Producentka seriálov je mocná žena

Profesionáli, Modré z neba, Ordinácia v ružovej záhrade, pod tým všetkým je podpísaná. Rovnako ako pod tohtoročným udeľovaním cien OTO, azda jediným programom, ktorý by Slovensku mohli závidieť aj susedia.

Mohli by ste si dovoliť aj náročnejšie, čiže nekomerčné projekty, pri ktorých nerozhoduje počet divákov?
Bohužiaľ, Slovensko je taký malý trh, že to, čo nie je určené pre väčšinového diváka, nemá kto zaplatiť. V Amerike je menšinových divákov povedzme päť miliónov, u nás je to maximálne stotisíc ľudí a nikto nebude investovať do stotisíc ľudí. Náročnejšie projekty sú určite potrebné, ale tie musia byť dotované štátom.

Existuje rivalita či spoločenské kastovanie vo vašej brandži? Cíti sa tvorca náročných žánrov viac ako tvorca úspešného seriálu?
Veľa ľudí skrýva svoju neschopnosť za menšinového diváka. O niečom budú tvrdiť, že to je umenie, práve preto, lebo to nikto nepozerá. A tak vyhlásia za umenie to, čo sa páči len im a ich rodine. Je to zakrývanie vlastnej neschopnosti. Mám čerstvú skúsenosť z debát s istými filmármi, ktorí tvrdia, že kinematografia sa delí na komerčnú, umeleckú a tvorbu pre mladých. To je poriadna hlúposť! Veď to všetko je prepojené! U nás bolo dlho zvykom tvrdiť, že komerčný úspech nie je potrebný, že pre film je to skôr hanba. Preto sa robili filmy akože pre festivaly, a nie pre divákov, a všetky boli vlastne pre nikoho.

Ako sa človek stane nezávislým kreatívnym producentom? Podarilo sa vám to odrazu?
Postupne. Keď som odišla z televízie Markíza, prvý program, ktorý som začala robiť, bolo SOS. Dostala som ponuku od pána Hrona, ktorému som dodnes vďačná, že mi dal tento priestor. Robila som SOS s veľmi príjemnou partiou ľudí, potom som začala spolupracovať s režisérom Jeffom Minaříkom na Mojsejovcoch a po Mojsejovcoch sme dostali ponuku z Prahy, aby sme robili Veľkého brata na Nove. Bola som vedúcou projektu. Tam som po prvý raz dostala dôveru riadiť projekt s investíciou 150 miliónov korún, čo nie je málo.

Nebáli ste sa zodpovednosti?
Čo sa už nabojíte? Musíte bojovať, strach vám nepomôže. Môžete urobiť svoju prácu na sto percent, a to je všetko. Keď sme skončili Veľkého brata, začali sme vyvíjať vlastné formáty ako Celebrity Camp či Modré z neba. Ja som sa konečne dostala k seriálom, ku ktorým mám najbližšie. Prví boli Profesionáli. Po prvý raz som mala dostatočný čas na vývoj projektu, mohla som si vybrať všetkých spolupracovníkov: scenáristov, hercov, režisérov a myslím, že to na projekte vidno.

Štúdium dramaturgie ste skončili v roku 1986. Čo ste si vtedy predstavovali, že budete ako dramaturgička robiť?
Ja som to aj robila. Mala som veľmi rada divadlo a už počas školy som začala pracovať v divadle Nová scéna. Vtedy k nemu patrila aj Astorka, kde boli výborní herci - Milan Lasica, Július Satinský, Marián Labuda - alebo z vtedajšej mladšej generácie - Mirko Noga, Maroš Zednikovič, Boris Farkaš, Zuzka Kronerová. Svoju prácu som brala ako poslanie.

A teraz? Čo je adekvátne slovu poslanie v dnešných časoch?
V mojej práci by som nahradila slovo poslanie slovom profesionalita. Do istej miery sa dá hovoriť aj o poslaní. Aj v komerčných programoch môžete na niečo dôležité poukázať, niečo významné ľuďom povedať. Nie vždy to však vyjde. Napríklad v programe s Mojsejovcami sme chceli ukázať ľuďom niečo bizarné, absurdné, zvláštne, ale rozhodne sme nechceli, aby to napodobňovali. A veľa ľudí, najmä zo staršej generácie, ktorá bola zvyknutá, že všetko, čo je v televízii, je vzor, si z nich začalo brať príklad. Diváci začali obdivovať veci, ktoré neboli hodné obdivu. Prišlo k obrovskému nepochopeniu.

Prečo ste vlastne odišli z miesta dramaturgičky Novej scény a išli ste najprv prekladať a potom do komercie?
V divadle som mala plat 3¤600 hrubého a môj tlmočnícky honorár bol 150 dolárov na deň, čo bolo vtedy 4 500 korún. Začala som sa teda živiť angličtinou. Práca v divadle bola iná: zábavná a kreatívna, dávala možnosť vyjadriť sa k témam, ktoré ma zaujímali. Na jeseň v roku 1989 sme napríklad chystali výnimočnú hru Purpurový ostrov od Bulgakova, bola to paródia na revolúciu. Vtedy však u nás vypukla skutočná revolúcia a hra odrazu stratila na aktuálnosti. Tá skutočná revolúcia však priniesla okrem eufórie aj vedľajšie efekty - keď sa čistia vzťahy, objavuje sa veľa zloby a ja som bola aj rada, že z tej zloby na chvíľku odídem.

Zloba sa obracala aj proti vám?
Netýkalo sa to mojej generácie, my sme mali dvadsať rokov a neriešili sme minulosť, ale ľudia okolo mňa vyťahovali veci staré dvadsať rokov často spôsobom, ktorý hraničil s osobnou pomstou. Mala som aj osobné dôvody, lebo v tom čase som sa rozišla s mojím mužom, začala som žiť sama s dieťaťom a musela som sa postarať o svoju existenciu. Tlmočenie prinieslo do môjho života nový rozmer. Robila som na vládnej úrovni, cestovala som nielen do cudziny, ale aj so zahraničnými expertmi po Slovensku. Videla som veci, s ktorými by som sa za iných okolností nestretla.

Ako ste sa potom vrátili k dramaturgii?
Vždy som svojím spôsobom patrila k svojej profesii, mala som tam všetkých kamarátov, žiaľ, pracovný kontakt som stratila. Pred štyridsiatkou som si povedala: Buď sa vrátim teraz, alebo nikdy. A bolo to so všetkými možnými ťažkosťami, lebo som nastúpila do komerčnej televízie a tá mala iné pravidlá. Pre mňa to bola veľmi zvláštna situácia, pretože ľudia, ktorí boli moji kamaráti a s ktorými som robila prvé veci v divadle, už boli etablovaní v komercii a ja som odrazu bola začiatočníčka.

Pomohli vám?
Niektorí kamaráti mi veľmi pomohli. V televízii boli však aj ľudia, ktorí mali pár rokov skúseností s komerciou v bezkonkurenčnom prostredí, lebo na trhu bola vtedy len jedna komerčná televízia - Markíza, a mysleli si, že zjedli všetku múdrosť sveta. Tí sa mi snažili dať najavo, že profesionálne vzdelanie, ktoré mám, nič neznamená, naopak, že ma brzdí a že mám "umelecko-intelektuálne predstavy o práci", ktoré nemajú v novom médiu šancu.

Čo bol váš prvý úspech, ktorý vás presvedčil, že ste na správnej ceste?
Nikdy som nepochybovala, že som na správnej ceste. Môj prvý úspech bol, keď ma pustili vôbec k nejakej normálnej robote. Keďže ma označili za intelektuálku, dali mi robiť Chuťovky s Petrom Novotným. Akože je to len varenie, to nepokazím. Prvá väčšia vec, ktorú som urobila, bol silvestrovský program v roku 2002, ktorý bol veľmi úspešný, veľmi sledovaný a za ktorý ma z televízie vyhodili.

Dnes ste šéfkou. Máte vlastné producentské centrum, voláte si svojich zamestnancov na koberec do kancelárie?
Nie do kancelárie, lebo kancelárie nemám rada, ale napríklad do kaviarne. Často musím niekomu dohovoriť alebo oznámiť nejakú nepríjemnú vec. Ja to však neberiem osobne, je to moja práca a to, že s niekým nespolupracujem, ešte nutne neznamená, že ho neuznávam ako človeka. Bohužiaľ, u nás si ešte stále veľa ľudí zamieňa profesionálne vzťahy so súkromnými.

Ste mocná žena, dávate pracovné príležitosti. Predchádzajú si vás?
Každého, kto je v takejto pozícii, si ľudia predchádzajú. Nie je to o ňom, je to o jeho postavení a možnostiach. Prispôsobila som tomu svoje správanie tak, že si to uvedomujem a snažím sa nepodľahnúť tlakom. Navonok to však asi vyzerá inak. Stalo sa mi, že vedúca výroby pri Ordinácii v ružovej záhrade, s ktorou mám veľmi dobré vzťahy a spolupracujem s ňou už druhýkrát na veľkom projekte, mi zavolala v sobotu večer asi o pol desiatej, aby mi povedala, že v televízii dávajú film Diabol nosí Pradu, a preto si na mňa spomenula. A to mi povie niekto, kto ma má rád! Čo potom tí ostatní?

Aká ste boli predtým?
Som stále rovnaká. Myslím si, že som vo svojej podstate milý a nekonfliktný typ, ale veľa ľudí tomu možno neverí. Vznikajú totiž rôzne fámy. Tí, ktorí ma poznajú, to vedia posúdiť, ale fámy často šíria ľudia, ktorí ma v živote nestretli. Neviem, čo ich k tomu vedie. Ja sa nevyjadrujem o ľuďoch, ktorých nepoznám.

Nahnevá vás ohováranie?
Skôr ma pobaví. Bolo obdobie, keď ma to trápilo a zdalo sa mi to nespravodlivé, ale už som si zvykla. Nemyslím si, že ma musí mať každý rád. Viem, že to nejde. Ani ja nemám každého rada.

Ste vďaka vašej pozícii obletovaná ako žena? Dvoria sa vám muži?
Nepatrím do klubu žien, ktoré opakujú: Som úspešná, muži sa ma boja. O svojom súkromnom živote poviem len toľko, že som v ňom spokojná a som v ňom rada. Možno naša spoločnosť ešte stále verí, že muž má byť na silnejšej pozícii, aj preto som rada, že máme premiérku a že sa to možno konečne zmení. Ja však tieto veci pri svojej práci vôbec neriešim. Ale zaujímavé je, že moja pozícia neznervózňuje ani tak mužov, ako skôr ženy.

Dnes ste nezávislá. Máte to už navždy isté?
Istotu nemáte nikdy a nikde. V našej práci každý večer, keď ide váš program, znova potvrdzujete svoju pozíciu.

Čo vás môže ohroziť?
Naša práca sa preveruje každý deň - hlavným kritériom pri komercii je sledovanosť. Tá deň čo deň ukazuje, či divák má záujem o to, čo robíte, alebo nie.

Desať rokov ste ako tlmočníčka sprevádzali zahraničných expertov EÚ po celom Slovensku a túžili ste o tom nakrútiť film. Napokon ste tie skúsenosti využili inak, ale filmy už nakrúca váš syn Jakub. Radíte mu? A on vám?
Máme kamarátsky vzťah. Jakub má 23 rokov, je cieľavedomý a má svoje ciele vlastne od malička. Vyskúšal si herectvo, vyštudoval animovaný film a nakrútil hraný dokument Bratislavafilm. Je to obraz reality, ktorú spoznal ako tínedžer. Túto realitu sa mu podarilo zaznamenať tak autenticky, že z toho vznikla istá generačnú výpoveď, a to podľa mňa spôsobilo divácky úspech toho filmu. Odmalička kreslil komiksy a dnes majú jeho kreslené videá s ,,legendárnym Pištom Lakatošom" na internete cez milión kliknutí. Rada sa s ním radím o svojej práci, jeho názory totiž nemajú žiadne klišé.

Čo ste za tých desať rokov ciest po Slovensku zistili?
Asi to, čo vedia všetci: že Bratislava nie je Slovensko a že keď chcete spoznať život obyčajného Slováka, musíte za ním vycestovať. No tak je to asi všade na svete - hlavné mesto je obyčajne štát v štáte. A ešte aj jednotlivé regióny sa navzájom veľmi líšia.

Celé Slovensko však rovnako miluje seriály. Prečo?
Nie všetky seriály. Ale Ordináciu a Panelák určite áno. Na ľudí pôsobí, keď môžu veriť tomu, čo im ukazujete, keď im to pripomína vlastný život. Na umelo vytvorené príbehy tak spontánne nereagujú.

Páči sa všade divákom to isté?
Nie celkom. To, čo sa páči v Bratislave, sa nemusí páčiť na východe a naopak. Pre nás tvorcov je dôležité nájsť ten správny kompromis - aby seriál fungoval celoslovensky. Myslím si však, že nové generácie Slovákov strácajú konzervativizmus a rýchlo prijímajú podnety z iných kultúr. Preto sa naša komerčná televízna tvorba mohla za posledných desať rokov vyvinúť tak, že dnes pôsobí menej lokálne a viac progresívne, napríklad v porovnaní so susedným Českom dokonca viac európsky.

Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu