Nepotrebujem posolstvá, ľudí chcem iba zabávať

Pre obľúbenú divadelnú hru o mafiánoch English is easy, Čaba is dead navrhla mafiánske kostýmy, s divadlom GuNaGu spolupracuje aj na novej hre Čakanie na Gotta. Uplatnila sa aj v reklame, keď obštrikovala veľké auto. Príbehy zo seriálu Panelák nainštalovala do starého televízora. Robí však aj maličkosti ako náušnice či celkom nečakané veci - na Veľkú noc napríklad nachystala pletenú tortu.

Štrikovanie nie je práve záľubou mladých, ale vaše obštrikované auto v reklame okamžite upútalo mladých aj starých. Ako sa štrikuje sveter pre auto?
Bola to pre mňa výzva. Uštrikovala som síce už všeličo, od tôrt cez panelák až po jelenčeka, ale takú veľkú vec som dovtedy ešte netvorila. Skúšala som to najprv tak, že som si vytlačila obrázok auta a kombinovala ho s pletením, boli to akési koláže. Potom som už plietla velikánske plochy, ktoré pokryli celé auto.

Kde ste vzali také obrovské ihlice?
Obrovské ihlice som si kúpila v Prahe a začala som pliesť od strechy auta. Už  vtedy som pocítila, že to nezvládnem, lebo ihlice s vlnou - dávala som dovedna štyri farby - boli veľmi ťažké. Celú tú hmotu som nedokázala udržať v ruke. A to pravidelne posilňujem! Prešla som teda na inú techniku - háčkovanie. Otec mi zasa vyrobil hrubý háčik a mohla som pokračovať. Auto som zošívala z uháčkovaných kúskov. Bolo to fyzicky náročné, mala som málo času - inak by som volila jemnejšiu štruktúru a viac by som sa pohrala s detailami.

Pletiete aj pre divadlo GuNaGu, ktoré dáva tvorcom voľnosť. Platí to aj pre výtvarníka?
Sadneme si s Viliamom Klimáčkom a Karolom Vosátkom, niečo si povieme o postavách, o prostredí, kde sa príbeh odohráva, a potom mi dajú voľnú ruku. A ja prídem až na kostýmovú skúšku s plnými taškami odevov, herci sa poobliekajú do mojich predstáv a cítia sa dobre. Nešetria chválou, čo ma baví počúvať a odchádzam s dobrým pocitom. Je pre mňa veľmi dobré, že mi režisér dôveruje. Teraz som robila kostýmy pre ich novú hru Čakanie na Gotta.

Dá sa kostýmom vyjadriť charakter postáv?
Dá. V tomto špecifickom divadle môže byť štylizácia až prehnaná. V herectve aj v réžii sa v GuNaGu používa zveličenie, a tak si ju aj ja môžem dovoliť. Môžem sa vyblázniť, a to mám rada. Pre GuNaGu som napríklad vymyslela scénu, ktorá bola celá upletená: od nábytku, cez schody a zvieratá až po rôzne drobné rekvizity. Všetko bolo štrikované. Ide o hru John Lennon je mŕtvy a ja sa tiež necítim najlepšie.Tam som sa naozaj naštrikovala a naháčkovala do sýtosti.

Ako súvisí tá pletená scéna s Lennonom?
Raz som sa zdôverila Klimáčkovi, že by som rada uplietla scénu a on sa toho chytil. Čakali sme na nejakú monodrámu pre herca, ktorý by bol celý vštrikovaný do prostredia. To sa nám nepodarilo, ale prišiel Lennon a keď ho začali skúšať, ukázalo sa, že by to išlo, že by sa hodili štrikované prvky.

Keby tam hral aj sám John Lennon, do čoho by ste ho obliekli?
Určite do klasického hipisáckeho svetra. Veľký, ručne pletený plandajúci sveter s jeleňou hlavou na hrudi, alebo by som mu tam vplietla nejakú Yoko.

Vraj ste mali v štrikované jelenie obdobie, trvá ešte?
Nedávno som mala výstavu v Centre Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši, ktorá bola tematická a volala sa Trofeje. Sústredila som na výstavu veľa exponátov, ktoré sa týkali trofejí. Tam som práve využívala jelenie parohy, ktoré mám veľmi rada.

Jeleň je u nás práve symbolom gýču. A parohy ešte označujú podvedeného manžela...
Áno, parohom sa pripisujú všetky možné negatívne vlastnosti a symboly, ale ja parohy obdivujem. Pre mňa je jeleň niečo celkom iné ako symbol gýča. Čím si to ten chudák tvor zaslúžil, že sa stal symbolom nevkusu? Pre mňa je nádherný, je to krásne zviera. A aj srnky - aké majú krásne oči, koľko je v nich smútku, nehy a lásky. Mne sa zdá jeleň veľmi výtvarný. Vyhovuje mi jeho postava, hlava, oči - mne sa s tým zvieraťom dobre robí.

Všetka jelenia a srnčia krása zvádza k presladeniu, ale vy pristupujete k tejto téme skôr s humorom, až ironicky. Čo na túto vašu tvorbu hovoria ľudia?
Väčšinou sa smejú. Odchádzajú odo mňa s úsmevom na tvári. Nie je to depresívne ladené.

Bol to zámer, alebo vám to tak vyšlo?
Umelci majú väčšinou pocit, že musia svojou tvorbou vyslať nejaké posolstvo, chcú dať do obrazov a sôch hlboké myšlienky, ale ja to nechcem. Chcem poskytnúť ľuďom len obyčajnú zábavu. Tiež by som mohla pripojiť k jednotlivým veciam papier a vysvetľovať, o čo mi ide, ale ja to nemám v povahe, mňa to až obťažuje. Ja to takto cítim a nebudem posielať žiadne posolstvá do vesmíru.

Aj váš ateliér sa volá Krása vesmírna. Čím je vám slovo vesmír blízke, ako si ho predstavujete?
Predstavujem si farebné planéty, ktoré sa krútia okolo slnka. Alebo možno nejaké lietajúce diamanty. Vidím ho jagavý, veľmi flitrovaný, celý uštrikovaný...

Myslíte si, že po smrti nás čaká také nebo?
Áno, bude to niečo veľmi štrikované, cyklámenové... Ja sa vidím v cyklámenovom háčkovanom overale s flitrovanými parohami. Sedím na Jupiteri a pracujem ďalej.

Zmienili ste sa, že Vianoce sú pre vás eldorádom, lebo vo veľkom dekorujete byt. Býva to tak aj na Veľkú noc?
Nemám rada Veľkú noc, lebo ju mám spojenú s trápnymi spolužiakmi, ktorí chodili švácať a oblievať dievčatá a ja som sa tomu vždy vyhýbala. Radšej niekam cestujeme, a preto ani nezdobíme byt. Pre malého syna Maxa urobím nejaké vajíčko, aby mal radosť, ale inak nie. Nie som orientovaná ani v náboženskom svete, takže to nemá pre mňa správnu kresťanskú atmosféru.

A čo sviatočná kuchyňa? Radšej robíte pletené torty ako pečené?
My máme v rodine stále nastavený chudnúci program, takže ja sa stále snažím variť zdravo. Máme teda radšej ovocné, jogurtové nepečené torty. Donedávna som sa vyhovárala, že nemám dobrú rúru, ale už aj rúru mám a nepečiem. Ja doma stále niečo robím, háčkujem aj pri televízii. Ani v nedeľu sa u nás nevyvára, skôr ideme niekam na obed, venujeme sa deťom.

Pri háčkovaní ste asi uvideli aj seriál Panelák, ktorý ste - opäť s humorom - preniesli do vašej tvorby. Vytvorili ste domček, ktorý pripomína hračku a v ktorom nebýva Barbie, ale postavy z Paneláku.
Môj príbeh z paneláku sa odohráva v starom televízore. Nie je tam obrazovka, ani iné súčiastky, na ich mieste sú dve poschodia izbičiek a v nich intimita, v ktorej sa odohrávajú životy občanov z Paneláku, napríklad Švehlovej. Pekne som ich obštrikovala, urobila som im nábytok, lampičky a dala som ich bývať do domčeka, ktorý som našla na blšom trhu a ktorý som umiestnila do starého televízora. Takto si ja pozerám svoj panelák -  pre mňa má atmosféru, ktorá mi pripomína detstvo. Keby som mala ako dieťa taký domček, tak sa z toho zbláznim. Aj teraz sa na tie izbičky fascinovane pozerám - to je celkom iný svet.

Dnes majú deti veľa hračiek, toľko, že im možno až obmedzujú fantáziu. Vy ju podnecujete...
Až ako ôsmačka som dostala svoju prvú bárbinu a bola som z nej veľmi šťastná. Bábika, ktorá žmurkala a plakala, nebola tiež bežná, bol to hit. Keď vidím dnešné hračky, som nimi očarená, ale cítim aj nostalgiu po svojom detstve. Ja som sa napríklad veľmi rada hrala s papierovou vystrihovacou bábikou, na ktorej sa striedali papierové šaty. Bolo to veľmi kreatívne. Tiež si spomínam, ako sme vyrábali nábytok pre bábiky zo zápalkových škatuliek a zo škatúľ sme robili domčeky. V tej hre bolo naozaj oveľa viac fantázie, bola to vždy výzva. Teraz to už deti nepotrebujú, všetko dostanú hotové, a to je škoda. Niečo v mozgu zostáva akoby nevyužité. Nezapája sa nejaké centrum. Práve preto ma bavia návraty do detstva, návraty k tejto už málo využívanej fantázii.

Pekným príkladom sú bábiky vložené do sklenenej fľaše, ktoré vyzerajú ako zaváraniny. Ako ste prišli na tento motív?
Mala som rada knižku Kristy Bendovej o Jožkovi Pletkovi. V knižke bolo aj o tom, ako Jožko Pletko pozaváral všetko. Pomáhal mame, mama zavárala uhorky a on autíčka. Tak mi prišlo na um, že ja idem pozatvárať bábiky. Mám veľa nádherných bábik, urobila som im šatôčky, prostredie, vložila som ich do zaváraninových fliaš a uzavrela som ich vrchnákom s čipkou a mašličkami. Mám asi tridsať takých fliaš, od maličkých po veľké a na výstave stáli na polici ako skutočné kompóty. Chcela by som mať výstavu Trofejí aj v Bratislave.

A čo v rodnej Šali?
V Šali som sa narodila len zhodou okolností. Bývali sme vtedy v Sládkovičove, odkiaľ pochádza moja mama. V deň, keď som sa mala narodiť, bola veľká snehová kalamita, sanitka by už nestihla odviesť mamu do Bratislavy, bližšie bola Šaľa, a to rozhodlo. Odvtedy som v Šali nebola, miesto narodenia je náhodné.

A ktoré okolnosti boli zákonité? Po kom ste zdedili talent?
Moja mama pracovala ako laborantka vo Výskumnom ústave výživy ľudu, otec bol novinár, ale keď som sa narodila, mal zdravotné ťažkosti, bol doma a staral sa o mňa, ako keby bol na materskej dovolenke. Otec bol veľmi zručný a rád robil s drevom, dokonca začal spolupracovať s ÚĽUV-om, robil drevené misy. Keď sme sa neskôr presťahovali do bratislavskej Petržalky, sústružil na balkóne. Mama bola zasa šikovná v ručných prácach. Naučila ma pliesť a háčkovať.

Domácke pletenie ste neskôr povýšili na umeleckú činnosť, ale vy ste pôvodne chceli študovať grafiku...
Vôbec ma nebavila  matematika, radšej som kreslila, a tak som chcela študovať na strednej umeleckej škole grafiku. Prijali ma, ale zaradili ma na oddelenie textilu. Škola ma naštartovala smerom, ktorým idem, ale vôbec neľutujem. Páčilo sa mi to.

Ako sa vlastne dá učiť textil?
Začala som do školy chodiť ešte za socializmu, ale náš odbor mal dobrú tradíciu a systém. Každý rok sa výučba na niečo sústreďovala - prvý rok sa cibrila kresba a maľba, robili sme návrhy na látky a neskôr sme sa venovali postupne konkrétnym technikám. Naučili sme sa všetky základné ručné práce, naučili sme sa všetko - vyšívanie, pletenie, háčkovanie, tkanie, paličkovanie.

Túto náročnú techniku ovládali len babky z hôr. Robí to ešte dnes niekto?
Väčšinou už nežijú ani tie šikovné babky, ktoré to robili vo svojom prostredí a, žiaľ, ani viaceré moje pedagogičky, ktoré paličkovať vedeli. Vtedy sa na našej škole robili aj kurzy týchto zvláštnych techník pre verejnosť - ľudia z ÚĽUV-u nám prišli ukázať techniky, ktoré sa dnes už možno ani nerobia. Otec mi vtedy vysústružil paličky, a tak som mohla robiť náročné paličkované čipky.

Viete to ešte?
Už som zabudla, ale keby som chytila paličky do rúk, možno by mi paličkovanie zasa išlo.

Čím sa ručná výroba čipky líši od čipky, ktorú robí stroj?
Je to veľmi piplavá a časovo náročná práca, tvorca do výroby vkladá lásku, a to sa do výsledku premietne do výsledku. Ale aj keby sa teraz niekto rozhodol, že bude robiť paličkovú čipku, tak mu ju nikto nezaplatí. Ľudia takúto námahu dnes neocenia. Existujú umelé čipky aj madeirové vzory, ktoré nahradia staré čipky. To stačí - dnes si na Slovensku ručnú práca dostatočne neceníme. Vo svete je to už inak - keď je niekde  napísané, že ide o ručnú prácu, má to zvláštnu hodnotu, cveng. U nás si radšej ľudia kúpia niečo lacnejšie, čo je presne podľa šablóny a nemá to žiadnu chybu... Ženú sa snobsky za značkami a nepodporia domáceho výtvarníka, od ktorého by mohli mať originál.

Vy nazývate svoj ateliér Krása vesmírna. Môže byť vesmírnou krásou aj to, čo vyrobí stroj?
To nemôže! Chýba tomu cit. A originalita každého výrobku, lebo každý je trošičku iný.

Človek obyčajne práve pri práci príde na niečo nové. Stroj nemá nápady. Viete dopredu, čo idete robiť, alebo sama seba pri tvorbe prekvapujete?
Stáva sa, že dostanem zákazku a s ňou prosbu, aby som najprv urobila návrhy. Pre mňa je to problém práve preto, že na mnohé veci prídem, až keď už robím. Vtedy sa mi začne črtať konečná podoba, výsledok.

Čo robievate najčastejšie?
To, čo sa mi vyliahne v hlave. Je to rôzne.

Ktoré osobnosti slovenského umenia na vás - okrem manžela Mareka Ormandíka – zapôsobili?
Bolo to ešte v hlbokom socializme, keď nás na ŠUP začal učiť Karol Pichler. On študoval v Budapešti, práve skončil a bol celkom iný ako ostatní profesori. Aj v oblečení, aj vo výzore sa líšil od iných pedagógov. Prišiel sa nám predstaviť, že nás bude učiť a na sebe mal igelitovú kravatu, v ktorej plávala živá červená rybička. Kravata bola zatavená a zrejme hneď ako prišiel domov, rybičku vylial do akvária, mal to vyrobené asi len na tú príležitosť začiatku školského roku. My sme sa na kravatu pozerali s otvorenými ústami a hneď sa v nás čosi uvoľnilo. Učil nás len rok, lebo sme už končili, ale veľa nám dal. Bol to svetobežník, vedel jazyky, dnes žije v Riu de Janeiro a je veľmi úspešný. Rovnako významné bolo pre mňa stretnutie so slovenským výtvarníkom, módnym návrhárom žijúcim v Paríži, Jozefom  Ťapťuchom, s ktorým som sa stretla na vysokej škole.

Vy ste sa na začiatku vlastne tiež venovali móde, už v tom nepokračujete?
Stále mám rada módu. Končila som módny dizajn a robila som aj odev. Pripravovala som módne prehliadky, modely boli pletené. Čo však s tým po prehliadkach? Vtedy ešte fungovalo Dielo, niečo sa predalo, ale všetko som tam nemohla dať. Iný priestor, kde by som veci vystavila, som nemala, a tak som ich skladovala doma. Napokon niektoré svetre skončili v našom wartburgu - na sedadlách bola napríklad moja diplomovka. Niečo som porozdávala, niečo som nanútila Markovi, aby to nosil. Viac- menej som však stratila chuť robiť odev. Keby ma však niekto oslovil, že ideme robiť prehliadku, išla by som do toho.

Doma máte troch chlapov. Manžela Mareka, syna Miška, ktorý je už tiež výtvarník, a malého Maxa. Kritizujú vás niekedy?
Neviem, čo si presne myslia o tom, čo robím, ale -  nikdy by ma brutálne neskritizovali.

Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu