Cukrárka z Prievidze: Piekla som pre brunejského sultána

Nechýba v ňom manželka rockera Ozzyho Osbourna Sharon, modelka Kate Mossová, módna návrhárka Donatella Versace, herečka Halle Berryová či bývalý juhoafrický prezident Nelson Mandela. Päťhviezdičkový londýnsky hotel Dorchester, kde cukrárka z Prievidze dva roky pracovala, totiž vlastnil jeden z najbohatších ľudí sveta, brunejský sultán.

Má brunejský sultán iné chute ako ostatní smrteľníci?
Ťažko povedať, keďže sultánovi sluhovia k nemu nikoho z hotela nechceli pustiť. Vlastne vždy bol oveľa viac stresujúci tím manažérov okolo celebrity než osobnosť samotná. Raz som napríklad sultánovi servírovala zákusky na zlatom olemovaný tanier. Snažila som sa cukrovinky pekne nazdobiť, aby vynikol aj honosný lem taniera. Čašník sa však vrátil s tým, že sultán nie je zvedavý na tanier. Musela som mu naň koláče doslova nahádzať kopcom, aby videl, že má jedla dostatok. Čo konkrétne však sultánovi chutilo, neviem.

Cukrári nepotrebujú od hosťa počuť pochvalu ako šéfkuchári?
Určite áno, ale nado mnou bolo ešte veľa nadriadených. Pochvalu som si však užila za narodeninovú tortu pre speváka Neila Diamonda. Hotel ma ocenil ako zamestnanca mesiaca a dostala som aj diplom.

Čím ste speváka očarili?
Neil Diamond v našom hoteli krstil svoje nové cédečko Home Before Dark. Zadanie pre mňa znelo, vytvoriť tortu s obalom albumu. Na vrch Sacherovej torty sme dopísali Number 1 USA, Number 1 Europe. Asi mu to zalichotilo.

Ale recept na Sacherovu tortu je predsa prísne strážené tajomstvo! Ako ste ju upiekli?
Samozrejme, nemali sme originálny viedenský recept. Tortu sme však pripravili tak kvalitne, že som nakoniec dostala aj pochvalu.

Do vášho hotela chodila maškrtiť aj speváčka Mariah Carey. Nestriehne na svoju líniu?
Neviem ako Mariah Carey, ale o Donatelle Versace bolo známe, že veľmi dbá na svoju postavu. Jej raňajky museli mať predpísanú gramáž.

Hádžete meno jednej celebrity za druhou. Ktorá z nich na vás urobila najväčší dojem?
Osobne som sa s našimi hviezdnymi hosťami nestretla, ale čašníci si ako veľmi milú pochvaľovali Sharon Osbournovú. Do nášho baru často chodila modelka Kate Mossová, pre ktorú som robila narodeninovú tortu z čokoládovej peny. Pre mňa však bol najväčšou osobnosťou Nelson Mandela.

Čím ste si ho uctili?
Jeho manažéri preňho vybrali broskyňový dezert melba. Ide o marinovanú zapekanú broskyňu v pomarančovo-vanilkovo-karamelovej omáčke s pistáciami a mandľami, ku ktorej sa na záver pridajú maliny. Pochutil si.

Mali ste pri pečení pre slávnych a známych ľudí trému alebo to bola skôr šanca ukázať, čo viete?
Zo začiatku som mala trému, neskôr to už bola rutina. V Dorchestri sme stále mali nejaké celebrity a všade striehlo plno paparazzov, po práci som šla radšej rovno domov. Práve paparazzi a manažéri robili okolo hviezd veľké haló, samotné celebrity boli väčšinou milé a normálne. Nesťažovali sa, vždy boli s našou prácou spokojné.

Ako ste sa z bojnickej cukrárne Klaudia dostali do vychyteného londýnskeho hotela?
Túžila som nazbierať skúsenosti v zahraničí. Nabrala som odvahu a vybrala som sa do Londýna ako aupairka. Popritom som sa zamestnala v iránskej kaviarni Chorak. Do päťhviezdičkového hotela Dorchester som sa prepracovala až neskôr. Do Choraku ma hneď zobrali, ale musela som sa zaúčať. Anglický štýl výroby cukroviniek je celkom iný ako slovenský.

V čom sa líši práca slovenskej a anglickej cukrárky?
Slovenské cukrárky ovládajú základné margarínové či maslové krémy a pečú piškóty. V Anglicku sa bazíruje na kvalitných surovinách, každý koláč je originál.

Sú Angličania náročnejší zákazníci v cukrárňach?
Sú zvyknutí na kvalitu. Na Slovensku by ľudia síce chceli kvalitnejšie výrobky, ale zrejme kvôli cene sa stále vracajú k starým. Ktovie, čo by Angličania povedali na slovenské dezerty.

Čo vás v Anglicku najviac prekvapilo?
Päťhviezdičkový hotel Dorchester bol od začiatku samé prekvapenie. Zobrali ma na základe životopisu, dali mi na skúšku vytvoriť dezert podľa receptu z ich jedálneho lístka, videli, že som zručná a vzali ma. Pridelili ma do časti Afternoon Tea - Čaj o piatej. V hoteli pracovalo veľa cudzincov a šéfovia sa vždy správali férovo. Stále sa pýtali, či je všetko v poriadku a či sme happy. Môj šéf Francúz pracoval predtým pre slávneho Gordona Ramseya a mal podobnú povahu, vedel človeka vystresovať. Bol nesmierny pedant, všade musel byť poriadok, nech sme mali akokoľvek veľa práce. Veľa som sa od neho naučila.

Mohli ste si dezerty vymýšľať sama?
To bola práca šéfa, pri zostavovaní novej ponuky pre Afternoon Tea som však nemohla chýbať. Šéf mal približnú predstavu a spolu sme dotiahli detaily. Ponuku tvorilo len šesť drobných kúskov cukroviniek, ale zato boli prepracované do detailov. Lístok sa menil asi štyrikrát do roka. Okrem toho sme pripravovali torty.

Na čom si mohli návštevníci pochutiť?
Napríklad na čokoládovom brullé, malých tortičkách z pekanových orechov, koláčikoch z mandľovej hmoty s citrónom a malinami, mille feuille, na rôznych moussoch (penách) - také niečo človek bežne na Slovensku nenájde. Najradšej som však pripravovala torty. Keďže z jedného druhu koláčikov som vyrobila aj 120 kusov a koláčikov sme mali šesť druhov, pripomínalo mi to pásovú výrobu. Zato s tortami som sa mohla vyhrať, premyslieť si ich.

Majú Angličania iné chute ako Slováci?
Majú svoje vlastné dezerty: rôzne apple pies - jablkové koláče, riadne čokoládové dezerty a milujú mafiny. Slováci sú viac na tradičné chute. Keď si napríklad zvyknú na taliansku panna cotu, chcú stále len vanilkovú. Nechcú experimentovať a vyskúšať napríklad kokosovú. To cukrára sklame.

Ako sa pozná výnimočne dobrá cukrárka?
Predovšetkým ju jej práca baví a robí ju s láskou. Keď totiž budete robiť bez chuti a nasilu, výsledok sa nepodarí, aj keby ste postupovali presne podľa receptu.

Môže byť aj mladé dievča skvelou cukrárkou alebo potrebuje roky praxe?
Na Slovensku môže, v Anglicku sa cukrárskemu umeniu venujú viac, chodia na školenia do Francúzska. V šestnástich rokoch vedia viac, ako keď Slováci skončia cukrársku školu. Talent je dôležitý, ale človek sa musí stále učiť.

Od koho ste sa učili variť a piecť?
Školu mi vybrali rodičia, ale rýchlo ma začala baviť. Som taká povaha, do čoho sa pustím, to musím zvládnuť. Som perfekcionistka.

Z ktorej krajiny pochádzajú najlepší cukrári? Angličania asi nebudú najlepší.
Francúzi sú určite lepší ako Angličania, ale dobrí sú aj Rakúšania.

Prečo ste sa nakoniec vrátili na Slovensko?
Kamaráti postupne odchádzali domov na Slovensko a už som mala dosť anglickej mentality a hranej srdečnosti. Chýbala mi rodina. Dúfam, že aj na Slovensku ukážem, čo som sa vo svete naučila.

Text: Katarína Sedláková pre Magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu