Mária Štraneková: V Austrálii som chytila ekonáladu

U slávneho Londýnčana pochopila, že za úspechom v móde sa skrýva ťažká drina. Odvtedy vyhrala niekoľko dizajnérskych súťaží, vlani obhájila víťazstvo v Brillance Fashion Talent. Jej modely nosia herečky Lucia Rózsa-Hurajová, Petra Polnišová či moderátorka Adela Banášová. Celkom inú podobu tvorby Márie Štranekovej možno v týchto dňoch vidieť v SNG na výstave Maľba po maľbe.

Ako vám napadlo vytvoriť šaty z plátien Doroty Sadovskej?
Spolupráca s Dorotou vznikla z nášho dlhoročného priateľstva. Vidím medzi nami isté paralely. Dorota na strednej škole študovala textil, ale dnes sa venuje maľbe a fotografii. Ja mám maľbu rada, vyjadrujem sa ňou, len nie je mojím médiom, tým je odev. Maľbu v mojej tvorbe však trochu cítiť – tvorila som napríklad odevy s maľovanou podšívkou. Raz sme sa s Dorkou stretli a ona mi povedala, že by svoje staršie plátna chcela premietnuť do šiat a dať im tak druhý život.

Reinkarnácia obrazu do šiat vás oslovila?
Áno, pretože kedysi dávno som túžila posunúť odev do voľnej polohy a Dorota teraz mala podobný nápad len z opačnej strany. Zrazu zatúžila po šatách. Vlastne išlo skôr o trojrozmerný objekt v podobe šiat, ktoré nemuseli byť nositeľné. Mali obaliť ľudskú schránku, ale spôsob už bol na mne. Recyklovanie diel je novým umeleckým fenoménom, baví ma, tak sme naše nápady prepojili.

Ako sa spolupracuje dvom výtvarníčkam?
Bolo to úžasné, lebo sme tvorili voľné dielo, nie bežné šaty. Hoci ja som stále chcela vytvoriť z obrazu úplne nositeľné šaty. Dorota hovorila, že stačí náznak šiat. Z jej obrazov som získala inšpiráciu aj na svoje odevy. Vidím už komerčnú stránku tejto spolupráce, kým Dorota vníma stále len výtvarno.

Nehrozili konflikty?
Spolupráca bola rovnocenná – ja som čakala na jej radu a ona zasa bola závislá od môjho spracovania. Tvorili sme vo dvojici v mojom ateliéri. Možno šaty už o pol roka posunieme aj do nositeľnej podoby. Práve pripravujem spoluprácu aj s ilustrátorkou Petrou Štefánkovou, ktorá žije v Londýne. Z jej ilustrácií budem vytvárať kolekciu s výtvarnou i komerčnou polohou.

Veľa cestujete, práve ste sa vrátili z Austrálie. Hľadali ste novú inšpiráciu u protinožcov?
Prvoradý cieľ bol oddych, ale všímala som si samozrejme aj módu. Niektoré dni som si vyhradila na chodenie po obchodoch – nie na nákupy, ale sledovať nové dizajnérske mená. V mestách Brisbane a Sydney som síce cítila aj vplyv európskej módy, ale viac priestoru mali austrálski dizajnéri. Zapisovala som si ich mená a študovala ich tvorbu.

Ako sa vám pozdávala austrálska móda?
Videla som veľmi zaujímavú a kvalitnú módu, sledovala som aj predchádzajúci fashion week v máji. Austrália je celkom iná krajina. Tamojšia móda síce nebola až taká rozmanitá ako v Európe, kde je jasný taliansky, francúzsky či londýnsky vplyv, ale má veľa autorských butikov domácich dizajnérov. Kým u nás vládnu veľké medzinárodné značky, tam existovali príjemné butiky. Austrálčania si zakladajú na tom, že sú iní a kupujú domácu módu, nie drahú dovozovú.

Sú ceny v butikoch pre bežných ľudí?
Veľké značky boli drahé, ale oblečenie menších dizajnérov si možno dovoliť. Veľa vecí je vyrobených v Číne, ale oblečenie ušité v Austrálii poznať na prvý pohľad. Hneď som si chcela kúpiť veci s visačkou Made in Australia – bolo vidieť, že sú kvalitné.

Je pre vás dôležité, aby na oblečení bolo cítiť originalitu a nie masovú výrobu kdesi v Číne?
Áno. Bola som napríklad v obchode austrálskej návrhárky Veroniky Maine. Aj v jej butiku bola polovica vecí made in China, ale vysvetlili mi, že každý dizajnér ich  musí mať, lebo sú lacnejšie. Pritom rozdiel oproti veciam vyrobeným v Austrálii bol viditeľný na prvý pohľad.

V čom bol rozdiel?
Pri čínskych veciach šlo o sériovú výrobu, rozhodujúca bola nižšia cena, austrálske veci boli kvalitnejšie, originálnejšie, vyrobené v menších sériách, a preto aj drahšie.

O Austrálčanoch sa hovorí, že sú príjemní a pohodoví ľudia. Bolo to vidieť aj na ich obliekaní?
V Austrálii je práve leto a v Sydney boli všetci oblečení ležérne. Aj do opery šli ľudia v letných šatách, dokonca v texaskách, nikto sa nehral na večerné róby. Prekvapilo ma, že Austrálčania bežne chodia bosí. Nosia málo čiernu farbu, tú som videla koncentrovanú až po prílete na frankfurtské letisko. Austrálčania majú iný štýl ako Európania či Američania, ale pôsobia slobodne – neštylizujú sa, nie sú pod cudzími vplyvmi. Asi preto, že Austrália je ďaleko. Aj umenie je tam inšpirované prírodou a zdalo sa mi, akoby sa tamojší ľudia nehnali tak za slávou. A remeslo si cenia viac ako umenie – škoda, že to tak nie je aj u nás.

Čo z Austrálie by ste rada dostali do svojich modelov?
Farbu. Vrátila som sa k prírode, začala som viac používať hnedasté tóny. Na Slovensku som nemala šancu užiť si leto, v Austrálii som si to chcela vynahradiť. Všetko tam bolo bujaré, pestré. Cítila som sa tam veľmi dobre, začala som znova nosiť farebné dievčenské šaty.

Ešte pred pár rokmi na vašich modeloch dominovala čierna v kombinácii so žltou...
V čiernej a žltej by som v Austrálii veľmi kričala, tam to signalizuje jedovaté zvieratá či rastliny. Teraz zjemňujem. Aj vo svete vládne ekonálada a k tomu sa prikláňam aj ja.

A čím vás zaujal Nový Zéland?
Tam som síce veľa módy nevidela, až na jeden second hand v Aucklande som veľké obchodné centrá nenavštívila. Vôbec mi nechýbali. Nový Zéland má úžasnú prírodu, vládne tam pohoda. Za tri týždne v Brisbane, Sydney a na Novom Zélande som si výborne oddýchla.

Videli ste aj záplavy?
Zažila som naozaj bláznivé počasie. Tešila som sa na leto. Šokovalo ma, že v Sydney bolo pár dní dokonca 19 stupňov a pršalo. Také počasie vraj už dlho nemali. Dúfala som, že to rýchlo prejde. Po prílete do Brisbane, kde je vraj stále krásne, začalo veľmi pršať a blížili sa záplavy. Našťastie som pred nimi utiekla na Nový Zéland. Hrozivú rozvodnenú rieku som sledovala v televízii.

Medzipristátie ste mali na Taiwane. Mali ste čas vidieť tamojšiu módu?
V Taipei som strávila jeden deň a zdalo sa mi, že všetci sú oblečení úplne rovnako.

Takže je celý svet už unifikovaný?
Taipei bol úplne iný ako Austrália, je to bývalá časť komunistickej Číny, všetci tam mali biele košele a čierne nohavice, oblek, akoby okrem neho nič iné neexistovalo. Chudobná vrstva sa o módu nezaujímala.

Potrebuje výtvarník cestovať?
Musí, čo by spoznal doma? Výtvarník je nespokojný na jednom mieste, musí vidieť a porovnávať veci, potom môže mať názor. Výtvarníci majú obrovskú fantáziu a snívajú, ale musia aj niečo zažiť. Potom zistia, či je lepší sen alebo realita. Na Novom Zélande mi učarovala nádherná príroda. Načerpala som veľa inšpirácie.

A po návrate na Slovensko šijete plesové šaty pre celkom iný svet.
Aj ten mám rada, potrebujem rovnováhu. Tú som nadobudla týmto výletom a môžem pokračovať ďalej. Práca je môj život, ale občas treba zmeniť vzduch.

Čo navrhujete rada?
Čokoľvek. Keď chce niekto šaty, navrhnem mu šaty. Inokedy vymyslím šialenosť do súťaže. Ešte sa mi nestalo, že by som robila niečo z donútenia.

Je ťažké presadiť sa na Slovensku ako módny návrhár?
Kedysi som si myslela, že chlapi sa presadia ľahšie ako ženy. Teraz vidím, že záleží najmä na tvrdej práci a chuti presadiť sa. Ženám sa niekedy nechce súperiť.

Ako prišlo k šitiu šiat pre Adelu Banášovú?
Raz som bola jej hosťom v rádiu, bol práve štvrtok a ona medzi rečou spomenula, že nemá šaty na sobotňajšie odovzdávanie cien OTO. Povedala som jej, nech príde za mnou, že jej niečo ušijem – tak sa to začalo. Potom som jej šila aj ďalšie šaty na odovzdávanie cien jednej banky, kde mala vystúpiť po boku Bolka Polívku. Chcela som, aby pri ňom vyzerala ako kráľovná. Pre Adelku sa tvorí veľmi dobre.

A ako sa navrhujú šaty pre herečky?
V rámci obhajovacej prehliadky súťaže Brillance Fashion Talent som mala možnosť obliekať trio - Táňu Pauhofovú, Danicu Jurčovú a Henrietu Mickovičovú. Každá z nich má iný charakter, preto som každú obliekla inak. Najmladšia Táňa mala jemné biele šaty, Danica ako diva žiarila v dlhých zlatých a Henina krásna postava vynikla v čiernom korzete a nohaviciach.

Popri navrhovaní šiat aj učíte mladých návrhárov na vysokej škole v Zlíne. Nebojíte sa, že si vychovávate konkurenciu?
Je celkom zábavné žiť vo dvoch rozdielnych svetoch. V Zlíne som vedúca odboru odevný dizajn. Učenie beriem ako odovzdávanie posolstva, študenti sú úžasní, dodávajú mi energiu. Prednášanie a konzultácie ma však unavujú oveľa viac ako šitie šiat. Pri šití vôbec necítim únavu. Možno si vychovávam konkurenciu, ale teším sa, že sa mojim študentom darí. Dávam im nápady, ktoré nestíham zrealizovať, a oni ma niekedy prekvapia, ako ich zmodernizujú.

Mária Štraneková
Rodáčka z Prosného pri Považskej Bystrici. Študovala na Strednej priemyselnej škole odevnej v Trenčíne, neskôr na VŠVU v Bratislave v ateliéri odevného dizajnu pod vedením Júlie Sabovej. Absolvovala študijné stáže na Univerzite v Newcastli, na UMPRUM v Prahe v ateliéri Jozefa Ťapťucha, neskôr v Londýne v štúdiu Preen a u Alexandra McQueena. Zúčastnila sa na množstve výtvarných súťaží na Slovensku i v zahraničí - v Paríži, Londýne, Berlíne, vo Viedni, v Nantes, Prahe, Lisabone, ale aj v novozélandskom Dunedine či čínskom Humene. Od roku 2007 tvorí pod značkou mayamay. So svojou kolekciou Balance vyhrala v súťaži Brillance Fashion talent 2009. Do 6. februára 2011 možno v SNG na výstave Maľba po maľbe vidieť šaty, ktoré vytvorila v spolupráci s Dorotou Sadovskou.

Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu