Pohľadom Táne Radevy: Ambiciózni rodičia

Do dediny, kde bola ledva elektrina, kde v kine bolo naskladané zrno a kde jediný, kto za niečo stál, bol môj otec - mamin kolega, kvôli ktorému neutiekla späť do civilizácie po pár dňoch. Na ten východ, kde nerozumela prvé týždne takmer nikomu.

Moja mama bola ambiciózna. Keď ju z tej dediny po pár rokoch viezla sanitka do pôrodnice, medzi kontrakciami sa stihla opýtať, kde je nemocnica. Šofér odpovedal, že najbližšia je v Sobranciach. Zdesene vyhŕkla, že vydrží do Michaloviec. Po rokoch to vysvetlila. "Čo ak by si niekedy bola slávna a povedali by, narodila sa v Sobranciach?"

Prepáčte všetci Sobrančania - takto sa na nás dívajú tí z "veľkých" miest. Tak si teda píšem miesto narodenia Michalovce...

Moja mama bola ambiciózna. Nútila ma chodiť do hudobky (ktorú som nenávidela), podporovala ma v recitácii (ktorú som po čase tiež nenávidela), platila šesť rokov dvakrát týždenne hodiny baletu (ktoré som milovala). Ukázalo sa, že to bola príprava na moje budúce povolanie herečky. Keby to ostalo na mne, ľudovú umeleckú školu by som určite nedokončila a recitovanie by som zavesila na klinec pri prvých záchvevoch puberty. A ktovie, či by ma na VŠMU takú "nepripravenú" prijali...

Takže... Ako to vlastne s tými rodičovskými ambíciami je? Z ktorej strany ďalekohľadu sa na to pozrieť? Myslím, že to súvisí ešte aj s celkom inými vecami. Tými medzi nebom a zemou.
Ale to je už iná téma. A ozaj, ja bohužiaľ nie som ambiciózna matka.
Alebo chvalabohu?

Text: Táňa Radeva (herečka)
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu