Vachálková: Moje túžby sú občas rozmarné
Kostýmová výtvarníčka Simona Vachálková často navrhuje krásne šaty: pre divadlo, pre film aj na plesy.
Ale iste máte doma plesové šaty - ktoré sa vám najviac páčia?
Tyrkysové šaty z hodvábneho materiálu s kašmírovým vzorom, kombinované s čipkou.
Čo je najdôležitejšie pri výbere šiat? Látka?
Páči sa mi, keď si nositeľky vedia prispôsobiť odev svojej povahe. Takú dokonalosť vídame na rôznych filmových festivaloch, keď herečky kráčajú po červenom koberci a sú prirodzené. Vedia pracovať s kostýmom, vedia ho nosiť. Zdá sa mi, že u nás tento predpoklad často chýba. Niektoré dámy snahu upútať pozornosť preháňajú.
Mohli by sa v niečom zlepšiť aj módni návrhári?
Máme veľa šikovných návrhárov, ale mrzí ma, že u niektorých nevidno rukopis. Každý rok príde autor s niečím novým a opustí predchádzajúce snaženia. Niečo charakteristické pre jeho tvorbu by však malo pokračovať. U Chanela či Diora sa dá rozlíšiť rukopis aj medzi stovkami modelov.
Ako by ste charakterizovali svoj rukopis?
Pre mňa je podstatné, že pracujem s literárnym textom, s hercom, s charakterom postavy, ktorý musím spoluvytvárať. Predchádza tomu analýza. Zvykla som si už na túto východiskovú analýzu a uplatňujem ju aj pri voľnej tvorbe. Rada sa stretnem s človekom, pre ktorého mám robiť, povypytujem sa, čo rád nosí, aké farby a látky uprednostňuje. Mám rada konštruktivizmus vo výtvarnom umení, čisté línie, kombinácie kontrastných farieb a z toho vychádzam: Model, ktorý vytvorím, nie je len niečo nezáväzné. Kostým konštruujem, je v tom aj kus matematiky. Skrátka, neviem si predstaviť, že by som hneď začala na tom človeku aranžovať látku. Rozhovor je pre mňa dôležitý. Pýtam sa napríklad, po čom žena, pre ktorú navrhujem model, túži.
Po čom túžite vy?
Mám túžby, ktoré vychádzajú zo základov života a týkajú sa napríklad zdravia, ale mám aj túžby, ktoré vychádzajú z márnivosti a sú rozmarné. Keby som si mala splniť takúto túžbu, asi by to boli nádherné plesové čierne šaty. Boli by zo žoržetu a saténu, niečo matné. Výnimočnosť túžby však spočíva v tom, že šaty by boli od renomovaného módneho návrhára, napríklad od Christiana Diora.
V čom to je, že človek túži po šatoch od Diora? Je to mágia značky?
Nie je to mágia, ale remeslo. Remeslo krajčírov, strihačov, všetkých ľudí, ktorí odevy pripravujú. Ja viem, koľko hodín treba presedieť za šijacím strojom, aby bol výsledok poriadny. Niekedy sú to aj prebdené noci, hodiny a hodiny práce. Remeslo sa nedá oklamať, to hneď vidno. Preto si remeslo veľmi vážim. Mnohí módni návrhári všelijako aranžujú svoje modely, a predsa im stále niečo chýba. Modely sa tvária honosne, draho, ale sú remeselne nezvládnuté a chýba im duch.
V divadle to však asi nie je možné...
V divadle spolupracujem s ľuďmi, ktorí remeslo ovládajú. Pristupujem k nim s veľkým rešpektom a dám si od nich aj poradiť, hľadáme spolu riešenia. Divadelný kostým musí byť ušitý kvalitne.
Váš otec je výtvarník - sklár, mama architektka. Prečo ste si zvolili kostým a textil?
Študovala som na strednej umeleckej škole textil u Karola Pichlera a Júlie Szabovej. U nich som dostala výborný základ vo všetkých textilných technikách a tie si ma získali. Učili sme sa vyšívať, paličkovať, pliesť, háčkovať, tkať tapisériu. Ja som však od malička kreslila a obliekala bábiky. Dôležité bolo, že som mala starú mamu, ktorá bola veľký profesionál – vynikajúca krajčírka. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch šila krásne modely a sama sa vedela exkluzívne obliecť. U nej som sledovala spracovanie látok, remeslo, aj jej vkus. Vďaka rodičom som sa stále pohybovala v umeleckom prostredí a to na mňa pôsobilo.
Čo rozhodujúce môže naučiť pedagóg žiaka na textile?
Navrhovali sme napríklad z papiera objekty, ktoré mali byť trojrozmerné ako sochy a zároveň nositeľné. To mi otvorilo oči. Takto naladená som sa prihlásila na VŠMU, kde sa k štúdiu pridala ďalšia zložka - práca s literárnym textom, dramaturgia a podobne.
Vaša stará mama šila v rokoch, keď módne odevy v obchodoch veľmi neboli, ale ani krajčírky nesmeli súkromne šiť. Ako to riešila?
Vlastne šila tajne, ale išlo to, lebo ľudia sa vždy radi pekne obliekali, mali pre módu pochopenie a priali jej. Stará mama šila v obývačke, kde bol jedálenský stôl pre dvanásť ľudí. Ráno išla na nákupy, zastavila sa na kávičke, vyfajčila si cigaretku, prípadne si dala vyfúkať vlasy a o jednej začala doma šiť.
Použili ste niekedy vo svojej tvorbe nejakú inšpiráciu z jej modelov?
Do filmu Smutný valčík, ktorý som robila s Jaroslavom Rihákom a v ktorom bola retrospektíva šesťdesiatych rokov, som použila priamo veci, ktoré stará mama šila. Máme dodnes odloženú kolekciu odevov, ktoré ušila v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Sú to neopakovateľné veci, lebo materiály, z ktorých vznikli, sa už nedajú nahradiť. Šila aj z krimplenu, taftu, piketu a to sa už nevyrába...
Vaša mamička sa musela mať výborne, keď mala doma osobnú krajčírku.
Moja mamička bola v roku 1967 hosteskou na EXPO v kanadskom Montreale a stará mama jej ušila kolekciu šiat na deň aj na večer. Vtedy nebolo dostať kvalitné pekné veci a stará mama to zachraňovala. Niektoré kusy boli povyšívané perličkami, boli to exkluzívne, moderné veci na tú dobu a mama sa v nich páčila.
Aj vám ešte stará mama šila?
Ušila mi na maturitný večierok blúzku so sukňou. Dožila sa 85 rokov, ale ku koncu života, keď mala asi sedemdesiat, už nechcela ihlu ani vidieť. Po ihle siahla až tesne pred smrťou. Našila si nové gombíky na obľúbený svetrík, ktorý by sa dal nazvať jej pracovným svetrom. Ten sveter vždy visel na jednom mieste na skrini a asi týždeň pred smrťou ho obnovila gombíkmi. Ako keby sa lúčila so svojím remeslom, ktoré mala veľmi rada. Vyučila sa v Živene, to bola škola zameraná na domácnosť a starostlivosť o dieťa. Vedela všetko.
Ženám sú ručné práce prirodzené, ale podľa vás sú vraj muži lepší návrhári ako ženy. Je to naozaj tak?
Muži majú úplne inú optiku ako ženy, a to im závidím. Presnejšie - muži majú iný pohľad na ženu ako ženy, a v tom to je. Často ma prekvapia a v ich tvorbe cítim napätie. My ženy si o niektorých veciach myslíme, že sú pre mužov príťažlivé a zrazu sa ukáže, že nie. Známy je prípad balerínok. Sú to nízke topánky, v ktorých máme pocit, že sme v nich ako dievčatká, ako princezničky, rozkošné a zraniteľné, ale muži balerínky neznášajú a páčia sa im vysoké opätky. Keď som napríklad na javisku herečku obula do balerínok, režisér mi povedal: Daj tie antisexi topánky preč! Alebo rozdielne vnímanie pančúch: Ženy obdivujú rôzne čipkové vzory, mysliac si, že to je ktovieako vzrušujúce, ale muži majú radi práve hladké pančuchy.
Má sa móda ešte kam vyvíjať?
Určite. Vývoj napreduje. To je práve ten základný životný pocit a stav: stále sa zamýšľame nad svojou existenciou, nad budúcnosťou, nad tým, čo bude, a s tým súvisí aj náš životný štýl. Vždy budú ľudia, ktorí riešia progres, zamýšľajú sa nad budúcnosťou aj po tejto stránke, skúmajú, kam bude život postupovať. Ľudia sa budú chcieť vždy pekne obliekať a vymýšľať niečo nové.
Ide pri obliekaní len o parádu?
