Chantal Poullain: V šoubiznise sa cítim ako ryba na betóne

Po jeho boku sa stala známou herečkou. Okúzľuje úsmevom, šarmom a eleganciou. Spieva dojímavé šansóny a na divadelných doskách stvárňuje silné postavy. Od sveta herectva, ktorý zaváňa aj žiarlivosťou a pretvárkou, sa však radšej drží bokom. A svoje poslanie vidí v pomoci druhým. Chantal Poullain rada sníva a ešte radšej svoje sny premieňa na skutočnosť.

Čo pre vás znamená láska?
Všetko. Pretože nič nemôže existovať bez lásky. Vo všetkom, čo robíme, musí byť láska. Jem s láskou, pozerám sa na ľudí s láskou, vône vnímam s láskou. Život je láska. Lebo láska je na každom rohu.

Vám teda v živote nechýba?
Nehovorme len o láske partnerskej! Keď človek vie milovať, láska ho obklopí. Láska pre priateľov, láska pre prácu. Láska dáva silu. Bez nej nemožno žiť.

Ľutujete niečo v živote?
Človek nemá žiť s vnútornou nespokojnosťou. Má si pre svoj život vziať to, čo bolo krásne, a poučiť sa z ťažkých chvíľ. Pravdaže možno ľutovať veľa vecí. Ale až po tom, čo sa udejú. A keď neskôr vieme, že boli chybou, toto poznanie je pozitívne. Lebo už nedopustíme, aby sa zopakovali. Absolútne nič neľutujem. A viem, čo chcem do budúcnosti. Mám svoje sny.

O čom snívate?
Že si nájdem loď, urobím si na nej kabaret pri mori alebo budem len variť nejaké dobrotky a loviť ryby. Alebo že si nájdem nejaký ostrov, kde nebudem potrebovať nič, a budem žiť bez elektriny, bez frmolu civilizácie... A radšej už sa zastavím, pretože mám aj svoje tajomstvá. Snívať je dôležité, je to moja sila, čo mi dáva optimizmus.

Len snívate alebo si sny aj plníte?
Všetky sny sa nemusia podariť. Nejaké možno človeku zostanú do ďalšieho života. Ale je dôležité ich mať a ísť ich smerom. Netreba sa báť! Veď život je nádherný a žiť treba naplno!

Pomáhajú vám sny, keď je vám smutno?
Áno, samozrejme, a veľmi. Sen dáva silu. Otvára dvere a niekedy pomáha pred krutosťou reality. Človek si hneď povie: "Prečo panikárim? Veď toto mám pred sebou!" Nemožno zostať na jednom mieste, v tejto ťažkej realite. A preto treba sen premeniť na skutočnosť.

Snívate aj v noci?
Snívam s otvorenými očami. Nočné sny si len málokedy pamätám.

Asi teda máte dobré sny aj v noci. Človek si vraj pamätá najmä zlé sny.
Snažím sa vytesniť to zlé. Minulosť obsahuje aj bolesť, ale aj nádherné okamihy a ja si radšej nechávam tie krásne.

Ste vyrovnaný človek?
Snažím sa byť. Pracujem na tom dennodenne a myslím, že to tak bude po celý život. Naučila som sa, že všetci chceme žiť na vrchole hory, ale neuvedomujeme si, že skutočné šťastie spočíva v tom, akou cestou sa na ten vrchol dostaneme.

Ste pozitívny človek, chodia za vami vaši priatelia po rady do života?
Pre svojich priateľov mám vždy otvorené dvere. Je však pravda, že svoje problémy si z veľkej časti musím vyriešiť sama so sebou. Som samotárka.
 
Radšej sa vyrozprávate stromu ako človeku?
Áno. Alebo moru. Môžem chodiť za kamarátmi, k psychológovi, ale moje problémy predsa za mňa nikto iný nevyrieši.

Ako ich riešite?
Píšem, maľujem, čítam knižky. Knižky sú v mojom živote veľmi dôležité, vždy v nich nájdem to, čo potrebujem.

Aké knihy máte rada?
Poéziu, pretože je v nej cítiť, že to, o čom autor píše, si sám prežil. Slová mi pomáhajú.

Chceli by ste aj vy ďalej odovzdávať posolstvá - možno napísať knihu, z ktorej by si ľudia brali riešenia?
Už na nej pracujem, ale ide to veľmi pomaly. Dúfam, že vyjde na budúci rok.

O čom bude?
Je nezaujímavé hovoriť o tom, čo Chantal robila, čo má rada, kde bola. Chcem písať o tom, čo ma život naučil. Jedine to má cenu, lebo tým môžem pomôcť. A aj keby to pomohlo len jednému človeku, má to význam. To je tiež môj sen.
 
Už roky vediete nadáciu, ktorá pomáha chorým deťom aj tým, že skrášľuje nemocnice. Čo pre vás znamená pomáhať?
e to prirodzená vec. A veľmi dôležitá. Svet herectva je sebecký, každý myslí len na seba. Ale keď sa venujem tým, ktorí majú problémy, cítim sa užitočná. Priznávam, pomáhať je aj trošku sebecké, lebo aj sám sebe urobíte radosť.

Zdedili ste túto nápomocnosť po mame?
Mama nás stále vychovávala s tým, že človek sa cíti lepšie, keď pomáha iným. Mamička podporovala v štúdiu deti z Indie. Keď bola vojna v Libanone, mali sme u nás doma deti, ktoré rodičia zo strachu poslali do Francúzska. Každé Vianoce nám mamička povedala, aby sme zabalili hračky, s ktorými sme sa už nehrali. Spoločne sme ich potom išli darovať rodine, ktorá nemala také šťastie ako my.

Pomohol nejaký zážitok z vášho života niekomu inému?
Raz sme nakrúcali dokumentárny film o mne. Nakrúcali sme 19 hodín, v aute, v divadle, na javisku, v šatni, v reštaurácii... Režisér však vo filme ukázal len Chantalku, čo dostala rany od života. Bola som šokovaná, nechcela som povoliť odvysielanie. Bola som úplne nešťastná. A potom som si povedala: "Dobre, tak som nahá zo svojich citov a bolestí, ale možno to niekomu pomôže." V deň, keď sa to vysielalo, som si hovorila: to je môj koniec!
 
A bol?
Chcela som sa zahrabať ako pštros. O polnoci mi zvonil telefón s neznámym číslom. A zrazu mi jedna žena hovorí, že mi musela zavolať, že som ju dnes večer zachránila, a že ten dokument bol pre ňu veľmi dôležitý. Veľmi som jej ďakovala. Ona bola ten človek, na ktorého som čakala, aby to celé dalo zmysel.

Môže herectvo pomáhať?
Myslím si, že áno. Sú predstavenia, v ktorých človek rozpozná podobné situácie, v akých sa ocitol, sú predstavenia, ktoré človeka rozosmejú alebo rozplačú v pravý čas. Divadlo robím nie preto, aby som sa len tak ukazovala na javisku, ale preto, že môžem odovzdávať istý odkaz.

Nachádzate vo svojich postavách posolstvá, čo vás posúvajú v živote?
Mám šťastie, že si môžem vyberať postavy. Vždy sa do nich potom zamilujem. Prichádzajú ku mne práve v tom okamihu, keď ich potrebujem. Rozumiem tej-ktorej postave, cítim ju. Divadlo mi veľmi pomáha. Je to miesto, kde môžem zo seba vydať bolesť, smútok aj lásku.

Je pre vás divadlo terapiou?
Iste. Keď človek vydáva von všetky svoje emócie, je to forma terapie.

Čo máte na herectve najradšej?
Milujem, keď skúšame hru. Milujem predstavenia, v ktorých dávam všetko a vidím, že sa to ľuďom páčilo, že im to spravilo radosť. Ale niekedy mám s hereckým svetom problém.
 
Svet šoubiznisu je vám vzdialený?
Je hrozne povrchný, plný pretvárky. A ja sa v ňom cítim nesvoja. Mám pocit, že som ryba na betóne, že tam vôbec nemám čo robiť.

Takže herci hrajú aj mimo divadla?
Niekedy. Kritizujú ostatných, žiarlia, sú falošní, usmievajú sa, aj keď im to nie je prirodzené. Pravdaže, nie všetci sú takí. Ale radšej sa držím bokom a venujem sa svojmu divadlu Ungelt a hudbe, ktorá ma obohacuje.

Aj preto sa okrem divadla venujete aj spevu? Čo pre vás znamená šansón?
Samozrejme som s ním vyrástla. Šansón je pre mňa poézia. Muzika je dôležitá, ale všetko je založené na texte.

Vraciate sa cez šansón do rodného Francúzska?
Väčšinu skladieb spievam po francúzsky. Potrebujem spievať. Šansón vonia Francúzskom.

Aj stále premýšľate po francúzsky?
Áno. Myslím po francúzsky, hovorím po česky. Čítam aj píšem vo francúzštine, žijem trošku vo svete Francúzska, mám svoj malý ostrov. Možno je to chyba, viac by som mala pestovať češtinu, ale potrebujem svoj rodný jazyk.

Jazyk určuje identitu a v zásade aj mentalitu národa. Francúzština znie elegantne, romanticky. Možno všetko, nad čím uvažujete po francúzsky, vyjadriť po česky?
Všetky moje predstavenia prekladám do francúzštiny. Každé slovo je pre mňa dôležité. Potrebujem sa dostať k zmyslu každého slova, a preto ho potrebujem počuť v materinskom jazyku.

Nie je to schizofrenické?
Je to celkom dobrá gymnastika mozgu. Ale niekedy je to na javisku veľmi ťažké. Pocity a myšlienky sa mi vynárajú vo francúzštine a text hovorím po česky.

Netúžite vrátiť sa späť do Francúzska?
Keď som prišla do Československa, hovorila som si, že je to môj druhý domov. Prišla som sem pre lásku k Bolkovi. Ale tento dôvod sa už stratil. Teraz je to môj syn Vladimír, ktorý ešte študuje a ja chcem byť pri ňom ako jeho opora. Možno, keď dokončí školu, odídem. Mám tu však veľa priateľov, nadáciu, divadlo. Ale stále túžim po rodnom Francúzsku.
 
Aký tam žijete život?
V Česku len pracujem. Keď idem domov, môžem vypnúť. Tu nemôžem.

Prečo?
Po zmene života, odkedy Bolek už nie je vedľa mňa, som sa sústredila na syna a prácu. Keď chcem odpočívať, musím odísť do Francúzska. Tam žijem inak.

Ako?
Voľnejšie. Pretože tam ma nikto nepozná. Anonymita mi vyhovuje. Mám tam celú rodinu, ktorá mi veľmi chýba.

Vraj ste premýšľali aj o presťahovaní do Afriky či Ázie.
Mám nadáciu, ktorá pomáha deťom. Keď odídem do Francúzska, nastane v mojom živote veľká zmena. Mojím som je pomáhať organizáciám v Afrike a Ázii, ktoré sa starajú o deti z ulice, dávajú im potrebné vzdelanie a nádej na lepší život.

Chantal Poullain
Narodila sa 17. augusta 1956 vo francúzskom Marseille. Vyštudovala divadelnú akadémiu v Ženeve, vyše desať rokov sa venovala baletu. Po skončení štúdií v roku 1978 chcela odísť do USA. Stretla však svojho budúceho manžela, českého herca a komika Bolka Polívku a napokon sa odsťahovala do Československa. V roku 1989 sa im narodil syn Vladimír, ktorý zdedil po rodičoch umelecký talent. Zo Chantal sa v Česku stala úspešná herečka, zahrala si v kultových filmoch ako Šašek a královna, Kopytem sem, kopytem tam či Král Ubu. Po 15 rokoch manželstva sa Chantal a Bolek v roku 2002 rozviedli. Chantal kvôli synovi zatiaľ zostáva v Česku, jej sen je vrátiť sa do rodného Francúzska. Účinkuje v českých divadlách, koncertuje s vlastnými francúzskymi šansónmi. V roku 1993 založila nadáciu Archa Chantal, ktorá sa snaží spríjemňovať pobyt detí v nemocniciach.

Text: Zuzana Kizáková pre magazín Pravdy
Foto: ČTK