Najkrajšia Bratislavčanka prežila dva mesiace hrôzy v Osvienčime

Iby Knillovú si všimli v televízii, BBC nakrútila dokument o jej zážitkoch z druhej svetovej vojny. Najnovšie o svojom ťažkom príbehu napísala knihu s názvom Žena bez čísla. "Ľudia sa zvyknú pýtať, kde bol Boh, keď sa páchali strašné veci v nacistických koncentrákoch. Myslím si, že to, čo sa odohrávalo, bolo také hrozné, že Boh sa do táborov smrti ani nedokázal pozerať," povedala v telefonickom rozhovore pre Pravdu 88-ročná Knillová. Hoci má židovský pôvod, synagógu nenavštevuje. Modliť sa chodí do kostola. Je kresťanka.

Boli ste vychovávaná v židovskej viere?
Nie. Náboženstvo nehralo v rodine nijakú úlohu. Dokonca môj starý otec sa počas sobôt správal ako provokatér. Židia majú vtedy šabat, odpočívajú, modlia sa a zakazuje sa im pracovať. Dedko si zvykol sadnúť za volant a vozil sa v automobile okolo synagógy fajčiac cigaru.

Hoci dlhý čas žijete v Británii, výborne hovoríte po slovensky.
Ďakujem, ale možno si počas rozhovoru vypomôžem anglickým slovom, ak si nespomeniem na slovenský výraz. Plynule rozprávam po nemecky, maďarsky, francúzsky. V škole som sa učila latinčinu. Tak aký jazyk si vyberiete? (smiech)

Zostaňme pri vašom príjemnom prešporáckom prízvuku. Aká bola predvojnová Bratislava?
Príjemné tolerantné viacjazyčné mesto, v ktorom som prežila peknú mladosť. Nálada sa začala meniť koncom tridsiatych rokov minulého storočia.

Na jednej webovej stránke máte fotografiu z mladosti a pod ňou text Miss Bratislava 1938.
(smiech) Naozaj som bola pekná? Páči sa vám tá fotka? Dobre teda. Keď bol v Bratislave ples, mladí muži ma zvolili za najkrajšiu. Ani som netušila, že si vymysleli také hlasovanie. Na zadnú stranu fotografie mi potom napísali "Najkrajšia Bratislavčanka".

Po roku 1938 onedlho nastali iné časy. Ako ste pocítili prvé protižidovské opatrenia Tisovho režimu?
Nechápala som, prečo sa to deje. V škole sme sa nikdy nerozprávali o tom, kto má aký pôvod. Zrazu nastala zmena. Nemohla som už chodiť na nemecké gymnázium. Navyše úrady rozhodli, že chlapci a dievčatá nesmú sedieť v jednej triede, išla som do dievčenskej školy. Ako Židovka som však mala zakázané pokračovať v štúdiu, lebo slovenský štát dovolil židovskej mládeži vzdelávať sa len do šestnástich rokov.

Nežidovskí kamaráti a kamarátky sa s vami ďalej stretávali?
Báli sa debatovať so mnou, mali strach, že im to nejako môže ublížiť. Pocítila som to o to horšie, že moje najlepšie kamarátky mali nežidovský pôvod. Bolo to ťažké obdobie a opakujem, že som nerozumela tej zmene. Veď my sme sa nezmenili, zostali sme rovnakí ľudia, ale zrazu sme boli ponižovaní pre svoj pôvod. Musela som nosiť žltú hviezdu ako označenie pre židovských ľudí, v obchode som musela prepustiť miesto v rade iným, mohla som teda kúpiť potraviny až ako posledná. Mojim rodičom arizovali obchod so zmiešaným tovarom, v ktorom predávali bicykle, kočíky, šijacie stroje, gramofóny.

Ako sa stupňovalo prenasledovanie Židov, rodičia vás poslali do Maďarska. Dlhšie v nich dozrievalo toto rozhodnutie alebo prišlo zo dňa na deň?
Jedného večera telefonovala mojej mamičke jej kamarátka. Povedala, že Nemci berú mladé Židovky, aby nacistickým vojakom slúžili na východnom fronte ako sexuálne otrokyne. Vzali aj jej dcéru. Viem, že žiadna z odvlečených sa nikdy nevrátila. Po znásilňovaní ich pravdepodobne zavraždili. Mama sa zľakla telefonátu a usúdila, že najlepšie pre mňa bude, ak sa pokúsim ilegálne dostať do Maďarska.

Ako sa vám to podarilo?
S pomocou môjho bratranca. Dostala som sa k svojej tete žijúcej v Budapešti, ale nebola nadšená, pretože za skrývanie ilegálnych prisťahovalcov hrozilo trestné stíhanie. Našťastie ma potom prichýlila rodina jedného právnika. Mal hluchonemú manželku, robila som jej spoločníčku, dorozumievali sme sa písaním na papier. On bol zapojený do ilegálneho odboja, ale čo všetko v ňom robil, to neviem doteraz. Ľudia žili v časoch, keď pre vlastnú bezpečnosť bolo dobré vedieť čo najmenej. Čo som vedela určite, tak pomáhal americkým a britským pilotom, ktorých nacisti zostrelili nad Nemeckom a Rakúskom. Potrebovali sa dostať cez Maďarsko do Juhoslávie a Grécka, aby sa mohli vrátiť k svojim armádam. Ja som mala za úlohu chodiť spievať do budapeštianskych klubov - po anglicky, nemecky, francúzsky. Piesne znamenali pre niekoho signál. Netuším, že pre koho, išlo o veľké tajnosti a ako som povedala, vedieť priveľa, bolo nebezpečné.

Neskôr vás však zatkli a súviselo to s touto činnosťou.
Pozatýkali desiatky osôb, ale pretože v nej boli namočení zrejme aj vysokopostavení ľudia, celá kauza išla do stratena. Mňa prepustili z väzby po niekoľkých týždňoch v júni 1942, vzápätí ma však zadržali ako ilegálnu imigrantku. Poslali ma do utečeneckého tábora, kde som prežila dlhé mesiace. Medzitým sa podarilo emigrovať do Maďarska rodičom. Otec mal aj maďarské občianstvo, takže sa na neho nepozerali ako na človeka, ktorý nezákonne prekročil hranice. Dostala som povolenie navštíviť ich, pričom voľný čas som využila na stretnutie s jedným mladíkom, s ktorým som sa poznala. Volal sa Gaspar, dal mi nádej, že sa z tábora dostanem von.

Ako vám mohol pomôcť?
Gaspar pracoval v Budapešti vo filmovom štúdiu, ktoré patrilo rodine mojej spomínanej tety. Ak by si ma zobral za manželku, sobášom sa legalizuje môj pobyt v Maďarsku. Podmienečne ma prepustili, lebo s Gasparom som sa zasnúbila. Bolo to na jar 1944, svadbu sme si naplánovali na 10. júna. Po odchode z tábora som žila u iných príbuzných v Székesfehérvári, starala som sa o ich dievčatko. Bola som u dcéry, ktorú mal strýko môjho otca. Lenže Nemci už okupovali Maďarsko a Židov stadiaľ začali posielať do koncentrákov.

Kedy vás nacisti chytili?
Namiesto sobášneho objatia s Gasparom som skončila v nemeckom zajatí. Raz v noci do domu vtrhli gestapáci a odviezli nás to tehelne. Iní si brali jedlo so sebou, ale ja som si nevzala nič, lebo som si myslela, že sa mi nič nestane. V Maďarsku ma totiž neregistrovali ako Židovku. Székesfehérvár som navštívila v máji tohto roku s televíznym štábom BBC. Dozvedela som sa, že v osudnú noc Nemci chytili tritisíc Židov, pričom ich prežilo iba 209. Väčšina teda zahynula v koncentrákoch. Mala som šťastie ako máloktorí Židia, že som prežila.

Čo vám Nemci hovorili, že kam vás vezú z Maďarska vo vagónoch?
Nič sme netušili, nič nám nepovedali, jedine sme videli, že sa k nám správajú horšie ako k zvieratám, akoby sme neboli ľudské bytosti. Za bránami Osvienčimu sme si museli vyzliecť šaty, ostrihali nás dohola. Často nás zvolávali von na takzvaný apelplac, museli sme stáť dlhé hodiny. Kto odpadol, okamžite ho zobrali na smrť do plynovej komory. Kto kašľal, čakal ho rovnaký osud. Bolo to strašné, všetci sme vedeli, že sa nachádzame na mieste, kde neexistuje šanca na prežitie.

Videli ste v koncentráku Josefa Mengeleho, jedného z najhroznejších nacistických zločincov, ktorý robil odporné lekárske pokusy na väzňoch?
Áno, ale nikdy som sa mu nepozrela do očí. Bol taký hrozný, že ak sa mu nepozdával nejaký pohľad, dokázal rozhodnúť o smrti.

Prečo sa vaša kniha, ktorá opisuje aj Osvienčim, volá Žena bez čísla?
Nevytetovali mi číslo. Neviem, či na mňa zabudli, alebo neoznačili ani ďalších z transportu zo Székesfehérváru.

Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler boli dvaja slovenskí Židia, ktorým sa v apríli 1944 podarilo utiecť z Osvienčimu a ako prví rozšírili do sveta správy o hrôzach v tábore smrti.
Jedného dňa v júli 1944 sa prišiel do koncentráku pozrieť pápežský nuncius. Nemci mu predviedli divadlo, všetko sfalšovali, aby si nemyslel, že sa nachádza v tábore, ktorý slúži na zabíjanie väzňov. Nacisti obliekli ženy do tmavomodrých sukní a bielych blúzok. Keď sme sa vrátili do priestorov, kde boli latríny, zbadali sme zrazu stoly a stoličky. Každému dali ceruzku a pohľadnicu a povedali nám, aby sme napísali pozdrav príbuzným domov. Nevedela som, komu mám písať, veď som ani netušila, či ešte niekto z mojej rodiny zostal nažive. Keď bol nuncius v Osvienčime, tak Nemci samozrejme pozastavili zabíjanie v plynových komorách, aby si nevšimol, ako sa z komínov valí dym.

Ocitli ste sa v blízkosti vysokopostaveného predstaviteľa Vatikánu?
Pristavil sa aj pri mne. Pozrela som sa mu do očí, následne som sklopila zrak a povedala vetu po latinsky. Učila som sa totiž latinčinu v škole ako živý jazyk, tak som v tejto reči vedela dobre komunikovať.

Čo ste mu povedali?
Non credite quad vadite. Non est veritas.

To znamená v preklade do slovenčiny?
Neverte, čo vidíte, nie je to pravda... Neviem, či už niečo vedel, čo sa deje v Osvienčime, alebo či aspoň pochopil náznak z mojich slov. Keď nuncius odišiel, Nemci nám vzali čistý odev a vrátili nám staré veci.

Koľko času ste prežili v Osvienčime?
Dva mesiace. Jedného dňa prišiel Mengele a vyzval nás, aby sa prihlásilo päť dobrovoľníkov, ktorí odcestujú ako zdravotníci s transportom na otrocké práce. Ako som už hovorila, zotrvanie v Osvienčime som považovala iba za čakanie na neodvratnú smrť. Vystúpila som z radu a povedala, že sa hlásim. Netušila som, či Mengele klame. Nikto v koncentráku nikdy netušil, čo sa môže ukázať ako pravda o niekoľko minút. Bolo to však jediné východisko, ako sa pokúsiť odísť z tábora smrti.

Kam vás odviezli?
Do Nemecka, mesto sa volalo Lipstadt. Bola tam zbrojárska fabrika. Ja som pricestovala v transporte s päťsto ženami, neskôr koncom roku 1944 pribudlo ďalších približne 250 žien.

Pracovali ste v továrni?
Spočiatku nie. Robila som v nemocnici, lebo som výborne ovládala nemčinu. Nemci vymysleli normu, podľa ktorej mohlo byť hospitalizovaných nanajvýš päť percent žien na otrockých prácach, pričom žiadnu sme nesmeli prijať, ak jej namerali teplotu nižšiu ako 38 stupňov Celzia. Neskôr ma nacisti začali podozrievať, že mám priveľa chorých, a teda, že chcem sabotovať zbrojnú výrobu.

Ako vás potrestali?
Musela som robiť vo fabrike, chodila som aj na dvanásť hodín trvajúce nočné zmeny. Napriek všetkému zlému Lipstadt znamenal pre mňa vykúpenie z Osvienčimu, z pocitu beznádeje v tamojšom koncentračnom tábore. V Nemecku bolo podstatné, že som dostala viac stravy. Jedlo bolo základom prežitia a v Osvienčime väzni chudli na smrť. Samozrejme, že v Lipstadte nám Nemci dávali viac potravín zo  zištných dôvodov. Vedeli, že nás musia nakŕmiť, lebo v opačnom prípade by sme nevládali pracovať v zbrojovke.

V Lipstadte ste sa dočkali konca vojny?
Nie. V marci 1945 sa zastavila výroba zbraní, lebo Nemcom už chýbali dodávky surovín. Nemali dosť železa. Rozhodli sa, že nás presunú do Bergen Belsenu. Samozrejme, že som netušila, že ide o ďalší tábor smrti podobný tomu, aký bol v Osvienčime. Ženy, ktoré boli choré a mali problém s chôdzou, naložili do vlaku. Zvyšné sme mali ísť s vojakmi peši. Keď odchádzal vlak, bola som svedkom strašného prípadu.

Čo sa stalo?
Medzi ženami boli aj matky s malými deťmi. Jedna položila bábätko pred dvere vagóna na slamu, aby sa nadýchalo čerstvého vzduchu. Keď esesák naskakoval do vlaku, čižmou naň šliapol. Zabil ho. Plačúcej matke povedal, aby mu bola radšej vďačná, lebo keby prišla do Bergen Belsenu s bábätkom, tak ju pravdepodobne okamžite pošlú do plynu. Takto podľa neho získala väčšiu šancu na prežitie. Po vojne som sa dopočula, že zostala nažive a potom emigrovala do Austrálie.

Vy ste došli do Bergen Belsenu peši?
Pribúdali nálety, takže sme sa presúvali iba v noci a počas bieleho dňa nás skrývali v stodolách... Do ďalšieho koncentráku som už, našťastie, nedorazila. Oslobodenie som zažila 1. apríla 1945.

Kam potom smerovali vaše prvé kroky?
Do nemocnice, lebo som mala podlomené zdravie, to bol vlastne prípad všetkých väzňov. Nemala som chuť vrátiť sa do Bratislavy, predpokladala som totiž, že príbuzní zahynuli. Ponúkla som sa západným spojencom, že im budem robiť tlmočníčku, keďže som ovládala viacero jazykov. Prijali ma, zoznámila som sa s kapitánom britskej armády. Neskôr ma cez Červený kríž vypátral môj brat, tak som sa koncom roku 1946 predsa len vybrala do Bratislavy. Nažive som našla aj mamičku, aj spomínaného bratranca. Bertovi, tomu kapitánovi, som povedala, že ak to myslí vážne, aby za mnou prišiel do Bratislavy. Sľúbila som mu, že ak to spraví, vydám sa za neho a odídeme do Anglicka.

Prišiel za vami?
Áno, aj sme sa v Bratislave zosobášili. Mali sme trojnásobnú svadbu v jeden deň. Civilný obrad na radnici, na britskom konzuláte a cirkevný v kostole.

V kostole, hoci ste Židovka?
Bert bol kresťan a ja - ako som už spomínala - som nebola židovsky nábožne vychovávaná. Manžel bol vdovec a mal dve deti. Nemyslím si, že je správne, ak sú v jednej rodine dve náboženstvá. Veď Boh je iba jeden. Preto som sa stala kresťankou.

Vaša mama prežila vojnu v Maďarsku, ako s vaším otcom emigrovala zo slovenského štátu?
Neviem. Možno mi neuveríte, ale naozaj neviem. Nikdy mi po vojne o tom nerozprávala. Nechcela. Jediné, čo viem, že bola v nejakom koncentráku. Môžem len usudzovať, že zrejme v Osvienčime. Čo však určite viem, tak môj otec zahynul v Osvienčime. Mal najväčšie nešťastie v obrovskom nešťastí. Previezli ho z koncentráku v Mauthausene do Osvienčimu a na smrť ho poslali v posledný deň, čo ešte Nemci zabíjali väzňov v plynových komorách. Okrem mamy prežil ešte brat. Určite poznáte meno hrdinského švédskeho diplomata Raoula Wallenberga. Pomohol mnohým Židom. Brat bol na švédskej ambasáde v Budapešti až do konca vojny.

Kedy ste s manželom odcestovali do Anglicka?
Po svadbe odišiel do Nemecka, v marci 1947 sa vrátil do Anglicka a v rovnakom čase som odcestovala za ním.

Ako veriaca ste si niekedy položili otázku, kde bol Boh, keď sa diali hrôzy druhej svetovej vojny?
Boh nemohol byť v Osvienčime, pretože sa ani nedokázal pozerať na to, čo sa v koncentráku dialo.

Vaša kniha vyšla pred mesiacom. Prečo ste ju napísali tak neskoro po vojne?
O holokauste sa napísalo veľa a ja som svoju minulosť považovala predovšetkým za súkromnú záležitosť. Ani známym v Anglicku som nehovorila, čo som prežila. Raz som však na jednom posedení s kňazom povedala, čo mám za sebou. Poradil mi, aby som napísala do BBC, táto televízna stanica nakrúca dokumenty s názvom Môj pravdivý príbeh. Ozvali sa mi a na základe toho som napísala aj knihu. Chodím aj do škôl, aby som mládeži rozprávala o hrôzach vojny. Vnímam to ako svoj skromný príspevok k tomu, aby sa ľudia poučili, že už nikdy sa nemôže zopakovať to, čo malo za následok milióny vyvraždených.

Text: Miroslav Čaplovič pre Pravdu
Ilustračné foto: SHUTTERSTOCK