáli Príbeh ulice, ktorý sa uvádza aj v Prahe. Poznáme ju aj zo seriálov Odsúdené a Ordinácia v ružovej záhrade.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu