Choroba prináša šancu na nový začiatok

Výrazne zasiahne a ovplyvní ich život, ale aj ženskosť. Začína sa boj o život. Po skončení liečby prichádza radosť a úľava, ale aj obavy z návratu choroby. Niekoľko žien našlo v sebe odvahu a podelilo sa o svoje pocity. Ženy hovoria o radosti zo života. Netaja však strach. Svoj príbeh sa rozhodli rozpovedať aj preto, aby podporili všetkých, ktorí s chorobou bojujú. Chcú im ukázať, že liečbou sa život nekončí, ale prináša šancu na nový začiatok.

Danka Garčárová: Malichernosti už neriešim
Mala som zvláštny pocit, že s mojím prsníkom niečo nie je v poriadku. Mamografia ani sonografia však nič podozrivé neukázali. Dokonca som bola darovať krv. Môj krvný obraz bol vynikajúci, ja som sa upokojila. Neskôr však nasledovala ďalšia kontrola, potom punkcia a operácia. Ešte stále som si hovorila, že to zlé "vyrežú” a bude pokoj. Keď som sa však dozvedela diagnózu, vypol mi mozog. Nechcela som nikoho vidieť, s nikým hovoriť. Trápilo ma, či mi vypadajú vlasy. Bola som naivná a malicherná. Neskôr som pochopila, že najdôležitejší je život. Túžila som byť zdravá. To, že sa ochorenie môže vrátiť, som netušila. Veď chemoterapia zabíja zlé bunky. Pozerala som sa na svet pozitívne a tešila som sa, že budem žiť ako predtým.

Po niekoľkých mesiacoch sa však choroba vrátila do pľúc. Nasledovala ďalšia liečba. Potom opäť niekoľko mesiacov pokoj. Teraz sa opäť liečim. Veľmi mi pomáhajú dcéry, priatelia, ale aj môj lekár. Pri živote ma držia aktivity, ktorých mám neúrekom, so svetom som spojená vďaka internetu a telefónu. Moje dcéry totiž žijú v zahraničí. Vôbec sa nenudím, na nudu nemám čas. Chodím na univerzitu tretieho veku - na počítače, na rekondičné pobyty do Tatier. Chýba mi však náročnejšia turistika. Choroba ma naučila neriešiť malichernosti, viem sa tešiť aj z vecí, ktoré sa iným zdajú nepodstatné. Mám veľa krásnych zážitkov, všetko vnímam oveľa intenzívnejšie ako kedysi. Najmä pred sviatkami by sme si mali uvedomiť, že to, čo tu raz po nás zostane, nebude dokonale uprataný byt. Zostane náš smiech, pohoda a to, že sme dokázali nahlas povedať, že svojich blízkych máme radi. A kde beriem energiu? Čerpám ju z úžasných ľudí, s ktorými sa stretávam, z nádhernej prírody, z úspechu, ale najmä zdravia mojich detí a vnuka.

"Keď mi začali padať vlasy, prišla ma ostrihať kamarátka aj so svojím malým synom. Keď vytiahla strojček, začali mi tiecť slzy. Jej syn ku mne prišiel a povedal: "Teta, neboj sa, aj mňa maminka strihá a vôbec to nebolí."
Danka Garčárová

Text: Dorota Hudecová pre magazín Pravdy
Foto: Jana Šantavá