Americkí študenti sú dosť leniví

Dnes je profesorkou na štátnej polytechnickej univerzite v Blacksburgu (USA), ktorú svet pozná pod názvom Virginia Tech. Zatiaľ sa to žiadnej inej Slovenke nepodarilo.

Pochádzate z Michaloviec, odkiaľ množstvo ľudí odchádzalo za prácou do Ameriky už pred sto rokmi. Ako ste sa tam dostali vy?
Prvýkrát to bolo koncom leta v roku 1995, hneď po skončení vysokej školy. A pomohla mi práve vzdialená rodina, ktorej predkovia odišli do Ameriky za prácou koncom 19. storočia. Môj vzdialený synovec pracoval v tom čase na nevadskej univerzite v meste Reno, a teda vyznal sa, ako to chodí v tamojšom vysokom školstve. 

Ako vám pomohol?
Sponzoroval ma prvý rok, kým som sa nenaučila poriadne po anglicky. Začala som navštevovať intenzívny jazykový kurz v centre, ktoré bolo súčasťou spomínanej univerzity, a tak som mohla byť v Spojených štátoch legálne na "F1 vízum".

Zároveň ste pracovali?
Áno, pracovala som v knižnici na polovičný úväzok a zadarmo v jednom laboratóriu na oddelení biochémie, kde som pomáhala pri výskume takzvaných proteínov tepelného šoku v pstruhoch. Bolo veľmi dôležité, aby som sa čo najrýchlejšie naučila po anglicky. Preto som tiež sedela na prednáškach z molekulovej biológie, ktorá ma v tom čase veľmi zaujímala, nútila som sa pozerať televíziu a rozprávať sa s ľuďmi.

Váš synovec vedel po slovensky?
Práveže nie, ale nemať nikoho po slovensky hovoriaceho v blízkom okolí mi vtedy veľmi pomohlo. Už po niekoľkých mesiacoch pobytu som urobila dvoje skúšok z angličtiny, čo je nevyhnutné, ak chce človek začať doktorandské štúdium. Ja som ho začala na tej istej univerzite v jeseni 1996. Veľmi pomohlo, že ma už na oddelení biochémie poznali.

Aké to je byť doktorandom na americkej univerzite v porovnaní s vysokou školou na Slovensku?
Neviem, či sa to odvtedy u nás zmenilo, tu však doktorandov učia myslieť. Napríklad testy vypracúvajú doma a otázky sú zamerané na pochopenie konceptov, na interpretáciu výsledkov a na návrhy experimentov. Prvý rok som rotovala a vyskúšala si dovedna tri laboratória. Zároveň si ich šéfovia zisťovali, kde sa najviac hodím. Nakoniec sa ukázalo, že mi sedí práca s rastlinkami. Ani sama som si nemyslela, že ma až tak zaujmú.

Čo to bolo za prácu?
Skúmala som biosyntézu vitamínu E v algálnych a rastlinných systémoch. Podarilo sa mi zvýšiť hladinu alfa-tokoferolu v listoch 4-krát  tým, že som zvyšovala produkciu jedného z centrálnych enzýmov biosyntézy tokoferolov genetickými manipuláciami. Náš výskumný tím už na to má aj patent.

Začíname sa pohybovať vo veľmi odbornej rovine, a tak siahnime po otázke z iného súdka. Ako posudzovali Američania vaše vedomosti získané na Slovensku?
Moje vedomosti zo Slovenska boli viac než dostačujúce. Diplom mi uznali bez problémov. Súčasťou môjho štúdia v Košiciach bola totiž diplomovka založená na trojročnej práci v labákoch, čo v Amerike nerobia. Navyše Američania berú na vysokej škole prvé dva roky základné všeobecné predmety, ktoré sme my mali už na gymnáziu, a tak sú veľmi za nami. Preto tam doktorandi chodia ešte aj do školy. V podstate som sa nič nemusela učiť, lebo som mala veľmi dobré základy.

Čiže ste to hravo zvládli?
Nie, až také jednoduché som to zase nemala. Dostávala som kopu domácich úloh, čo ma dosť otravovalo. Zároveň človek drel v labáku na svojej dizertácii. Pracovný deň mal 14 až 16 hodín, ak nie viac. Veľmi zriedkavo som mala voľný víkend. Človek chodil domov sa len vyspať, ale niekedy ani to nie, ak experiment vyžadoval odber vzoriek celý deň či dlhšie. Dodnes spomínam na niekoľko dní trvajúce štvorhodinové intervaly, keď som získavala rastové krivky siníc.

Ako sú doktorandi v Spojených štátoch platení?
Väčšinou dostávajú štipendium, ktoré pokryje výdavky s prenájmom bytu, nákupom potravín a s autom. Zároveň im profesor - šéf laboratória, hradí zdravotné poistenie a školné. Peniaze na to berie z grantov.

