Na dvoch kolesách sa vezie nekonečno možností

Napriek tomu sa cykloturisti dajú rozdeliť do dvoch základných kategórií. Pre prvú je vzorom Lance Armstrong, či v súčasnosti skôr Andy Schleck a Alberto Contador. Druhá kašle na športové výkony a podobá sa skôr na  doktora Skružného z filmu Vesničko má středisková - chce sa kochať.

Kým na Slovensku je bicykel stále iba dopravným prostriedkom či športovou potrebou, v iných častiach Európy je cyklistika životný štýl. Na európskej špici je Dánsko a Holandsko, kde sa pre bicykle upravuje infraštruktúra, kde majú cyklisti vlastné vyhradené trate na najfrekventovanejších cestách, kde nie je problém vidieť úradníka v saku, ako sa vezie ráno do práce na dvoch kolesách. Nečudo, že títo ľudia si bicykel so sebou berú aj na dovolenku. Teda, lepšie povedané, bicykel berie na dovolenku ich.

Sedíme v jednom z bufetov na dunajskej hrádzi pri Bratislave. Okolo prelietavajú korčuliari i cyklisti. Našich respondentov je však možné spoznať na prvý pohľad. Zadné koleso im zdobí veľká batožina, idú pohodovým tempom. Martijn Munderkamp a jeho žena Jessika sú manželia na prelome tridsiatky a štyridsiatky z Holandska. Na cestách na dvoch kolesách sú toto leto celý mesiac. "Musíme sa priznať, že časť cesty nás odviezli známi aj autom, takže sme trochu podvádzali," smejú sa na úvod.

Holandský pár patrí k cyklistom, ktorí sa radi kochajú. "Bicykel je najlepší dopravný prostriedok na spoznávanie krajiny. Aj najmenej stresujúci. Len si vezmite, keď chcete navštíviť nejaké pamiatky v centre nejakého mesta. S autom musíte hľadať miesto na parkovanie, strácate tým čas i peniaze. A to nehovorím o rôznych prírodných pamiatkach či výhľadoch, kam sa s autom vôbec nedostanete. Preto máme radi bicykel," dodávajú.

Hlavný tromf cykloturistiky si nechávajú až na záver - je ním absolútna sloboda. "Jazdíme takto takmer každý rok, aj keď nie vždy na celý mesiac. Vždy si síce na začiatku povieme, akým smerom sa vydáme, ale vždy sa na ceste niečo zmení. Keď sa nám niekde páči, zostávame tam neplánovane dlhšie, inokedy zvládneme desiatky kilometrov. Určujeme si tempo, smer, bývame v penziónoch i pod stanom, nič na nás netlačí. Prispôsobovať sa niekedy musíme len vrtochom počasia," hovoria.

Hoci doma v Holandsku majú auto, bicykel nevyťahujú len na dovolenku. "V Bratislave sme už druhý deň, je to pekné mesto, ale v centre to na bicykli naozaj nie je nijaká radosť. Podľa nás to však netreba vzdávať. Čím viac ľudí bude chodiť bežne na bicykli, tým väčší tlak bude na mesto, aby s tým niečo spravilo. Cyklistika je navyše ekologická doprava, takže v Európe bude čoraz viac preferovaná. Ľudia u vás si však podľa nás musia na bicykel viac zvyknúť, brať ho ako niečo prirodzené, až potom sa veci zmenia."

Veľa vlastníkov pôdy - málo cyklotrás
Šéf slovenského cykloklubu Juraj Hlatký nie je taký optimistický, ako Holanďania. Hlatký sa o propagáciu cyklistiky na Slovensku snaží ešte dlhšie, ako tých šestnásť rokov, čo funguje cykloklub. "Napríklad tento rok som bol na svetovej konferencii Velocity, ktorá sa konala v Dánsku. Keď som videl, že tam sa bicykel naozaj využíva na prepravu v meste, na nákupy, voľný čas, dovolenku, skrátka, že je to naozaj životný štýl, tak sa mi zdá, že za tých dvadsať rokov sme sa u nás veľmi dopredu nepohli," hovorí Hlatký.

Problémy sú podľa neho dva. Prvým je povedomie ľudí, ktorí bicykel skutočne berú len ako dopravný prostriedok či športové náčinie. Druhým problémom je podľa neho slabá podpora od štátu. "Platí to naprieč všetkými vládami, ľavicovými či pravicovými. A to je pritom cykloturistika spolu s pešou turistikou v podstate najmasovejším športom u nás. Všetky ďalšie aktivity a atrakcie ďaleko, ďaleko zaostávajú. To je neodškriepiteľný fakt," dodáva.

Na Slovensku však existuje aj ďalší, technický problém, ktorý bráni rýchlemu vzniku nových cyklotrás. "Keď chcela naša partnerská organizácia v Rakúsku urobiť cyklotrasu cez vinohrady, dali si plán, že za dva roky vytvoria 400 kilometrov dlhú trasu. Dvesto prvý rok a dvesto druhý. A naozaj sa tak stalo. Celý vinohrad totiž vlastnil dedič jedného grófa, ktorý im jednu časť sprístupnil zadarmo a druhú za poplatok, ktorý zaplatila krajská vláda," vysvetľuje Hlatký.

Na Slovensku, vďaka tomu, že za minulého režimu tu bolo všeľudové vlastníctvo, sa aj oveľa kratšie trate značia omnoho zložitejšie. "U nás je nielen množstvo vlastníkov, ale tretina pozemkov je nevysporiadaných. Treba pátrať po dedičoch, pričom sa môže stať, že aj malý pás zeme má dnes 15 vlastníkov. Z nich veľká časť možno žije v zahraničí. Aj preto u nás značenie cyklotrás neprebieha takým tempom, ako by sme si želali," hovorí Hlatký.

Bariérou je aj veľký počet povolení, ktoré treba vybaviť. Ten ešte stúpol s novým územným delením Slovenska. "Ešte za starého členenia okresov, sme napríklad na vyznačenie trate Komárno - Žilina, potrebovali 102 povolení. Dnes ich treba už okolo päťsto," pokračuje Hlatký. Napokon však dodá, že napriek problémom sa na Slovensku podarilo vyznačiť už okolo desaťtisíc kilometrov cyklotrás, z nich polovica je horských, druhá cestných.

Osem dní na Slovensku v cene dvoch týždňov na Karibiku
Práve horské trasy patria ku krásam, ale i slabým miestam slovenskej cyklistickej ponuky. Holanďania či Dáni majú perfektnú sieť cyklotrás v meste i mimo neho, chýbajú im však hory, ktoré má Slovensko. Namiesto toho, aby  krajina v srdci Európy ťažila z tejto atrakcie, politici obmedzujú pohyb v lese na bicykli a zanedbaná je aj sieť podhorských ciest. Aj preto sa do kopcov odvážia najmä domáci a Česi. Mnoho zahraničných cyklistov prejde len dunajskou hrádzou, prípadne si zaplatí sprievod.

Nuž a taký sprievod nie je vôbec lacná záležitosť. Sprevádzaniu cykloturistov u nás sa venuje napríklad istá česká spoločnosť. Osemdňovú cyklotúru z Bratislavy do Banskej Štiavnice núka napríklad za 1 190 eur v prípade, že skupina nepotrebuje sprievodcu, so sprievodcom vyjde táto cesta dokonca až na 1 790 eur. Je pravda, že v cene je ubytovanie po ceste, raňajky a zapožičanie bicyklov a vybavenia, ale cena 8-dňovej cyklotúry na Slovensku sa hravo vyrovná dvojtýždňovej dovolenke v Karibiku.

Firma zrejme využíva to, že cykloturistika mimo dunajskej hrádze u nás nemá takmer nijakú marketingovú podporu. "Dunajská hrádza je taká frekventovaná najmä preto, že je súčasťou európskej cyklotrasy. Je to síce široká a relatívne bezpečná dráha, ale nebola budovaná ako cyklotrasa, takže má napríklad nevýhodu, že je priveľmi veterná. Vedie tiež po rovine, čo môže mnohých odradiť," vysvetľuje Hlatký.

Ak sa cudzinci dostanú inam, ako na dunajskú hrádzu, často smerujú na hradnú cestu, ktorá smeruje od Bratislavy až po Žilinu a zahŕňa až 760 kilometrov ciest s odbočkami k rôznym hradom. Poliaci zase obľubujú východnú trasu po drevených kostolíkoch. "Prečo sme na Slovensku? Na internete sme si pozreli, že máte veľa krásnych kostolíkov, ale aj peknú prírodu. Chceme si tiež pozrieť vínnu cestu. Ešte presne nevieme, koľko sa tu zdržíme," hovorí holandský manželský pár.

Podľa Hlatkého Slovensko uspokojí obe kategórie cyklistov. Na svoje si prídu ľudia bažiaci po pamiatkach a výhľadoch, dobré podmienky sú aj pre tých, ktorí cyklistiku berú ako kondičný šport. Slovensko v smere z juhu na sever ponúka náročné úseky, keď musíte vyšliapať vysoko do kopcov, aby ste následne zišli hlboko do doliny a opäť hore. Jediné, čo Slovensku podľa Hlatkého chýba, je schopnosť túto jedinečnosť predať.

Od favorita a esky k navigáciám
Podľa Hlatkého svoje hory cyklistom najlepšie predávajú vo Švajčiarsku. Je pravda, že v integrácii bicykla do miest sú na špici Holanďania a škandinávske krajiny, rajom horskej cyklistiky je však práve krajina helvétskeho kríža. "Dobre sú na tom aj Nemci či Rakúšania," dodáva šéf slovenského cykloklubu. Obľúbenú destináciu slovenských cyklistov však určiť nevie, hovorí, že za posledných dvadsať rokov sa cykloturistika rozčlenila a ponúka milión možností a lákadiel.

"Pred rokom 1989 to bolo iné. Mali sme dva športové bicykle - favorit a esku. Cykloturistika predstavovala spoločné zrazy a výlety," hovorí Hlatký. Dnes existujú cykloturisti, ktorým stačí kreditka, dve fit tyčinky a energetický nápoj a všetko ostatné si kúpia po ceste. Ale sú aj takí, ktorí sa vydávajú na cykloexpedície, ktoré trvajú niekedy až takmer celý rok a cyklista pri nich nepozná hraníc, cestuje naozaj po celom svete.

Rôzny je aj spôsob vyberania trás. Niekto spoznáva okolie hviezdicovitým spôsobom, to znamená, že si vyberie jedno miesto, kde sa ubytuje a potom sa každý deň vyberie iným smerom a zase späť. Iní putujú etapovito z miesta na miesto a späť sa neraz odvezú vlakom či autom. "Za posledné roky sa tiež zmenilo prespávanie. Ľudia čoraz viac uprednostňujú penzióny a priváty pred spaním pod stanom či pod širákom," mieni Hlatký.

Napreduje aj technika. Scénky cyklistov na krajnici s roztvorenou obrovskou mapou budú možno onedlho len obrázkom z minulosti. Cyklisti majú svoje GPS a navigácie, ktoré im umožňujú suverénne sa pohybovať napríklad aj v neznámom horskom teréne v cudzej krajine. "Samozrejme, oproti minulosti je neuveriteľne veľká aj ponuka bicyklov. A lepšia je aj osveta, keď ľudia konečne pochopili, že horský bicykel nie je na vozenie sa okolo paneláka," uzatvára.

Aby sa cykloturistika stala životným štýlom aj na Slovensku, nesmú bicyklom stáť v ceste prekážky. V mestách i mimo nich. Pomôcť by mohol aj pozitívny príklad zo zahraničia. Napríklad, keď sa naplno rozbehne európsky projekt Eurovelo, ktorý pozostáva z 12 trás vedúcich naprieč Európou. Tri z nich majú totiž križovať Slovenskom. Možno práve po nich príde do krajiny v srdci Európy viac nadšenia pre život na dvoch kolesách.

Text: Milan Čupka pre magazín Pravdy
Foto: archív Juraja Hlatkého