Dôležité je, že obliekaním sa od seba odlišujeme. Človek chce byť iný ako všetci ostatní, chce buď v dave prečnievať, alebo sa v ňom, naopak, schovať. Už aj na tohtoročnej plesovej sezóne to môžeme sledovať. Vidíme, ako kto chce zaujať, akou formou, akou farbou, a to je zaujímavé. Tieto znaky vnímame veľmi silno. Sú to základné informácie o človeku, preto modely sledujeme a hodnotíme.
Verejnosť rada hodnotí aj oblečenie žien zo sveta politiky. Ktoré zaujali vás?
Páči sa mi napríklad manželka prezidenta Obamu, má svoj štýl, ktorý zodpovedá jej typu. Páči sa mi tiež Carla Bruni... Inak, pre političky mám pochopenie, lebo viem, že móda nie je v ich živote prvoradá. Páči sa mi, ak rešpektujú návrhára, od ktorého si model zvolili, aj keby im celkom nesedel. To sa môže stať.
Vlani ste boli v porote Bratislavských módnych dní. Čo ste si tam všimli?
Ocenili sme práve premyslenú a ucelenú kolekciu, ktorá obsahovala aj toho ducha, o ktorom som hovorila.
Vlani ste boli nominovaná na Cenu Slnko v sieti za spoluprácu na filme Nedodržaný sľub. Povzbudia vás ocenenia?
Bola to pre mňa veľká česť. Mala som silnú konkurenciu - filmy Bathory a Jánošík, ale aj z tej konkurencie som sa tešila.">V skrini jej visí niekoľko spoločenských rób, ale aj šaty z dielne starej mamy, ktorá sa za krajčírku vyučila ešte v Živene. Simona Vachálková má teda remeslo v krvi. A má aj dobré nápady - Kamilu Magálovú raz napríklad obliekla ako šachovú kráľovnú. Stalo sa jej však, že balerínky, ktoré považuje za pôvabné vzrušujúce topánky, jej kolega označil za antisexi obuv.
Chodíte často na plesy alebo platí, že šuster chodí bosý?
Tento druh spoločenskej zábavy sa mi veľmi páči a rešpektujem jeho pravidlá, ale pri mojom spôsobe života naň nemám veľa času. Takže...
Ale iste máte doma plesové šaty - ktoré sa vám najviac páčia?
Tyrkysové šaty z hodvábneho materiálu s kašmírovým vzorom, kombinované s čipkou.
Čo je najdôležitejšie pri výbere šiat? Látka?
Páči sa mi, keď si nositeľky vedia prispôsobiť odev svojej povahe. Takú dokonalosť vídame na rôznych filmových festivaloch, keď herečky kráčajú po červenom koberci a sú prirodzené. Vedia pracovať s kostýmom, vedia ho nosiť. Zdá sa mi, že u nás tento predpoklad často chýba. Niektoré dámy snahu upútať pozornosť preháňajú.
Mohli by sa v niečom zlepšiť aj módni návrhári?
Máme veľa šikovných návrhárov, ale mrzí ma, že u niektorých nevidno rukopis. Každý rok príde autor s niečím novým a opustí predchádzajúce snaženia. Niečo charakteristické pre jeho tvorbu by však malo pokračovať. U Chanela či Diora sa dá rozlíšiť rukopis aj medzi stovkami modelov.
Ako by ste charakterizovali svoj rukopis?
Pre mňa je podstatné, že pracujem s literárnym textom, s hercom, s charakterom postavy, ktorý musím spoluvytvárať. Predchádza tomu analýza. Zvykla som si už na túto východiskovú analýzu a uplatňujem ju aj pri voľnej tvorbe. Rada sa stretnem s človekom, pre ktorého mám robiť, povypytujem sa, čo rád nosí, aké farby a látky uprednostňuje. Mám rada konštruktivizmus vo výtvarnom umení, čisté línie, kombinácie kontrastných farieb a z toho vychádzam: Model, ktorý vytvorím, nie je len niečo nezáväzné. Kostým konštruujem, je v tom aj kus matematiky. Skrátka, neviem si predstaviť, že by som hneď začala na tom človeku aranžovať látku. Rozhovor je pre mňa dôležitý. Pýtam sa napríklad, po čom žena, pre ktorú navrhujem model, túži.
Po čom túžite vy?
Mám túžby, ktoré vychádzajú zo základov života a týkajú sa napríklad zdravia, ale mám aj túžby, ktoré vychádzajú z márnivosti a sú rozmarné. Keby som si mala splniť takúto túžbu, asi by to boli nádherné plesové čierne šaty. Boli by zo žoržetu a saténu, niečo matné. Výnimočnosť túžby však spočíva v tom, že šaty by boli od renomovaného módneho návrhára, napríklad od Christiana Diora.
V čom to je, že človek túži po šatoch od Diora? Je to mágia značky?
Nie je to mágia, ale remeslo. Remeslo krajčírov, strihačov, všetkých ľudí, ktorí odevy pripravujú. Ja viem, koľko hodín treba presedieť za šijacím strojom, aby bol výsledok poriadny. Niekedy sú to aj prebdené noci, hodiny a hodiny práce. Remeslo sa nedá oklamať, to hneď vidno. Preto si remeslo veľmi vážim. Mnohí módni návrhári všelijako aranžujú svoje modely, a predsa im stále niečo chýba. Modely sa tvária honosne, draho, ale sú remeselne nezvládnuté a chýba im duch.
V divadle to však asi nie je možné...
V divadle spolupracujem s ľuďmi, ktorí remeslo ovládajú. Pristupujem k nim s veľkým rešpektom a dám si od nich aj poradiť, hľadáme spolu riešenia. Divadelný kostým musí byť ušitý kvalitne.
Váš otec je výtvarník - sklár, mama architektka. Prečo ste si zvolili kostým a textil?
Študovala som na strednej umeleckej škole textil u Karola Pichlera a Júlie Szabovej. U nich som dostala výborný základ vo všetkých textilných technikách a tie si ma získali. Učili sme sa vyšívať, paličkovať, pliesť, háčkovať, tkať tapisériu. Ja som však od malička kreslila a obliekala bábiky. Dôležité bolo, že som mala starú mamu, ktorá bola veľký profesionál – vynikajúca krajčírka. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch šila krásne modely a sama sa vedela exkluzívne obliecť. U nej som sledovala spracovanie látok, remeslo, aj jej vkus. Vďaka rodičom som sa stále pohybovala v umeleckom prostredí a to na mňa pôsobilo.
Čo rozhodujúce môže naučiť pedagóg žiaka na textile?
Navrhovali sme napríklad z papiera objekty, ktoré mali byť trojrozmerné ako sochy a zároveň nositeľné. To mi otvorilo oči. Takto naladená som sa prihlásila na VŠMU, kde sa k štúdiu pridala ďalšia zložka - práca s literárnym textom, dramaturgia a podobne.
Vaša stará mama šila v rokoch, keď módne odevy v obchodoch veľmi neboli, ale ani krajčírky nesmeli súkromne šiť. Ako to riešila?
Vlastne šila tajne, ale išlo to, lebo ľudia sa vždy radi pekne obliekali, mali pre módu pochopenie a priali jej. Stará mama šila v obývačke, kde bol jedálenský stôl pre dvanásť ľudí. Ráno išla na nákupy, zastavila sa na kávičke, vyfajčila si cigaretku, prípadne si dala vyfúkať vlasy a o jednej začala doma šiť.
Použili ste niekedy vo svojej tvorbe nejakú inšpiráciu z jej modelov?
Do filmu Smutný valčík, ktorý som robila s Jaroslavom Rihákom a v ktorom bola retrospektíva šesťdesiatych rokov, som použila priamo veci, ktoré stará mama šila. Máme dodnes odloženú kolekciu odevov, ktoré ušila v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Sú to neopakovateľné veci, lebo materiály, z ktorých vznikli, sa už nedajú nahradiť. Šila aj z krimplenu, taftu, piketu a to sa už nevyrába...
Vaša mamička sa musela mať výborne, keď mala doma osobnú krajčírku.
Moja mamička bola v roku 1967 hosteskou na EXPO v kanadskom Montreale a stará mama jej ušila kolekciu šiat na deň aj na večer. Vtedy nebolo dostať kvalitné pekné veci a stará mama to zachraňovala. Niektoré kusy boli povyšívané perličkami, boli to exkluzívne, moderné veci na tú dobu a mama sa v nich páčila.
Aj vám ešte stará mama šila?
Ušila mi na maturitný večierok blúzku so sukňou. Dožila sa 85 rokov, ale ku koncu života, keď mala asi sedemdesiat, už nechcela ihlu ani vidieť. Po ihle siahla až tesne pred smrťou. Našila si nové gombíky na obľúbený svetrík, ktorý by sa dal nazvať jej pracovným svetrom. Ten sveter vždy visel na jednom mieste na skrini a asi týždeň pred smrťou ho obnovila gombíkmi. Ako keby sa lúčila so svojím remeslom, ktoré mala veľmi rada. Vyučila sa v Živene, to bola škola zameraná na domácnosť a starostlivosť o dieťa. Vedela všetko.
Ženám sú ručné práce prirodzené, ale podľa vás sú vraj muži lepší návrhári ako ženy. Je to naozaj tak?
Muži majú úplne inú optiku ako ženy, a to im závidím. Presnejšie - muži majú iný pohľad na ženu ako ženy, a v tom to je. Často ma prekvapia a v ich tvorbe cítim napätie. My ženy si o niektorých veciach myslíme, že sú pre mužov príťažlivé a zrazu sa ukáže, že nie. Známy je prípad balerínok. Sú to nízke topánky, v ktorých máme pocit, že sme v nich ako dievčatká, ako princezničky, rozkošné a zraniteľné, ale muži balerínky neznášajú a páčia sa im vysoké opätky. Keď som napríklad na javisku herečku obula do balerínok, režisér mi povedal: Daj tie antisexi topánky preč! Alebo rozdielne vnímanie pančúch: Ženy obdivujú rôzne čipkové vzory, mysliac si, že to je ktovieako vzrušujúce, ale muži majú radi práve hladké pančuchy.
Má sa móda ešte kam vyvíjať?
Určite. Vývoj napreduje. To je práve ten základný životný pocit a stav: stále sa zamýšľame nad svojou existenciou, nad budúcnosťou, nad tým, čo bude, a s tým súvisí aj náš životný štýl. Vždy budú ľudia, ktorí riešia progres, zamýšľajú sa nad budúcnosťou aj po tejto stránke, skúmajú, kam bude život postupovať. Ľudia sa budú chcieť vždy pekne obliekať a vymýšľať niečo nové.
Ide pri obliekaní len o parádu?
Dôležité je, že obliekaním sa od seba odlišujeme. Človek chce byť iný ako všetci ostatní, chce buď v dave prečnievať, alebo sa v ňom, naopak, schovať. Už aj na tohtoročnej plesovej sezóne to môžeme sledovať. Vidíme, ako kto chce zaujať, akou formou, akou farbou, a to je zaujímavé. Tieto znaky vnímame veľmi silno. Sú to základné informácie o človeku, preto modely sledujeme a hodnotíme.
Verejnosť rada hodnotí aj oblečenie žien zo sveta politiky. Ktoré zaujali vás?
Páči sa mi napríklad manželka prezidenta Obamu, má svoj štýl, ktorý zodpovedá jej typu. Páči sa mi tiež Carla Bruni... Inak, pre političky mám pochopenie, lebo viem, že móda nie je v ich živote prvoradá. Páči sa mi, ak rešpektujú návrhára, od ktorého si model zvolili, aj keby im celkom nesedel. To sa môže stať.
Vlani ste boli v porote Bratislavských módnych dní. Čo ste si tam všimli?
Ocenili sme práve premyslenú a ucelenú kolekciu, ktorá obsahovala aj toho ducha, o ktorom som hovorila.
Vlani ste boli nominovaná na Cenu Slnko v sieti za spoluprácu na filme Nedodržaný sľub. Povzbudia vás ocenenia?
Bola to pre mňa veľká česť. Mala som silnú konkurenciu - filmy Bathory a Jánošík, ale aj z tej konkurencie som sa tešila.
Simona Vachálková
Narodila sa 21. januára 1969 v Bratislave. Absolvovala strednú umeleckopriemyselnú školu - oddelenie textilnej a čipkárskej tvorby, potom študovala na oddelení scénického a kostýmového výtvarníctva na VŠMU v Bratislave, bola na študijnom pobyte vo Veľkej Británii. Spolupracuje s filmom, divadlami i televíziou. Z inscenácií, pre ktoré robila kostýmy: Ivona, princezná burgundská, S vylúčením verejnosti, Fernando Krapp mi napísal list, Ujo Váňa, Cyrano z predmestia, Muž na zjedenie, Cirostratus, Play Gorkij - Letní hostia, Posledná cigara, Edith Piaf atď. Z filmov: Obrazy z malomesta, Smutný valčík, Nebo nad Pressburgom. Na Novej scéne robí práve kostýmy pre Figarovu svadbu, spolupracovala na príprave Shakespearovej hry Ako sa vám páči v Košiciach, pokračovať má v práci na kostýmoch pre Dunajskú ságu.
Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu
