Alena Martišová: Mám obrovskú chuť žiť ďalej

O svojej diagnóze som sa dozvedela až po operácii, ktorú som v zlej predtuche chcela odložiť na neskôr. Teraz sa síce nad všetkým len pousmejem, ale vtedy mi do smiechu nebolo. Žiaľ, až keď nám lekár oznámi závažnú diagnózu, si mnohí z nás uvedomia, že nie sme stroje a všetko funguje aj bez nás. To bol aj môj prípad. Až keď ma pred Vianocami roku 2006 lekár okríkol, či mi je práca dôležitejšia ako zdravie, rozhodla som sa, že nebudem nič odkladať. Tie Vianoce boli smutné. Snažila som sa usmievať, aby som ostatným nekazila sviatky. Takže v januári nemocnica, potom kontrolné vyšetrenia, liečba. Podporovali ma rodičia, brat, ktorý ma brával na výlety, ale najviac mi pomohlo to, že som počas liečby mohla bývať u kamarátky na dedine, kde bol pokoj.

Chcela by som všetkým, ktorí sa v tomto predvianočnom období snažia dobehnúť to, čo počas roka nestihli, odkázať, aby spomalili a zamysleli sa nad tým, čo je skutočne dôležité. Napríklad radosť z maličkostí. Ja som sa zmenila k lepšiemu, som oveľa trpezlivejšia. A verím, že sa časom zmení aj to, že sa so svojimi radosťami nemám s kým podeliť. Kde beriem energiu, ani sama neviem. Mám pocit, že všetko niekto riadi a každému naloží toľko, koľko unesie. Po každom návrate z nemocnice po kontrolnom vyšetrení mám obrovskú chuť žiť ďalej.

Text: Dorota Hudecová pre magazín Pravdy
Foto: Jana Šantavá