Ak žiak útočí na učiteľa pre zábavu, treba ho potrestať

Prípady, keď žiaci slovne, ale aj fyzicky napadnú učiteľa, sú stále častejšie. Oproti minulosti sa situácia stále zhoršuje. Čím si to vysvetľujete? Prečo sú dnes deti také agresívne?

V prvom rade treba povedať, že agresivita sama osebe nie je vôbec zlá. Patrí k základnej ľudskej a živočíšnej výbave a bez nej by sme nedosahovali mnoho vecí. Fígeľ je v zameraní a použití tejto prirodzenej schopnosti – u ľudí preto vstupuje do hry svedomie, mravnosť, priateľstvo, láska –  takzvané prosociálne vlastnosti, ktoré nás do veľkej miery oddeľujú od zvierat. Ak budeme k týmto vlastnostiam vychovávať deti od malička, nestane sa, že si agresivitu budú vybíjať neadekvátne. Nemá zmysel agresivitu trestať, potláčať, zakazovať. Musíme deti učiť, ako tieto tendencie ovládať a kontrolovať.

Zlyháva v tejto veci výchova v rodine alebo škola?
Dieťa je do istej miery obrazom doby, ktorú žijeme. Život v rodine a rodičovské vzory, správanie, ktoré dieťa vysleduje, vzorce, ktoré sa v rodine naučí, bude používať celý život. Na druhej strane škola má úžasnú schopnosť vychovávať. Okrem toho, že vzdeláva, má obrovský potenciál práve v deťoch formovať prosociálne vlastnosti. Aj vtedy, ak rodina zlyháva. Dieťa vychovávame najmä vtedy, keď si to neuvedomujeme – to sú slová slávneho českého psychológa Zdeňka Matějčeka.

Nepribúdajú len prípady, keď na učiteľov útočia žiaci, ale aj také, keď ich napadnú samotní rodičia...
Rodičia, ktorí sa nevedia kontrolovať, pravdepodobne vychovajú dieťa veľmi podobné sebe. Dôležité pre učiteľa je zaobchádzať s rodičom vždy korektne a slušne. K diskusii s problematickým rodičom si vždy prizvať kolegyňu alebo kolegu, ktorí budú v prípade potreby svedkom. Môj názor je, že napriek náročnosti pedagogickej práce je povinnosťou učiteľa vždy zaobchádzať s deťmi aj s rodičmi s úctou. Samozrejme, vítam iniciatívy zákonodarcov, ktorí majú záujem riešiť agresivitu na pôde školy ako priťažujúcu okolnosť v prípade, že dôjde k napadnutiu učiteľa.

Kedysi mal učiteľ autoritu medzi žiakmi aj rodičmi. Dnes sa často zdá, že ho už nikto nerešpektuje. Čím to je?
Myslím si, že dôvodom (okrem iných) je určite aj strata kontaktu rodičov so školou, vzťahu ku škole. Vznikajú obrovské školy – králikárne, kde sú stovky žiakov a desiatky učiteľov. Stráca sa osobný rozmer, tak ako to bolo kedysi na dedine, kde mal učiteľ na starosti 20-30 detí a osobne poznal celú rodinu každého žiaka po mene. Tam, kde je vzťah založený na dôvere a úcte, je aj väčšia ochota rodičov počúvať, čo im učiteľ hovorí. Ťažko si viem predstaviť, prečo by si ma kto mal vážiť, ak so mnou prehovorí v priebehu roka dvakrát desať minút na rodičovskom združení. Na mieste samospráv alebo štátu by som podporovala vznik malých, rodinných, možno aj alternatívnych škôl, kde je vzťah medzi rodinou a školou oveľa osobnejší a tesnejší.

Ako si má učiteľ udržať autoritu, keď už nemôže na deti ani poriadne nakričať, ani im vynadať, ani im dať zaucho? Čo by mal robiť?
Autorita je prirodzená vlastnosť. Nedá sa vydupať krikom ani fackami. Myslieť si, že žiak ma bude viac rešpektovať, keď mu dám facku, je omyl. Dôležité je vedieť udržať hranice. Vždy, keď dieťa prekročí hranice toho, čo je slušné, treba na to poukázať. Aj keď sa spupný tínedžer tvári, že mu otravujeme život, kdesi cestou zo školy nad tým premýšľa. Stretla som sa v škole aj s príliš kamarátskym vystupovaním učiteľov v snahe zapáčiť sa mladým, myslím si však, že medzi kamarátom a učiteľom by mal byť rozdiel. Stráca sa potom ten aspekt, že učiteľ je ten múdrejší a zrelší, kde vo vzťahu so žiakom vždy stojí nad ním (ako ochranca a radca).

Stáva sa, že žiak alebo žiačka učiteľku udrie. Dá jej napríklad facku. Ako sa má v takej situácii zachovať učiteľka?
Neviem, ako to riešia učitelia, ktorí sa s tým stretli. V tej chvíli asi každý reaguje emocionálne, pretože to nie je bežná situácia. Ťažko preto niečo radiť. Fakt, že žiak udrie učiteľa, je už len eskaláciou nejakého napätia. Dôležité je všimnúť si, že s tým žiakom sa niečo deje už predtým, ako dôjde k takejto vyhrotenej situácii. Iné je, ak to žiak urobí "zo srandy", pre zábavu. Takého žiaka treba potrestať, v najhoršom prípade aj vylúčením zo školy. Iná vec, o ktorej sa veľmi nehovorí, je šikanovanie učiteľov. Poznám mnoho prípadov, keď žiaci napr. vytvorili na facebooku stránku učiteľovi, kde sa mu vysmievali atď. Toto je vážna vec. Učiteľ by sa nemal báť alebo sa hanbiť žiadať o pomoc! Ide najmä o jeho sebaúctu, ale aj o klímu v takejto škole a triede, kde žiaci šikanujú učiteľa. Tá musí byť, povedzme si otvorene, zúfalá.

Aj keď nechceme do problému vnášať rasový motív, predsa len je fakt, že na učiteľov útočia v prvom rade rómske deti, resp. ich rodičia (najmä v školách, kam chodia deti z chudobných rómskych osád). Učitelia sa sťažujú, že nemajú základy slušného správania. Ako by sa situácia dala riešiť?
Nie je pravda, že toto je väčšinový problém rómskej populácie. A hlavne, rómska otázka je trochu z iného súdka a komplexnejšia. Ja sa spýtam, odkiaľ sa mali deti naučiť základom slušného správania, keď to nevidia doma a, bohužiaľ, už ani v škole, kde tieto deti učia vyhorené učiteľky a učitelia, ktorí nemajú takmer žiadnu profesijnú oporu v práci s takouto odlišnou komunitou?

Text: Radovan Krčmárik pre Pravdu
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu