Jolana Fogašová: To najvšednejšie je častokrát najvzácnejšie

Aj keď Líbya nemá operu, práve opera sa stala osudom Jolany Fogašovej. Svet ju pozná ako mezzosopranistku s rozsahom troch oktáv, dnes už je oficiálne dramatický soprán.

Sledujete dianie v Líbyi s väčšou účasťou, keďže ste tam istý čas žili? 
Nemám toľko času, aby som vývoj sledovala do detailov. Nech sa však takýto vnútorný konflikt odohráva kdekoľvek na svete, vždy to cítim ako veľkú tragédiu. Je predsa absurdné, ak niekto v 21. storočí chce riešiť problémy pomocou zbraní. Sme už azda natoľko inteligentní, aby sme vedeli riešiť problémy diplomaticky. Okrem toho si myslím, že nie sme celkom objektívne informovaní, nevieme presne, čo sa v Líbzi naozaj deje. V každej krajine môže nastať obdobie vnútorných tlakov, stresov a vtedy treba dať priestor niečomu novému.

Boli ste odvtedy v Líbyi? 
Nie. Žila som tam dva roky, mala som jedenásť, dvanásť rokov - takže si na všetko dobre spomínam. Vtedy to bola krajina veľkých protikladov: na jednej strane bieda, na druhej strane obrovský luxus, a tak to je asi aj dnes. V ľuďoch som cítila veľkú dávku ležérnosti a pohodlnosti. Nesnažili sa nijako mimoriadne pracovať alebo niečo riešiť. Vyhovovalo im režim, v rámci ktorého celá krajina profituje z ropy. Nič sa vtedy nevyrábalo, všetko sa dovážalo z Talianska, zo Švajčiarska, z celého sveta. Bola to pohodová krajina, všetko bolo, všetko si mohli kúpiť, kto chcel robiť, robil, kto nechcel, nerobil. Aj chudoba bola vlastne iba relatívna, lebo kto by naozaj chcel, mohol sa zapojiť. Tamojšia mentalita je úplne iná európska. Líbyjčania sa cítia zabezpečení, pretože majú nerastné bohatstvo a od človeka, ktorý bude vládnuť, očakávajú, že s bohatstvom bude vedieť hospodáriť a že sa to odzrkadlí v ich každodennom živote.

Okrem ropy má Líbya aj úžasné pamiatky...
Veľkolepé mramorové mestá Leptis Magna alebo Sabratha sú naozaj krásne pamiatky, ktoré by som dopriala každému vidieť. Samotná Líbya sa o ne však veľmi nestará. Ohradili ich a strážia, ale tak, ako na ne fúkal vietor tisícročia, tak fúka ďalej. Im je to dosť ľahostajné.

Čomu holdujú? Čo ich vie vzrušiť? Napríklad operný spev?
Nie, tam nie je opera. Je to iná kultúra a ich spevy sa pohybujú v úplne iných stupniciach - používajú štvrťtóny, nie poltóny ako my. Vzdelané vrstvy, samozrejme, majú rady operu, ale chodia za ňou do sveta. Líbyjčania majú svoju čisto arabskú kultúru, sú nesmierne veriaci a žijú veľmi striktne v rámci náboženských mantinelov. Sú veľmi spoločenskí, majú zmysel pre rodinu. Ja si myslím, že aj nepokoje vznikli preto, že im nevyhovoval roky pretrvávajúci diktátorský režim. Keby sa v ňom aspoň za posledné roky objavili nejaké náznaky čohosi nového a súčasného, možno by k nepokojom nedošlo.

Vráťme sa do Európy - o takomto čase sme vás mali vidieť v predstavení Manon v SND. Prečo sa neuskutoční?
Žiaľ, v októbri túto produkciu zrušili a dali mi to vedieť mesiac pred začatím aranžovaných skúšok. Ja som však slobodný umelec a na Manon som mala vyčlenený čas. Odriekla som pre Manon aj iné produkcie v zahraničí. Tým pádom som zostala v podstate doma. Chápem, že divadlo má určité ťažkosti, ale postup SND bol profesionálne neseriózny. Zmenu oznámili veľmi neskoro. Pre finančné problémy zrušili Manon aj Gavaliera s ružou. Takže dve premiéry zo sezóny sú preč.

Je vám ľúto, že sa nestretnete v týchto tituloch so svojím domácim publikom?
Manon možno budú hrať v budúcich sezónach, uvidím, ako potom budem mať čas. V SND spievam ako hosť osemnásť rokov. Spomedzi kolegov, ktorí tiež spievajú v zahraničí, sa snažím vystupovať v Bratislave čo najčastejšie. Keď prídem, hoci len na dva-tri dni, vždy si dám do kalendára aj nejaké predstavenie. Mám rada svoje publikum v Bratislave. Carmen a Santuzzu mám len raz za sezónu, ale Lucreziu Contarini z Foscariovcov spievam viackrát, čomu sa teším. Je to pekná produkcia.

V ktorom divadle vo svete ste sa najlepšie cítili? Kde to majú najlepšie zariadené?
Ťažko povedať. Divadlá v zahraničí majú tiež problémy, okrem toho, že ich dotuje štát, odišli im niektorí sponzori a hneď sa to prejavilo. Ale to je prechodný stav, ktorý dobrý intendant vyrieši počas jednej sezóny.

Vyše desať rokov hosťujete aj v pražskom Národnom divadle. Aké je to tam?
Priebežne spievam v Prahe v troch produkciách a práve ma oslovili, aby som prijala úlohu Alžbety v Gloriane Benjamina Brittena. Pražské Národné divadlo ma nádhernú atmosféru, rada tam spievam. Teraz majú tiež problémy. V Prahe chcú definitívne zrušiť Štátnu operu. Myslím si, že to je škoda, lebo Praha je plná turistov a všetky operné predstavenia - sú tam tri scény a Stavovské divadlo - majú väčšinou vypredané. Štátnu operu už chceli predať aj na kasíno, pritom je to krásny operný dom blízko Václavského námestia. Potrebuje renováciu, ale nikomu sa nechce dávať nemalé peniaze. Teraz plánujú, že by sa budova obnovila v rámci rekonštrukčných prác na jej území a zostala by pod hlavičkou ND. Opera a balet by sa z nábrežia Vltavy presunuli do budovy bývalej Štátnej opery a činohra by zostala v "kapličke". To tiež vyvolalo veľký rozruch.

Ako kultúrne riešiť problémy kultúry?
Vždy ide o to, či má človek, ktorý rozhoduje o osude kultúry, úctu k tradíciám alebo nie. Počula som napríklad nášho poslanca povedať: Ja som nikdy v opere nebol a ani mi to nechýba. Čo si o tom myslieť? Ani ja nechodím na futbal a nechýba mi, ale rozhodne netvrdím, že sa má zrušiť futbal na celom svete. Úroveň kultúrnych inštitúcií a kultúry celkovo vždy odzrkadľovala úroveň národa.

Kde bývate, keď spievate v Prahe?
Blízko Karlovho mosta má pražské Národné divadlo svoj areál, bývalý starý kláštor. V ňom sú baletné sály, notový archív, ale aj niekoľko nových apartmánov pre umelcov. Väčšinou sme tam alebo v nejakom hoteli blízko opery. Praha má svoje čaro, koľkokrát idem po predstavení po nábreží Vltavy, pozerám sa na Hradčany a obdivujem tú nádheru.

Cestuje s vami aj dcérka?
Alja má dva a pol roka a veľmi rada cestuje. Keď jej poviem, že cestujeme, hneď je vysmiata, teší sa a je jej jedno, či ideme autom, lietadlom alebo vlakom

Na koho sa podobá?
Všetci hovoria, že je celý tatinko, ale keď potom vidia moje fotky z detstva, musia uznať, že sa podobáme aj my. Potom sa pýtajú - ktorá ste ktorá? Na niektorých fotkách sme s dcérkou úplne rovnaké.

Vníma operu?
Áno a má celkovo veľmi rada hudbu. Minule som ju v Bratislave zobrala na balet, na Luskáčika, a vydržala celé prvé dejstvo, vyše hodiny. Dovtedy na balete nebola, ale pozerala rozprávky o Angeline baleríne, o myšičke, ktorá baletí a aj naša Alja začala hneď tancovať. Tak som ju zobrala na Luskáčika. Manžel hral v orchestri, sedeli sme v publiku a ona si potichučky komentovala. Bola absolútne šťastná.

A vy? Sledujete dianie? Kto je dnes pre vás veľkým umelcom?
Charizmatických a vynikajúcich umelcov je vo svete veľa. Niekedy človek až žasne. Keď som napríklad prišla na produkciu do Talianska a prečítala som si mená účinkujúcich, nič mi nehovorili. Na prvej skúške som zistila som, že sú to úžasní umelci.

Žili operní speváci a skladatelia kedysi vo väčšej izolácii od všednosti ako dnes? Nemení to celú profesiu?
Mení. Zmenila sa doba a s ňou všetko. Všetko je otvorenejšie, o všetkom vieme. Dnes si kúpite kdekoľvek kvalitné cédečká a kedysi bol problém dostať dobrú platňu. A kým neboli platne, tak to bol ešte väčší problém a svet opery bol ešte uzavretejší. Dnes si klikneme na internet a máme všetko, aj dobrú hudbu. Ale ja rada spomínam na obdobie, keď som pred osemnástimi rokmi začínala v zahraničí a zažila som ešte zlatú éru opery. Je mi za tým aj trocha smutno, lebo vtedy išlo len o hudbu, bolo to postavené na precíznej práci, na technike spevu. Príprave každej produkcie sa venovalo oveľa viac času ako dnes. Doba nebola taká rýchla a ľudia sa viac ponárali do všetkého. Mám pocit, že za posledných päť-osem rokov sa tá hĺbka vytráca už aj z opery, a to aj v zahraničí. Poctivá každodenná práca, keď sa veľa skúšalo, vylaďovalo, pracovalo sa s dirigentmi, s korepetítormi, to už nie je. Dnes je všetko rýchlo-rýchlo, pár skúšok a hneď sa hrá predstavenie. Dokonalosť však potrebuje svoj čas. Urýchľovanie je často na úkor diela. Aj keď pečiete koláč, musíte ho nechať v rúre akurát toľko, koľko potrebuje. Keď ho vytiahnite skôr, môže byť jedlý, ale nie je to ono. Bohužiaľ, už aj v opery nejde vždy o výkony, ale o reklamu.

Myslíte si, že by v dnešnej dobe mala Maria Callasová iný osud? Možno by sa tak neoddala Onassisovi, neopustila by spievanie...
Možno by mala presne taký istý osud. Ona si ho vybrala. Prečo sa vlastne vzdala opernej kariéry? Prečo si povedala, že sa bude venovať len jemu, ich láske? A keď sa po rokoch chcela vrátiť, už to nešlo. Ona však mala tých desať rokov produktívneho umeleckého života absolútne naplnených - spievala najťažšie veci, išla z produkcie do produkcie. Možno za ten čas urobila toľko, čo iní za štvrťstoročie. Každú postavu na javisku žila, a to je obrovský psychický, fyzický a emočný výkon. Jednoducho sa rozdala. Nemala čas sama na seba, ustavične žila životy postáv. Keď sa zaľúbila, povedala si, že chce začať žiť. Vieme, ako to dopadlo...

Vy máte silné rodinné zázemie. Vedeli by ste žiť aj niekde inde ako na Slovensku?
Tu som doma. Tak to cítim. Človek, ktorý veľa cestuje, má citové väzby k miestam, kde vyrástol. Napriek tomu, dnes už nezáleží, ktoré miesto si vyberiete pre život. Ide o to, či tam máte ľudí, ktorých máte rada, a prácu, ktorú máte rada.

Máte nejaké miesto, kde by ste chceli žiť?
Nemám, ale páčilo by sa mi bývať niekde, kde sú lesy, príroda. Momentále tak však žiť nemôžem, lebo všetky operné domy sú v centre miest, takže som umiestnená vždy len do mesta. To ma limituje. Keby som si mohla vybrať, chcela by som bývať mimo veľkého mesta. Nie na samote, ale tam, kde je pokoj a krásna príroda.

Ste záhradkárka?
Nie. Baví ma iba strihanie ruží. Kopať a pestovať v záhrade, to ma vôbec nebaví. Rada sa starám o okrasné kríky a kvety. Mám radosť zo záhrady, ale pestovateľkou nie som.

Keď chodíte po svete, navštevujete parky v podobe záhrad?
Každé veľké mesto má veľké záhradné parky, nevýhodou je, že sa tam všetci sústreďujú a je tam veľa ľudí. Keď sme boli v Miláne, chodili sme po parku ešte s kočíkom a boli sme asi v troch.

Máte niekedy strach zo súčasného sveta?
Nie. Vnímam život veľmi pozitívne. Viem, že každá doba má svoje plusy a mínusy. My žijeme v dobe, ktorá je možno trocha komplikovaná, ale niekedy si ju ľudia komplikujú aj sami. Nevedia sa tešiť z maličkostí. Tie najvšednejšie veci sú častokrát aj najvzácnejšie. Každý sníva o tom, čo by chcel mať a hnevá sa, že to nemá. A nevie sa tešiť, že mu niekto dá kvetinku alebo sa naňho usmeje. Ľudia sú do seba veľmi zahľadení a skutočný život im uteká pomedzi prsty. To je chyba dneška.

Menili by ste niečo na sebe?
Urobila som dosť zásadnú zmenu a na konci minulej sezóny som ju oficiálne oznámila: z mezzosopránu som odišla do sopránu. Laikov to možno prekvapuje, ale odborníkov nie. Sopránový obor spievam už minimálne desať rokov a vždy som lavírovala medzi sopránovými a vyššími mezzosopránovými postavami. A vlastne od vyššieho mezzosopránu je už len krôčik k dramatickému sopránu. V zahraničí mu to radilo aj veľa dirigentov a hlasových pedagógov. Táto zmena mi prinieslo aj nové postavy v repertoári. Pätnásteho apríla budem napríklad v SND spievať moju premiéru Toscy. Potom celé leto v Sant Margarethen Donu Elvíru a v septembri sa teším do Florencie, kde budem spievať produkciu pod taktovkou svetoznámeho Zubina Mehtu.

Jolana Fogašová
Narodila sa v roku 1971. Spev študovala na konzervatóriu a VŠMU v Bratislave, kde obhájila aj doktorát. Zúčastnila sa na interpretačných kurzoch Carla Bergonziho v Siene a získala štipendium z fondu Georga Londona od Združenia priateľov Viedenskej štátnej opery. Už ako študentka VŠMU sa stala hosťujúcou sólistkou Opery SND v Bratislave. Tu sa postupne predstavila ako Bizetova Carmen, Massenetova Charlotta z Werthera, Judit z Bartókovho Zámku kniežaťa Modrofúza, Johanka z Čajkovského Panny Orleánskej, Eboli z Dona Carlosa, Amneris z Aidy či Donizettiho Lucrezia Borgia alebo Verdiho Lucrezia Contarini. Naštudovala úlohu Eglantine v novej inscenácii Weberovej opery Euryanthe v Teatro Lirico Cagliari a Bruseli. Medzinárodné úspechy nasledovali aj v Milánskej La Scale, v Teatro Colon v Buenos Aires a mnohých iných... Spolupracuje s vynikajúcimi dirigentmi: Z. Mehta, F. Luisi, P. Boulez, G. Albrecht, L. Konig atď.  Žije v Bratislave, je vydatá za hudobníka Marka Bubniča a má dcéru.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Martin Fridner