Mirka Ábelová: Píšem, keď ma niečo citovo zasiahne

Chodieval na "bájne" stretnutia s básnikom Vojtechom Mihálikom a básničky publikoval vo vysokoškolskom časopise. Vydal dokonca aj svoju zbierku – výtvor písaný na písacom stroji, zviazaný a doplnený ilustráciami. "Potom otec spoznal moju mamku a ako mi raz sám povedal, "prestal byť nešťastný a tam aj skončili jeho túžby ponúknuť svetu akési posolstvo," spomína Mirka.

Prečo píše?
Básnici podľa Mirky Ábelovej berú "pero" do rúk väčšinou vtedy, keď ich niečo trápi, sú smutní, sklamaní alebo nešťastne zamilovaní. Z týchto popudov začala písať aj ona. Mala asi pätnásť rokov a nechcel ju nejaký vagabund z ulice. "... tak som napísala zamilovanú báseň. Aspoň som si to vtedy myslela. Niekde sa to rýmovalo gramatickými rýmami, inde boli voľné rýmy, nemalo to pointu a celé to bolo jeden naivný, patetický guláš," objasňuje. Otec jej odporučil báseň strčiť do zásuvky a k svojmu výtvoru sa vrátiť o pár mesiacov. "Vrátila som sa, ale roztrhala som to. Bolo to naozaj zlé."  To ju však neodradilo, písať neprestala a postupom času sa jej podarilo nájsť akýsi svoj štýl, spôsob, ktorým chce ľuďom niečo povedať. Mirka: "Aj ja najčastejšie píšem, keď ma niečo citovo zasiahne. A priznávam, že impulzom býva najčastejšie negatívna skúsenosť. Minule som prvý raz napísala niečo preto, lebo som sa cítila "megašťastne" a myslela som si, že už ten pocit od samej radosti ani dlhšie nevydržím (smiech).  Vo všeobecnosti píšem preto, lebo musím. Je to čosi prirodzené – ako zapáliť si cigaretu, dať si po práci drink alebo sa s niekým milovať. Píšem preto, aby som zo seba dostala akýsi vnútorný nepokoj a samozrejme, vyslala akýsi odkaz svetu okolo mňa."

Ústredná téma
"Ústrednú tému" Mirka nemá. Jej básne sú o skazených vzťahoch, o ľuďoch, na ktorých jej (ne)záleží, o pocitoch či o našej "divnej" spoločnosti. "O všetkom, čo sa premelie okolo mňa a nejakým spôsobom zaútočí na môj mozog."

Próza verzus poézia
Prečo sa poézia vo všeobecnosti neteší takej obľube ako próza? Podľa Mirky Abelovej dnešní autori využívajú "príliš obrazné pomenovania, ktorým najčastejšie rozumejú iba oni sami a píšu príliš umelo a tak, že je problém im uveriť". "Niekedy mám pocit, akoby iba pospájali pekne znejúce slovíčka, ktoré však človeku nič nepovedia," dopĺňa. 

Moja alebo cudzia báseň
Dobrá báseň nikdy nie je zlá, je jedno, či je vaša alebo cudzia, vysvetľuje poetka, ktorá svoje básne číta iba vtedy, keď na nich pracuje  alebo potom, keď ich niekto niekde uverejní. Alebo, keď ich číta niekomu inému... "Čítať si ich len tak, sama pre seba, by bol asi poriadny egotrip (smiech)."

Čítačky – nevyhnutné zlo?
Na čítačkách autori čítajú svoje vlastné básne. Aký názor má na ne Mirka a s akou "radosťou" sa na nich zúčastňuje? "Čítačky sú pre mňa nevyhnutným zlom. Autori tam čítajú svoje básne, chodia tam aj ľudia, ktorí nepíšu, ale majú iba radi slovo a radi si vypočujú niečo naživo, z úst toho, kto to napísal. Ja ich nemám rada. Príde mi to, akoby som sa pred davom vyzliekla donaha a len tak sa pred ním pretŕčala. Strácam tam svoju anonymitu, ktorá je veľmi často taká pohodlná a útulná. A tak si buď predtým šupnem nejaký drink alebo nasadím tmavé okuliare a "pretrpím to". Na druhej strane ich však považujem za dôležité. Ako inak sa dnes dostanete k ľuďom a "predáte," čo ste napísali? Čítačky sú dobrý spôsob, ako sa predviesť a zaujať. Veľmi často tam vzniká ďalšia spolupráca na zaujímavých projektoch."
 
Text: Dana Závadová pre oŽene.sk
Foto: archív Mirky Ábelovej