Titul Ph.D ste dostali v Rene?
Nie, v roku 2000 sa môj šéf stal slávnym a ponúkli mu miesto profesora na oddelení rastlinnej biológie na Michigenskej štátnej univerzite v East Lansingu. Mala som možnosť sa presunúť na túto oveľa prestížnejšiu vysokú školu. Doktorandské štúdium som tam úspešne absolvovala v roku 2003 a na tom istom oddelení, len v inom laboratóriu, som hneď dostala aj miesto postdoktoranda.

Ako a kedy ste získali profesorské miesto vo Virginia Tech?
Dostala som ho iba vlani. Predtým som na webovej stránke Americkej spoločnosti rastlinnej biológie našla niekoľko oznamov, že hľadajú profesora s konkrétnym výskumným programom. Asi na dvadsať univerzít som poslala prihlášky a ozvali sa mi dve, ktoré ma pozvali na konkurz. Ako to už býva, vybrali si zo sto prihlášok dvoch až šiestich záujemcov. Po jednom takomto interview som dostala v roku 2008 ponuku na miesto, ktoré teraz zastávam.

Čo si myslíte, prečo sa rozhodli pre vás?
Asi ich zaujal môj výskumný program, počet a kvalita publikácií a odporúčania profesorov, u ktorých som bola doktorandkou a "postdokom". Známky totiž pri výbere nerozhodujú.

Stali ste sa "assistant" profesorkou. Čo to presne znamená?
Na amerických univerzitách je profesúra odstupňovaná. Som na ceste stať sa "associate" a potom aj "full" profesorkou, ale už ako "assistant" som dostala od školy dosť peňazí na to, aby som si zariadila labák a získala "predbežné výsledky" pre návrhy na grant. Mohla som nakúpiť prístroje, chemikálie, skúmavky a tak. A zaplatiť doktoranda, ktorý sa podieľa na výskume. Ďalej závisí už len odo mňa, kde vezmem peniaze na výskum a na ľudí.

Kde ich zháňate?
Zatiaľ mám len malé lokálne granty, ale potrebujem veľké, niekoľkomiliónové federálne. Na začiatku je vždy dobrý nápad na projekt v rámci zvoleného výskumného programu, v mojom prípade je to regulácia metabolizmu v semenách rastlín. Poslala som návrhy na grant vládnym agentúram, kde sa približne pol roka rozhodujú, komu z prihlásených prideliť peniaze. Minulý rok som nemala šťastie. Uvidím, či sa mi niečo ujde tohto roku.

Ako to je, keď univerzitný výskum financuje súkromná firma?
Stáva sa, že privátny sektor osloví konkrétneho profesora ako experta v tej-ktorej oblasti, či by nechcel pracovať na určitej téme a po dohode mu poskytne peniaze na výskum. Zvyčajne sa potom podelí s profesorom o patenty. Viem, že ako doktorandka som bola platená aj z peňazí jednej privátnej firmy. 

Čomu venujete viac času - prednášaniu alebo výskumu?
Na takých pozíciách ako je moja, sa výskum považuje za prvoradý. Prednášaniu a vôbec učeniu venujem azda štvrtinu svojho pracovného času. Je to moja služba škole.
 
Akí sú dnešní americkí študenti - lepší, ctižiadostivejší ako naši? Vedia, čo chcú?
Vo všeobecnosti som spozorovala, že cudzinci toho vedia viac, sú pracovitejší, aktívnejší a myslí im to lepšie. Američania sú dosť leniví a čakajú, že im všetko padne pod nos. Nie vždy, ale väčšinou je to tak.

Bol to však cudzinec, juhokórejský študent Sung, ktorý pred tromi rokmi zastrelil v areáli Virginia Tech 32 ľudí.
Verte, nie je podstatné, že to bol cudzinec. V roku 1999 na strednej škole Columbine v Colorade to boli dvaja Američania, ktorí zastrelili svojich spolužiakov a učiteľa. Ale to, čo sa stalo na Virginia Tech, hrozne otriaslo nielen našou univerzitou, ale celou krajinou a zhrozil sa i svet. Vtedy som ešte bola v Michigane, ale poznám ľudí, ktorým tam zahynuli známi. Po tej strašnej tragédii zrušili výučbu do konca semestra a zamerali sa na psychologickú pomoc všetkým študentom a profesorom.
 
Spamätala sa už univerzita z tejto udalosti? A vôbec, cítite sa tam bezpečne?
Cítim sa tak bezpečne ako kdekoľvek inde. Trvalo to asi pol roka, kým sa všetko dostalo spať do normálnych koľají. Každý rok sa 16. apríla koná na univerzite "Deň pamäti” na pamiatku všetkých obetí. Naozaj, stať sa to môže kdekoľvek a človek nad tým nemá žiadnu kontrolu.
 
U nás sa práve blížia parlamentné voľby a je problém presvedčiť mladých ľudí, aby sa na nich zúčastnili. Americkí vysokoškoláci sú politicky aktívnejší?
Obávam sa, že tento trend je aj v Amerike. Ľudí odrádza, že si nemajú veľmi z čoho vyberať. V posledných neprezidentských primárnych voľbách na začiatku tohto roku volilo len 20 percent oprávnených voličov. S trochou zveličenia sa dá povedať, že amerických študentov najviac zaujíma sex a rôzne formy zábavy. A pokiaľ ide o prednášky, pre väčšinu je rozhodujúce, či "to bude na teste". Ak nie, ignorujú to. Ale zase nechcem byť nespravodlivá - vedia oceniť, ak im človek vie zaujímavo prednášať a vysvetliť veci.

Je Amerika stále krajinou neobmedzených možností z pohľadu univerzitnej profesorky?
Ako sa to vezme. S terajšou ekonomikou to tu nie je ružové. Najviac sú postihnuté nižšia a stredná vrstva: veľa ľudí stratilo počas krízy, keď padli niektoré automobilky a banky, domov i prácu. Je čoraz menej peňazí na vedu - menej ponúk na miesta a menšia pravdepodobnosť, že získate granty. Univerzity majú čoraz menšie prevádzkové rozpočty. Čo sa týka cien tovaru, pomaly, ale isto rastú, zatiaľ čo ľudia o zvýšení platov iba snívajú. Ale uvidíme...

Neťahá vás to domov? Ako často bývate na Slovensku?
Raz za dva roky sa mi podarí vycestovať na jeden mesiac, ale je to čoraz ťažšie. Zvyčajne mám roboty vyše hlavy, a tak nemám ani čas myslieť na domov. Musím však priznať, že niekedy ma to chytí a túžim vidieť rodinu a priateľov, s ktorými stále udržiavam kontakt. Rodičom vďačím za všetko, vždy ma podporovali morálne aj finančne, aj keď im trhalo srdce, že nie som s nimi. Vždy si nájdem čas im zavolať aspoň raz týždenne.

Nechcete sa raz vrátiť na Slovensko natrvalo, alebo aspoň niekde bližšie do Európy? 
To je problém. Mám tu pracovné podmienky, ktoré mi Slovensko nemôže poskytnúť. Západná Európa možno, ale získať profesorskú pozíciu je tam nesmierne ťažké. Človek už musí byť slávny alebo poznať správnych ľudí. Navyše mám tu perfektných kolegov, s ktorými sa dá dobre spolupracovať aj zabávať sa. Odísť by znamenalo opustiť ich. Obávam sa, že to už ostane len pri občasných návštevách Slovenska.

Ako trávite voľný čas?
Pestujem orchidey. V zime sem-tam lyžujem a v lete chodím na huby alebo na túry (ak nič nenájdem), aby som nerástla horizontálne. Inak som v kuse v práci, takže veľa času na nič iné mi nezvýši.

Ale víkendy máte len pre seba?
Ako kedy, lebo v horúcom čase uzávierky grantov a na konci semestra to neplatí.

Čo vám najviac chýba v Amerike z domoviny a, naopak, čo by sme ste  na Slovensku uplatnili zo zámoria? 
Najviac mi tu chýba moja rodina a slovenskí priatelia. Plus pravé slovenské jedlá. V Amerike všetko funguje, mám tým na mysli skutočnosť, že všetko sa dá ľahko vybaviť a pracovníci v službách, úradoch, obchode sú nesmierne milí a užitoční. Už som si odvykla od moróznych predavačiek a úradníkov, ktorí sa riadia heslom "klient je náš nepriateľ".

Eva Čolláková
• Je profesorka na univerzite Virginia Tech v Blacksburgu (USA). 
•  V roku 1995 absolvovala štúdium biochémie na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach. 
• Podľa jej bývalého učiteľa, vtedy dekana tejto fakulty prof. Dušana Podhradského bola výnimočne nadanou študentkou. Čollákovej pracovnú kariéru v Spojených štátoch označuje za "ojedinelý zjav medzi absolventkami slovenských vysokých škôl" aj preto, lebo "úspechy tam dosiahla v odbore, ktorý vyštudovala".
• Do roku 2003 bola doktorandkou  na Michiganskej štátnej univerzite, kde potom päť rokov pôsobila aj ako postdoktorandka. 
• Od roku 2008 je na Virgia Tech, kde prednáša rastlinnú biológiu a venuje sa výskumu regulácie metabolizmu v semenách rastlín. Je spoluautorkou viacerých vedeckých publikácií a patentov.

Text: Vladimír Jancura pre Pravdu
Foto: archív Evy Čollákovej