Presunúť na hlavný obsah

Duchoňová: Páči sa mi, keď v hudbe nachádzam obrazy

Kariéra

Slovensko má tento rok svoje zastúpenie na cenách Grammy. Mezzosopranistka Lucia Duchoňová sa o prestížnu sošku uchádza vďaka albumu Turina: Canto a Sevilla, ktorý nahrala v Nemecku.

O svojom slávnom mene tvrdí, že ho má rada, je hrdá na to, byť Duchoňová, ale na jej kariéru vplyv nemá. Niektorí známi sa jej až po rokoch pýtali: A ty máš niečo spoločné s Karolom Duchoňom? Má. Bol bratrancom jej otca. V zahraničí, kde Duchoňová často spieva, však Karola Duchoňa nepoznajú. "Tam podľa mena vedia len to, že som slovanského pôvodu."

Čo ste ako prvé spravili, keď ste rozdýchali prvotný šok z nominácie na Grammy? S kým ste úspech oslávili?
Keď som mala naposledy koncert v Lisabone, dostala som portské víno z roku môjho narodenia. Otvorila som ho a pripila som si so svojím partnerom, pretože som zistila, že ten ročník bol pravdepodobne celkom dobrý. (smeje sa) A obtelefonovala som rodinu.

Keď sme spolu telefonovali naposledy, vraveli ste, že neviete, čo vlastne nominácia na cenu Grammy znamená. Zmenilo sa odvtedy niečo?
Zatiaľ, za ten týždeň, to znamenalo len veľmi veľký ohlas medzi mojimi známymi a kolegami, s ktorými som sa za ten čas stretla. Pre všetkých to bol veľký šok. Vyzerá to tak, že sa možno trošku rozmnožia ponuky na koncerty a veci pôjdu trošku ľahšie.. Uvidím. Nechcem sa tým veľmi zaoberať, pretože vždy, keď na tú nomináciu myslím, zdá sa mi to celé absurdne smiešne. V každom prípade som sa veľmi potešila a uvidíme, čo z toho bude.

Čo sa vám zdá na nominácii smiešne?
Tá nominácia. (rozosmeje sa) To cédečko som počula toľkokrát v štúdiu, keď sme robili korektúry, že keď už naozaj vyšlo, tak som si vypočula asi dve veci, aj to nie celé, a odvtedy som ho nepočula. Nerada sa počúvam. V živote by mi nenapadlo, že ten album môže niekde vôbec zabodovať, a už vôbec nie na Grammy. Je to pre mňa veľmi zvláštne. Keď sa navyše pozriem, medzi akými dámami som nominovaná, to je pre mňa absolútne najväčšia pocta.

Máte tip na víťazku?
Uf, neviem. Poznám všetky a zaslúžila by si to každá z nich. Ale veľmi ma zaujala Measha Brueggergosmanová. Videla som ju spievať aj naživo. Nie je to až taká známa speváčka, ale veľmi sa mi páči, ako spieva. Takisto ako ja sa pohybuje aj v neklasických vodách. Imponuje mi, že nemá strach prezentovať sa aj v trošku inej hudbe ako klasickej. V každoom prípade neviem vybrať z tých štyroch albumov. Všetky sú super.

Pôjdete aj na odovzdávanie cien?
Neviem. Vôbec netuším, ako to funguje, akurát mi z Grammy písali, chceli nejaký kontakt, tak uvidím. Výletu do Los Angeles sa určite nebudem brániť.

Ako vôbec vznikol album s piesňovým cyklom Canto a Sevilla španielskeho skladateľa Joaquína Turinu, za ktorý ste nomináciu získali?
Vo vydavateľstve Hänssler Classic som nahrávala pred dvoma rokmi Händelovo Alexander's Feast. Rok predtým, ako sa to nahrávalo, sme to predviedli na koncerte. Bol tam aj zástupca firmy, ktorý má veľký prehľad v hudobnej literatúre. Po koncerte prišiel za mnou, že sa mu to veľmi páčilo, a keby som mala nejaký nápad, mohli by sme spraviť cédečko. To bola pre mňa veľká pocta. Tak sme sa potom z času na čas stretli a vzájomne sme si dávali tipy. Prenášali sme sa cez Dvořákove piesne do francúzskych vôd až nakoniec takto pred dvomi rokmi sme sa dostali k Turinovi a na ňom sme sa zhodli.

Keď ste objavili Turinu, povedali ste o ňom: To je môj skladateľ! Čím vás zaujal?
Temperamentom. Asi rok alebo dva predtým som bola na dovolenke v Španielsku a strávila som dva dni aj v Seville, ktorou som bola úplne fascinovaná. Keď mi môj programový poradca pustil Turinu, začal mi rozprávať, o čom Canto a Sevilla je. Prvá časť je o predveľkonočnom týždni. Po meste chodia procesie, všetko je tam čierne, ale na druhej strane všetko kvitne. Po ulici ide mladá žena s peknými očami, sú tam aj kňazi s kadidlami... To všetko v tej hudbe naozaj je. Vždy sa mi veľmi páči, keď v hudbe môžem nájsť určité obrazy. Práve toto ma na Turinovi fascinuje - svojou hudbou scény, o ktorých rozpráva, naozaj maľuje.

Je pre vás dôležité mať "svojich" skladateľov?
Asi áno. Stále sa vraciam k Händelovi a Bachovi, pri nich sa cítim doma. Možno to je tým, že som veľa spievala v zboroch. Predsa len Händel a Bach sú postavení na harmonických veciach. Okrem toho veľmi rada skúšam aj nových autorov. Nemyslím tým len nových, súčasných, ale takých neznámych. Ako bol Turina. Do takýchto vecí sa púšťam veľmi rada, pretože pri nich môže človek ukázať svoju predstavu, nemusí sa báť porovnávania ako pri notoricky známych veciach. Je to čistý obraz tej hudby bez nejakých nánosov.

Sú speváčky, ktoré majú métu v niektorej z operných postáv alebo chcú spievať vo vysnívanom opernom dome. Aké sú vaše méty?
Vysnívané koncertné pódium nemám. Nechcem povedať, že mi je jedno, kde spievam. Dôležitejšie však pre mňa je, keď vidím plnú sálu. A je úplne jedno, či je to sála s 200, alebo 2 000 miestami. Aj malá sála vie spraviť úžasnú atmosféru. Moje méty sa týkajú skôr diel, na ktorých by som chcela pracovať. Vďaka určitým dielam sa v rámci svojich snov posúvam dopredu. Veľký sen sa mi splní na budúci rok. Budem robiť Mahlerovu II. symfóniu. V živote by som nepomyslela, že sa k nej niekedy dostanem, a zrazu prišla ponuka. To je pre mňa méta, na ktorú sa veľmi teším. V podstate je mojou métou spievať každý koncert pre ľudí tak, aby si z neho niečo odniesli domov.

Klasické speváčky si často prekladajú texty piesní, aby sa do skladby lepšie vcítili. Robíte to tiež?
Všetko, čo spievam, si prekladám. Na textoch veľmi bazírujem. Považujem za veľmi dôležité vedieť zmysel toho, čo spievam, vedieť od slova do slova, čo spievam. V hudbe niekedy naozaj treba dať dôraz na určité slovo alebo slabiku. Zároveň, aj keď spievam v cudzej reči, je pre mňa dôležité, aby diváci pochopili, o čom spievam. S textami pracujem veľmi veľa, niekedy možno až príliš.

Nakoľko sú pre klasickú speváčku dôležité jazyky?
Veľmi. Sú pre mňa čoraz dôležitejšie. Je veľmi dobré mať základy vo viacerých rečiach, vedieť trebárs len to, ako sa texty čítajú, rozumieť aspoň základným veciam. Potom už sa človek niekedy vie aj sám pohrať s textami alebo už aspoň zhruba vie, o čo v nich ide. Je dôležité rozumieť minimálne dvom-trom rečiam a aktívne hovoriť aspoň dvomi cudzími jazykmi.

Koncertujete na rôznych miestach sveta, ako ste si zvykli na hotelový život?
Hotelový život je celkom fajn. Najhoršie na cestovaní je balenie a vybaľovanie. Z toho mám vždy traumu.

Celý rok cestujete. Trávite aspoň Vianoce na Slovensku? Čo pre vás znamenajú?
Vianoce znamenajú pre mňa čoraz viac. S rodinou sa počas roka vidím veľmi málo, takže Štedrý deň je niekedy naozaj jediným dňom, keď sa všetci stretneme. Preto zvyknem byť na Slovensku - kvôli mame aj kvôli súrodencom. Vianoce zatiaľ stále trávime spolu v tomto úzkom rodinnom kruhu.

Viedli vás rodičia k hudbe?
Sme veľmi hudobná rodina, obaja rodičia spievali. Bolo to "zborové" manželstvo. Spoznali sa v Techniku a potom sa vzali. Otec, žiaľ, minulý rok zomrel. Doma často spievali a my s nimi. Nielen na Vianoce či počas rodinných osláv. Ocko hral často na klavíri a ja s mamou sme sa snažili o druhý a tretí hlas. Okrem toho nás rodičia podporovali vo všetkých kultúrnych aktivitách.

Malo na vaše smerovanie k hudbe vplyv aj to, že ste mali v rodine Karola Duchoňa?
Myslím si, že ani nie. Zopárkrát sme sa stretli, keď som bola ešte dieťa. Samozrejme, tak ako všetky decká z rodiny som k nemu zbožne vzhliadala. Bol pre nás veľkou hviezdou. Určite sa mi páčilo, že spieva a že máme rovnaké priezvisko. Nerozmýšľala som však nad tým, že budem pokračovať v jeho šľapajach. Moje spievanie až tak neovplyvnil. Ale určite máme nejaké spoločné gény.

Populárna hudba vás teda nelákala?
Mám hlas, ktorý je "zwischenfach", som teda niekde na pomedzí sopránu a mezzosopránu. Takisto aj so svojím repertoárom sa veľmi rada pohybujem na určitej hranici. Veľmi dlho som spievala v zboroch a veľmi ma to baví. Tomu sa nikdy nebudem brániť. Viedla som a cappella skupinu Kruhy, s ňou sme robili spirituály a neskôr a cappella verzie jazzových, popových aj muzikálových melódií. Inklinujem teda k rôznym druhom hudby. Ťahalo ma to aj k muzikálu, dokonca som istý čas skúšala uspieť aj na tomto poli, ale asi mi to nebolo predurčené.

Čo hovoríte na súčasný pop, napríklad na Lady Gaga?
Trochu sa hanbím, ale súčasnú populárnu hudbu počúvam veľmi málo. Aj keď Lady Gaga som zaregistrovala. Inak som "zamrzla" na hudbe Queenu, Stinga a podobne. To sme s bratom počúvali stále dookola. On je absolútny fanúšik skupiny Queen, takže ako mladšia sestra som ju mala naordinovanú. Túto hudbu mám rada. V rámci popovej a rockovej hudby som teda zostala pri Queene a pri Stingovi. Modernú, úplne súčasnú populárnu hudbu a jej interpretov poznám len veľmi málo. Keď niečo počujem, tak len úchytkom niekde v rádiu a často netuším, kto to spieva.

Vedeli ste už od detstva, že sa chcete živiť hudbou?
K hudbe som určite inklinovala. Spievala som už odmalička. Napriek tomu som dlho chcela byť kynologičkou. Bola som zbláznená do psov, ale doma sme nikdy žiadneho nemali.

Kedy ste teda zistili, že z vás bude speváčka?
Že môžem ísť možno ďalej, som zistila pravdepodobne vo štvrtom alebo v piatom ročníku na konzervatóriu.

Až tak neskoro?
Spev som nešla študovať s ambíciou venovať sa mu profesionálne. Chcela som si iba sebe a ostatným dokázať, že viem spievať.

Mali ste záložný plán?
Začala som študovať psychológiu, ale potom som sa dostala na konzervatórium. Nemala som záložný plán. Svoju budúcnosť som videla tak, že skončím konzervatórium a budem učiť na základnej umeleckej škole. Nejako som nemala tendenciu ísť ďalej, pretože som si vždy myslela, že ja nie som z tých, ktorí pôjdu ďalej. Moji spolužiaci spievali árie, ja som začínala jednoduchými piesňami. Stále som veľa objavovala, učila sa, hľadala a mám pocit, že to musím robiť celý život. Ale baví ma to.

Po konzervatóriu ste študovali na JAMU v Brne. Čomu ste sa tam venovali?
Na tamojšej katedre spevu sa študuje koncertný a operný spev. Funguje to podobne ako na VŠMU, katedra v Brne sa však trochu viac zameriava na piesňové veci, je tam širší záber. Celkovo má škola inú atmosféru, aktívnejšiu, otvorenejšiu, študenti majú viac možností koncertovať.

Veľa koncertujete, v operách vás však nevídať. Nelákajú vás?
Opera ma láka, aj by som si ju rada vyskúšala. Myslím si, že ten čas ešte príde. Robila som už nejaké predspievania, ale zatiaľ som v tomto smere nebola úspešná. Viac doma sa však cítim na koncertnom pódiu. Je mi bližšie, hoci z interpretačného hľadiska je to možno niekedy ťažšie, pretože človek je občas na pódiu sám. Koncertný život ma zatiaľ uspokojuje, ale určite sa opere nebránim. V rámci operného štúdia na JAMU som robila niekoľko produkcií a bavilo ma to.

Od roku 2007 spolupracujete s renomovanou pedagogičkou Margreet Honigovou...
Je pre mňa darčekom z neba. Je to jedna z popredných svetových pedagogičiek a veľmi dobre si rozumieme nielen profesionálne, ale aj ľudsky. Stále ma má čo naučiť, takisto ako Marta Beňačková. S ňou som tiež v kontakte, a keď som na Slovensku, veľmi často sa stretávame a rozoberáme rôzne moje spevácke problémy.

Prečo niekto, kto absolvoval dve spevácke školy, potrebuje stále pedagogické vedenie? Prečo je pre speváka dôležité stále sa zdokonaľovať?
Stále máme nejaké technické problémy. Je veľmi zaujímavé sledovať niektorých mladých spevákov, ktorí skončia školu a povedia si: Tak, teraz som už hotový. Pre mňa bol moment, keď som skončila JAMU, zlomový. Vtedy som si uvedomila, že vlastne ešte nič neviem a začala som na sebe naozaj tvrdo pracovať. Vedenie je dôležité aj preto, lebo hlas sa vekom mení, menia sa fyziologické podmienky. Hlas je súčasť nášho tela a telo je náš nástroj. Spevák sa počuje úplne inak, ako ho počuje iný človek. Aj preto sa raz-dva razy za mesiac nechávam takto kontrolovať. Keď to človek nerobí, stačí veľmi málo. Môžete mať zlý deň, poviete si: Tuto môžem trošku pritlačiť. Hneď to skočí na zlú výhybku a zrazu človek spieva zle. Preto je veľmi dobré mať niekoho, kto vás skontroluje a povie: Je to na dobrej ceste. Alebo: Vieš čo, začínaš robiť niečo zle, poďme na tom popracovať.

Takže to nefunguje tak, ako sa môže zdať, že hlas dostane spevák do vienka, na škole ho trochu usmernia a hotovo.
Určite nie. Napríklad je zvláštne, že väčšina veľkých hlasov, ktoré patrili mojim spolužiakom na konzervatóriu alebo na vysokej škole, sa dnes venuje úplne iným povolaniam, nie spevu. Môj hlas nie je veľký, pre niektorých ľudí nemusí byť ani príjemný, ale odviedla som na ňom veľa práce. Práve tá je najdôležitejšia. Samozrejme, spevák musí mať určitý dar hlasu, ale tiež musí nájsť systém, ako s hlasom pracovať. To je veľmi dôležité.

Nie ste zamestnaná v žiadnom divadle, nemáte stály angažmán. V čom sú výhody fungovania projektovým systémom a v čom sú nevýhody?

Veľká výhoda je, že som si sama sebe paňou. Veľkou nevýhodou zase je, že sa musíte stále niekde ponúkať, chodiť na predspievania a otravovať vlastného agenta, či niečo nemá. Musím byť v podstate nonstop pripravená, napríklad aj na záskoky, pretože tým, že nemáte stály angažmán, ste flexibilnejší a agenti to aj využívajú. Je to tak pol na pol. Človek si užíva trošku viac slobody, nie je fixovaný a nemusí robiť veci, ktorým by sa možno v divadle nevyhol. Na druhej strane sa však treba trošku viac obracať.

Aké dôležité je mať dobrého agenta alebo agentúru? Akú úlohu zohráva v tom, kam sa môže spevák posunúť?
Asi veľkú. Donedávna som bola bez agenta, fungovala som na základe rôznych vlastných kontaktov. Na Slovensku agentúrny systém až tak nefunguje. V Nemecku alebo na Západe je to inak. Tu, keď som sa chcela sama niekde ponúknuť, hneď mi povedali, že to nemôžem - musí to za mňa spraviť môj agent. Umelec, ktorý agenta nemá, je blokovaný. Takže je veľmi dôležité mať za sebou nejakú agentúru alebo aspoň manažéra.

Text: Matúš Kvasnička pre Pravdu
Foto: Gunter Glücklich