Visconti bol Girardotovej čarovný princ

"A potom strach, pochybnosti, neistota – ale aj istota, celé veľké tlčúce srdce..." píše Annie Girardotová vo svojej autobiografii Žiť láskou.

Jedna z najobľúbenejších francúzskych herečiek už k svojim viac ako stopäťdesiatim filmovým a televíznym postavám ďalšiu nepridá. V pondelok opustila pozemský svet. Mala sedemdesiatdeväť rokov.

"Odišla pokojne. Mama a ja sme boli pri nej," povedala francúzskym novinárom herečkina vnučka Lola Vogelová.

Začiatky na javisku
"Naša žabka," tak ju zvyčajne vítal Jean Gabin. "Najväčší dramatický temperament od konca vojny," tvrdil básnik, dramatik, maliar a filmový režisér Jean Cocteau.

Chválili a oceňovali ju už pedagógovia parížskeho konzervatória. Ešte pred prijímačkami tlieskali v roku 1949 jej debutu na javisku, kde zahrala Dorinu v Moliérovom Tartuffovi. Štúdium skončila Annie Girardotová v roku 1954 s vyznamenaním. A dvadsaťtriročnej herečke hneď ponúkla angažmán prestížna scéna Comédie Francaise.

O dva roky zožala na jej javisku prvý veľký úspech v Cocteauovej hre Písací stroj. A za postavu Giselle v dráme Muž so zlatými kľúčmi získala ako herecká nádej Cenu Suzanne Bianchettiovej.

V roku 1958 zaujala talianskeho režiséra Luchina Viscontiho. Vo svojej inscenácii Gibsonovej hry Dvaja na hojdačke jej zveril úlohu partnerky Jeana Maraisa. Onedlho ponúkol mladej herečke postavu Maggie v Millerovej dráme Po páde. A potom ju pozval na nakrúcanie filmu Rocco a jeho bratia.

Hoci pred kamerou stála – a hrala rôzne epizódne úlohy – už desaťkrát predtým, až túto sociálnu drámu považuje za začiatok svojej filmovej kariéry. "Luchino Visconti čakal na mňa! Bol to človek inteligentný, zvláštny, osobnosť, ktorá neznášala kritériá. A tiež netvor, ktosi, kto vedel byť dosť zlý a dosť prísny v práci a vedel sa poriadne rozzúriť, ale aj... roztomilý človek a báječný herec. Nakrúcať s ním, to bolo...." píše Girardotová v knihe Žiť láskou. A hneď dodáva: "Visconti, to bol môj milenec, môj muž, môj otec, môj čarovný princ."

Hviezdy jej veštili drámu
"O mne sa mamka vždy radila s hviezdami. Chodila k astrológom, médiám a všetci jej hovorili: "Vašu dcéru čaká v živote dráma." Myšlienka na to mi naháňala hrôzu, pokiaľ som nespozorovala, že tú fatalitu prežívam vo svojich rolách," spomína Annie Girardotová vo svojej autobiografii.

Kráčať v stopách svojej matky chcela hneď po maturite, keď si urobila kurz zdravotnej sestry. Zvíťazila však detská túžba byť herečkou. A stala sa skutočnosťou. A matka jej pri tom pomáhala.

Vo Viscontiho dráme Rocco a jeho bratia bol jej partnerom Alain Delon. Neskôr hrali po jej boku Yves Montand, Philippe Noiret, Jean-Paul Belmondo, Michel Piccoli...  A raz aj Louis de Funés. "Môj Louis. Moja životná láska, stelesnená láskavosť," napísala o neznesiteľnom partnerovi, s ktorým nakrútila jediný film, komédiu Ani z voza, ani na voz.

Ešte kvôli jednému momentu spomína Girardotová na nakrúcanie Rocca a jeho bratov s veľkou láskou. Na pľaci stretla svoju veľkú lásku. A neskôr manžela. Už vtedy slávneho herca Renata Salvatoriho. "Toho krásneho muža som mala bláznivo rada. Prvú noc som spala v hoteli. A druhý deň uňho," spomínala neskôr.

O dva roky sa vzali, v júli 1962 sa im narodila dcéra Giulia. Aj keď sa po rokoch rozišli, situáciu neriešili rozvodom. Každý žil vlastným životom. Herečka mala vzťah s režisérom Claudom Lelouchom, hercom Bernardom Fressonom či spevákom Jacquom Brelom. "Jacques v mojom živote znamenal veľmi veľa. Rozosmieval ma aj rozplakával," spomenula herečka. Jej manžel Renato Salvatori, ktorý mal dcéru s inou partnerkou, zomrel v roku 1988. Mal päťdesiatpäť.

Na vrchole
Koncom šesťdesiatych rokov vystúpala Girardotovej herecká kariéra na vrchol. Striedavo hrala v Taliansku a vo Francúzsku. Bola najobľúbenejšou a najobdivovanejšou francúzskou herečkou. Výťahom na hviezdne bola postava osamelej Kay, prežívajúcej v New Yorku lásku k hercovi, vo filme Tri izby na Manhattane. Na festivale v Benátkach získala za svoj výkon v komornej dráme Volpiho pohár.

Hrala postavy sebavedomých emancipovaných žien, ktoré sa dokážu s rozumom, nadhľadom, citom aj zmyslom pre humor a iróniu vyrovnať s nástrahami života. Raz boli jej hrdinky energické a rozhodné, inokedy ľahkomyseľné a povrchné, potom zas nešťastné a trpiace. Mala aj veľký komediálny talent, čo dokazuje množstvo komédií.
"Po Žiť a užiť, Starej panne, Zomrieť pre lásku sa hovorilo: Nakrúca toho akosi veľa. Vrátila som sa znova na plátno vo filme Najcennejšie, čo mám, až potom prišiel okamih, keď som sa objavila vo filmoch, ktoré nemali šťavu," vyznala sa v autobiografickej knihe. V polovici osemdesiatych rokov začala jej kariéra upadať, keďže režiséri jej neponúkali nič zaujímavé.

Prekonávala aj osobnú krízu. Jej divadlo Casino Paris, ktoré si prenajala s priateľom, hudobníkom a režisérom Bobom Decoutom, po troch rokoch skrachovalo. Na stránkach tlače ju ohovárali za umeleckú nepoctivosť. Z tvorivej biedy ju vytiahol Lelouch, ktorý jej zveril postavu v modernom prepise Bedárov 21. storočia. Za postavu pani Thénardierovej získala tretiu sošku Césara. A Michael Haneke ju obsadil do filmov Klaviristka a Utajený.

V tom čase sa už začali objavovať príznaky Alzheimerovej choroby. V roku 2006 oznámila herečka celému svetu, s akým trápením bojuje. A zaháňala ho prácou. Ale nie dlho. "Mamička si sotva pamätá, že bola filmovou hviezdou. Celé dni presedí v kresle a žije vo vlastnom svete," citoval jej dcéru Giuliu francúzsky týždenník Paris Match. V pondelok vlastný svet opustila definitívne.

Text: Jena Opoldusová pre Pravdu
Foto: XFILM.CZ