Erotika je až na treťom mieste

Hidvéghyová-Yung tak rozohrala zvláštny ľúbostný trojuholník, ktorý sa navyše odohráva v Číne. Spisovateľka tam niekoľko rokov študovala, má manžela Číňana, pozná čínske reálie, ale jej príbeh je predovšetkým o veľkej vášni. Nie náhodou sa o knižke zhovárame práve v máji.

Vo vašom románe rozoberáte ľúbostný vzťah mladej študentky čínštiny, cudzinky, a staršieho čínskeho výtvarníka. Čo bolo pre vás v príbehu najnaliehavejšie?
Vernosť sebe, svojmu vnútornému hlasu a hľadanie vlastnej podstaty. Angela urobí v tom románe dve kľúčové rozhodnutia - v profesii aj v partnerstve. Možno z pohľadu vonkajšieho sveta sú nelogické, krkolomné, ale ona sa musí zachovať práve tak.

Skúsili ste niečo podobné na vlastnej koži?
Román je inšpirovaný mojím životom, nemám dôvod to tajiť. V Číne som prežila štyri roky, ktoré boli kľúčové pre celý môj ďalší život. Bola som mladá, slobodná. Všetky dvere boli otvorené... Vtedy som pochopila - a ďalšie roky mi to potvrdili, že ak človek nie je verný sám sebe, môže zostať nešťastný a zatrpknutý. Najmä pri závažných rozhodnutiach treba počúvať aj svoj vnútorný hlas. Intuíciu. Alebo v istom zmysle hlas Boha. Dá sa to pomenovať rôzne.

Myslíte si, že každý počuje svoj vnútorný hlas?
Aj preto som vnútorný hlas priniesla ako tému - ľudia ho zanedbávajú. Niekomu to možno pripadá rozprávkové, niekomu možno smiešne. Ale ja sama svoj vnútorný hlas nielenže počujem, ale si ho aj cibrím, všímam a snažím sa ním aj riadiť. Vyzerá to neracionálne až naivne, ale veľa vecí na svete nie je na prvý pohľad logicky opodstatnených. A predsa sú správne.

Od vášho študijného pobytu v Číne už uplynulo vyše pätnásť rokov. Zmenili ste sa za ten čas?
Román som mala rozpísaný osemnásť rokov. Základný príbeh vznikol naozaj veľmi dávno, ale mala som v písaní prestávky. Chcela som knižku napísať tak, aby som v nej plasticky, mnohovrstevnato vyjadrila dušu. A zároveň najhlbšiu intimitu muža a ženy. Dlho som cítila, že nie som na to dosť zrelá. Ľudsky ani literárne.

Asi vás viedol práve váš vnútorný hlas. Ako ste ho potom presvedčili, že už je čas?
Ten hlas presvedčil mňa. Navyše minulé leto som zažila zvláštnu, magickú noc, v ktorej som zrazu našla nový kľúč k príbehu. Od Angely som sa ešte viac odosobnila a do románu pribudli písmom odlíšené texty, ktorými komentujem (s odstupom rokov) jednotlivé situácie v texte. Ale komentujem aj Čínu. A na niekoľkých miestach citujem rôznych mysliteľov – najmä myšlienky o duchovnosti, o erotike. Román je totiž aj o tom, že Eros koná veľkú službu duši: zmyslové zážitky otvárajú v človeku nové priestory, nové horizonty.

Čo sa s vami stalo v onú magickú noc? Niečo také?
Odrazu, doslova v jednom okamihu som dokázala do príbehu vstúpiť inak a nanovo. Najprv som dlho počúvala hudbu. A potom som dostala akoby „nové oči“ pre čítanie-písanie textu a v priebehu pár dní pribudlo 50 nových strán. Vedela som, že konečne to začína byť „ono“.

Je erotika vo vašom románe najdôležitejšia?
Prvé je to o duši, hlboko psychologické. Erotika s tým súvisí, ale len do istej miery. Myslím, že ona je až na takom treťom mieste.

Titulok Dážď slivkových kvetov je však podobenstvom milovania...
Je aj nie je. To slovné spojenie je vybrané priamo z textu. Dážď je pre mňa univerzálnym symbolom melanchólie a zároveň niečoho očistného. Umožňuje rast. Padanie kvetov (čerešňových, marhuľových, sakurových) je krásny poetický obraz, ktorý poznám z ďalekovýchodnej poézie. Vyjadruje niečo krehké, voňavé. Zároveň slovo „dážď“ v erotickej fantázii starých Číňanov symbolizuje vyvrcholenie milostného spojenia muža a ženy... Môj román mal pracovný názov Čínsky milenec.

Mohol by byť hrdinom vášho príbehu aj muž inej profesie ako sochár? Rozumiete len umelcom?
Môjmu vnútornému svetu sú najbližší umelci, to je pravda. Či muži, alebo ženy, a nemusí to byť človek prvoplánovo v umeleckej profesii. Pre mňa je umelecká duša trocha povznesená nad bežný prakticko-utilitárny svet. Sú to ľudia, ktorí vnímajú život inak. Možno prikladajú väčší význam emóciám, duchovným veciam. Pre mňa umelec znamená niečo bohémske v tom pozitívnom zmysle slova. Je to človek, ktorý neustrnul v šablóne. Žije možno aj chaoticky, nepravidelne, ale žije veľkým veciam, ideálom. Ľudia, ktorí ma v živote oslovili najviac, boli všetci umelecky založení, takže, tá voľba je prirodzená.

Keď ste išli ako študentka do Číny, akú Čínu ste hľadali? Starú, historickú, alebo ste boli zvedavá, čo sa v Číne deje teraz?
Ja som - a to je možno aj dobre - dokopy nič konkrétne nečakala. Predovšetkým som sa tešila z pocitu slobody, z toho, že odídem z domu. Mala som 21 rokov, dovtedy som žila s rodičmi, tešila som sa teda na samostatnosť. Ak som niečo očakávala, tak možno krásu, orientálnu malebnosť. V Pekingu jej bolo veľmi málo. Množstvo sivých, nezaujímavých domov. Hľadať krásne pagody alebo niečo výnimočné, znamenalo cielene ísť za pamätihodnosťami. Ľudia sa obliekali podobne ako u nás, azda o niečo škaredšie, nevýrazne. Nebol to Orient taký, ako je napríklad India, kde sú ľudia exoticky poobliekaní, čo lahodí oku. Čína, stelesnená spočiatku výlučne Pekingom, nebola teda pre mňa zvlášť pekná, aspoň nie navonok.

Ľutovali ste, že ste tam?
Ani sekundu. Napriek všetkému som sa tam od prvého momentu cítila dobre, pretože ma zaujali Číňania ako ľudia. A tá fasáda je len jedna strana života. To vizuálne mi tam síce troška chýbalo, exotiky bolo menej, ale veľmi rýchlo som to prestala vnímať ako mínus. Našla som si čínskych priateľov. V internáte s nami bývalo aj mnoho cudzincov z celého sveta, zrazu sa mi otvoril celkom iný horizont. Peking bol v tom čase veľmi kozmopolitický. O mnohých veciach sme vtedy v Bratislave ani nechyrovali. Písal sa rok 1991. Pamätám si napríklad vizážistické kútiky v obchodných domoch, kde si žena na obrazovke pozrela svoju tvár z boku, spredu a s desiatkami rôznych účesov... Potom si vybrala. Alebo sortiment drogérií a luxusných potravín bol neporovnateľný. Dali sa tam pozrieť špičkové výstavy svetových umelcov atď. Navyše vtedy bolo v Pekingu vyše 100-tisíc oficiálne žijúcich cudzincov. Samozrejme mnoho podnikateľov, ale aj stovky umelcov, novinárov, misionárov, dobrodruhov... Množstvo zaujímavých ľudí.

Majú Číňania radi cudzincov?
Číňania sú veľkorysí a otvorení. Prijímajú rôznosť. To mi vyhovovalo, lebo som tak vychovaná - doma sme mali voči cudzincom pozitívny vzťah. Hneď po príchode som sa s mnohými skamarátila, zatiaľ čo viacerí Slováci po celý čas udržiavali styky len so Slovákmi, prípadne s Čechmi.

Prečo je to často tak?
Myslím si, že to je vec výchovy. K nám domov chodievali na návštevu cudzinci z Ameriky, z Talianska, Nórska, ale aj z Ruska... od detstva som mala pocit, že to cudzie je zaujímavé. Nie horšie, nie lepšie, ale chcela som to spoznať. Mala som prirodzenú túžbu po iných kultúrach. Rodičia mi niečo výchovou dali, ale myslím, že je to aj vrodené. V Číne som pocítila, že to vôbec nemusí byť Slovák, kto je mi najbližší. Ten je bez pochýb najbližší na rovine jazyka, ale to nie je na prvom mieste.

Na základe duchovnej príbuznosti ste si našli v Číne aj manžela... Ozaj to bolo bez problémov?
Nikdy sme sa spolu nenudili. Vždy sme mali obrovské množstvo tém, pocitov. Aj keď nepoznal naše školy, naše mestá, naše reálie, vzťah fungoval na hlbšej úrovni. Je to však pre mňa samu dodnes tak trochu tajomstvo. Mne sa kamaráti smejú, že chápu, že ja som si nenašla na malom Slovensku muža. Ale že on si v miliardovom národe nenašiel ženu, je vraj menej pochopiteľné. Dá sa samozrejme namietať: v tej miliarde nie je ani jedna blondína! Iste, to vizuálne zohralo svoju rolu. Vzájomná fyzická atraktívnosť je dôležitá vec. Ale kľúčové je niečo iné.

Manžel prišiel s vami k nám na Slovensko. Ako sa k nemu správame - pocítili ste niekedy nad tým rozpaky?
Bolo toho chvalabohu len veľmi málo. Keď sme pozorovali ľudí, ktorí sa k manželovi nesprávali pekne, vysvitlo, že ani k Slovákom neboli milí - mrzutí úradníci alebo predavačky. Môj muž vie veľmi dobre po slovensky a tým každého odzbrojí. On napríklad rozlišuje, čo je tykanie, čo je vykanie. Jeho prejav je veľmi kultivovaný. Mnohí Číňania u nás ani nevedia, že existuje tykanie a vykanie a každému - aj na úradoch - tykajú, používajú vulgárne slová. (Ako tlmočníčka som sa nie raz po ich boku za nich hanbila.) Takže, môj muž je iný a už tým si otvára cestu k tomu, aby ho prijali.

Je slovenský vlastenec?
On je v istom zmysle "slovenský Číňan". Nielen, že má naše občianstvo, ale hlboko v ňom je elementárna láska k našej krajine. A to ľudia vycítia. Hneď vedia, či ten cudzinec má ich krajinu rád, alebo nie. Ja som to zažila v Číne.

Váš manžel však pôvodne nesníval o Slovensku. Mnohí jeho príbuzní a spolužiaci žijú v Kanade, v Amerike, v západnej Európe, nechcel ich nasledovať?
To sú ľudia, ktorí emigrovali, odišli do zahraničia študovať a zostali. On kedysi plánoval študovať v USA, dostal už aj štipendium, ale napokon sa to zvrtlo inak. Žije už 14 rokov na Slovensku a viem, že neľutuje. Považuje to za nevyspytateľné cesty osudu, ktorých zmysel chápeme až s odstupom rokov. Navyše, na život u nás bol čiastočne pripravený - má vzťah k Slovanom, študoval päť rokov v Rusku a je kresťan. On má k Slovensku úprimný vzťah - občas ho nájdem, ako si študuje napríklad stredoveké dejiny Slovenska, prekladá pre Číňanov články o Slovensku – robí osvetu v novinách pre miestnych Číňanov. Minule sa ma opýtal: "Elenka, a ty si vedela, že tu máte vyše 20-tisíc rokov starú sošku ženy..." (moravianska Venuša). Nevedela som. Veľmi sa mu páči aj slovenský folklór. Zaľúbil sa cezo mňa do Slovenska a ja sa ani nečudujem. Naša kultúra je zaujímavá a unikátna. A čo je dôležité, slovenská a čínska duša majú viaceré priesečníky. Jedným z nich je vrúcnosť či zmysel pre jemný detail.

Prevláda už aj v Číne konzum? Alebo sa stávajú, naopak, duchovnejší?
S nástupom trhového, kapitálového hospodárstva, prenikol do Číny v 80. rokoch konzum ešte bujnejší ako u nás. Možno aj preto, že desaťročia predtým Číňania žili v extrémnych podmienkach. Všetci v modrom, sivom, prípadne bielom, jedny plátenné topánky. Toalety pre celú ulicu bývali spoločné. Teraz si chcú dopriať, vykompenzovať si roky utrpenia a materiálneho nedostatku. Niečo také v čínskej spoločnosti desaťročia žije, no hlad po duchovnosti tam existuje tiež. Konzum nikoho nezasýti. Viem, že napríklad každoročne v Číne pribudnú stovky kresťanských kostolov. Podľa oficiálnych štatistík sa viac ako milión Číňanov ročne dáva pokrstiť.

Máte tri dcéry - v akej kultúre ich vychovávate?
Moje Číňanočky - ja im pripomínam, že sú aj Číňanky, myslím, pocítili aj nejakú urážlivú vetu, narážku na šikmé oči, hoci nikdy mi nič nepovedali. Identifikujú sa ako Slovenky, vedia však, že čínska kultúra je veľká a bohatá. Manžel pochádza z kultivovanej rodiny, jeho príbuzní sú zaujímaví a talentovaní ľudia. Dcéry majú byť na čo hrdé. Môj manžel si zo slovenskej výchovy vybral najmä nežnosť. A páči sa mu hra so slovami: papať, spinkať, ručička-nožička. (Čínština, podobne ako angličtina, vie vyjadriť len význam „malá ruka“.) Alebo modifikácie mena, napríklad Terezka – Teri, Terka, Terinka, Terezinka atď. Nám je to samozrejmé. Číňanom nie. A potom... oni sa oveľa menej zvyknú s deťmi dotýkať a ja zbožňujem, keď sa deti po mne váľajú ako mačence. Potrebujem fyzický kontakt, a to sa páči aj jemu. Stále sa to však pri deťoch učí. Musí akoby prekonávať istú zábranu.

Váš vzťah s manželom prešiel rôznymi štádiami, boli ste aj rozídení a veľa pre vás znamenali listy. Čo si myslíte o zmysle ľúbostnej korešpondencie? Existovalo by bez nej vaše manželstvo? Váš román?
Môj román by neexistoval bez denníkových záznamov. Ale moje manželstvo by asi nevzniklo bez listov. Sú trvalou súčasťou nášho vzťahu. Pár viet dokonca prešlo do nášho súkromného slovníka... Od času, keď som manžela spoznala, až do svadby (1991-1996) neexistoval e-mail, mobil či skype. On veľa cestoval. Naša jediná komunikácia na obrovské vzdialenosti boli listy. Sú to desiatky, ba možno stovky strán. V angličtine aj čínštine. Tu a tam je aj slovenské slovo. Chcel poznať základné výrazy... Všetky mám odložené vo veľkej škatuli. S obálkami a krásnymi známkami, na ktorých sme si obaja dávali záležať. Raz z nich určite budem čítať mojim dcéram. Boli plné nielen vášne, ale aj krásnych myšlienok a filozofických úvah. Musím tiež povedať, že môj manžel má veľký literárny talent. Niektoré z tých listov pripomínajú svojbytné mikropoviedky. A spomínam si, že do jedného pre mňa nalepil lisovanú kvetinku z ich záhrady na juhu Číny.

Elena Hidvéghyová-Yung
Narodila sa 29. septembra 1970 v Bratislave. Vyštudovala odbor prekladateľstvo-tlmočníctvo, čínsky jazyk (FF UK v Bratislave). Po skončení štúdia bola zamestnaná v Kabinete orientalistiky SAV, kde sa venovala modernej čínskej dekadentnej literatúre v paralele s európskou dekadenciou. Niekoľko rokov strávila študijne i súkromne v Číne. Od roku 1997 pracuje ako súdna prekladateľka čínskeho jazyka. Okrem vlastnej literárnej tvorby sa venuje prekladom zo starej i modernej čínskej literatúry. Žije v Bratislave. Vydala básnické zbierky Prasestre (2006) a Homme fatal (2008).

Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu