Ivica Sláviková: V duši som pankáčka

Pracuje s úspechom ako modelka, koketuje s herectvom a rozbieha vlastný biznis. Darí sa jej - ako sama vraví, možno aj preto, lebo úspechom, vlastným zovňajškom ani klebetami sa nezaoberá.

Stalo sa vám, že ste sa postavili pred zrkadlo a povedali si, aká som krásna?
Nie, to sa mi v živote nestalo. V detstve som zažívala skôr opačný pocit. Nechcela som sa pozerať do zrkadla. Keď som prešla okolo neho, zdalo sa mi, že to nie je v poriadku. Moje vnútro nezapadalo do skladačky s tým, ako vyzerám. Nešlo o nič konkrétne. Netúžila som byť ohavná alebo ešte krajšia, nejaká bábika s vybielenými zubami, ale... v duši som bola taký pankáč, trošku vyvrheľ. A ten pocit nesedel s mojím zovňajškom. Dnes si už na seba zvykám. Pozriem sa do zrkadla a som vyrovnaná s tým, že som to ja. Ale krásna si vôbec nepripadám.

Máte na to predsa papier aj korunku. A početné skúsenosti v rámci sveta modelingu.
Ale moje osobné vnímanie krásy nezodpovedá takýmto meradlám. Zo žien sa mi páčia netradičné, charizmatické typy. Krásu mi evokuje niečo, čo ma napĺňa pozitívnym pocitom. Mám tiež rada veci, ktoré nie sú nejakým spôsobom spracované. Napríklad surové drevo.

Ale uveriť vlastnej výnimočnosti pre fyzickú krásu je pre pekných ľudí ľahké, nie?
Výnimočnosť nevidím vo vzhľade. Keby som niečo vynašla, urobila, beriem to ako niečo výnimočné. Ja len pózujem alebo sa prechádzam po móle.

S profesiou modelky ste začali pomerne skoro - ceníte si, čo vám v živote priniesla?
V štrnástich som sa zúčastnila na súťaži, ale išlo len o drobnú skúsenosť, po ktorej sa dlhší čas nič nedialo. Až v šestnástich som odcestovala na mesiac do Paríža a to bol môj prvý kontakt so svetom modelingu. Nedokážem reálne porovnať, aký by bol môj život, keby v ňom modeling chýbal, ale určite mi dal veľmi veľa.

Hovorí sa, že vďaka profesii modelky sa mnohé dievčatá naučia samostatnosti.
To nie je môj prípad. Som nesamostatný človek.

Naozaj?
Som samostatná, ale nie som samotárska. Keď som zopárkrát cestovala za prácou do Japonska, plakala som už na letisku vo Viedni. Ak sa chce modelka presadiť v zahraničí, musí sa zmieriť s tým, že bude dlho fungovať vo svete, kde nikoho nepozná. Pre mladé dievčatá je to náročné.

Ako by ste teda v skratke opísali svet modelingu?
Úprimne, vlastne som z neho veľa nezažila. Som v akejsi bubline a vždy som v nej bola. Nemala som ambíciu byť supermodelka. Možno preto, že nie som typ, ktorý by túžil rýpať sa vo veciach a príliš ich rozoberať. Fakt je, že ak dievča žije mesiac v modelingovom prostredí, ktoré sa krúti len okolo otázok, či dostalo robotu, alebo nie, či zarobilo na poslednom fotení, alebo prehliadke, môže ho to zvalcovať. A ak sa nedarí, prichádzajú otázky: Prečo ma nikto nechce? Som tučná? Robím niečo zle?

Slabšie osobnosti alebo nezrelé dievčatá to asi nezvládnu.
Sama som sa s podobnými prípadmi stretla. Človek, ktorý berie modeling veľmi vážne, môže naraziť. Ja veci až tak nepitvem - myslím, že je to rozumnejšia cesta - potom ste menej sklamaný, ak niečo nevyjde.

Pred časom médiá rozoberali prísne zmluvy, ku ktorým sa zaväzujú finalisti rozličných televíznych šou. Vám titul miss priniesol ročný kontrakt. Bol zväzujúci? A čo zmluva s modelingovou agentúrou?
Nikdy som nezažila, že by som musela robiť veci proti mojej vôli. Dokonca som mala šťastie na ročník, ktorý so sebou priniesol omnoho menej povinných aktivít a programu, na ktorom sa dnes musia zúčastňovať finalistky súťaže. S oboma vtedajšími vicemiss, Katkou Holáňovou aj Luciou Debnárovou, sme boli dobrá partia - vždy som ich rada stretla. Ak bolo treba niečo prestrihnúť alebo sa usmiať, pofotiť, zvládla som to bez problémov.

Prihlásili by ste sa do súťaže krásy znovu?
Určite. Myslím, že práve vďaka nej som dnes tam, kde som. V rámci určitého spoločenského rebríčka. V súkromí som sa nezmenila. Ale bez titulu, mediálneho záujmu, trošky popularity by som sa dnes možno nedostala k hereckým príležitostiam alebo vlastným podnikateľským plánom.

V modelingu korunka nepomohla?
Veľmi nie. Viackrát sa mi stalo, že som šla na kasting a nedostala prácu. Podmienkou firmy bolo, že chcú neznámu tvár a nie miss. Ale trvanlivosť titulu sa končí na hraniciach našej republiky. Možno aj preto najviac reklám nakrúcam a fotím v Prahe - tam je klientom jedno, či som mala korunku krásy.

Spomenuli ste herecké príležitosti - účinkujete v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade aj v muzikáli Príbeh ulice 2. Prvé kontakty s herectvom ste získali už v Luduse, dokonca ste mali ambície ísť na Vysokú školu múzických umení. Prečo ste napokon skončili na ekonómii?
Stále to zhadzujem na rodičov. V umeleckom prostredí sa pohybovali - otec je violončelista, mama bývalá baletka - a obaja mi pred desiatimi rokmi hovorili, aby som skúsila niečo iné, viac praktické. Vtedy mali ich rady opodstatnenie - skoro nič sa nenakrúcalo. Práce pre hercov a ľudí od filmového fachu bolo naozaj málo. A keď hovorili, že k herectvu sa dá vždy vrátiť, dnešok im dáva za pravdu. Ku mne sa vrátilo ako bumerang.

V každom hercovi musí byť trochu exhibicionizmu. Máte ho v sebe?
Som veľmi spoločenská a baví ma spoznávať ľudí. Určitým spôsobom som aj exhibicionista. Ale mám pocit, že s pribúdajúcim vekom som čoraz viac introvertná. Určité veci si uzatváram do seba.

Hoci ste v tejto profesii takpovediac amatérka, podarilo sa vám niečo, čím sa nemôžu pochváliť mnohí študovaní herci. Vyskúšali ste si prácu pred kamerou v televíznom seriáli, nakrútili ste film Tigre tu nie sú šťastné a hráte aj v divadle. Našli ste si v tejto trojici už svojho favorita?
Film ma veľmi bavil. Možno aj kvôli kolektívu. S režisérom Jurajom Krásnohorským sa poznám dobre. Celý proces práce bol taký intímnejší, rodinnejší. Aj pocit, ktorý zažívam po odohratom predstavení Príbehu ulice, je úžasný, veľmi príjemný. Potlesk divákov, klaňačka. Ale neužívam si ich celkom naplno. Keď si uvedomím, že vedľa mňa stojí Marek Majeský, ktorý v predstavení odohrá naozaj brutálne dobre svoj part, hovorím si: Ten potlesk nepatrí mne.

Ako vás medzi seba prijali profesionálni herci? Nehľadia na vás cez prsty?
Prijali ma úplne super. Možno aj existujú ľudia, ktorým sa nepáči, že sa rýpem do herectva, ale nejako ich nevnímam. A s hercami v muzikáli Príbeh ulice som si porozumela naozaj vynikajúco. Skamarátila som sa s Táňou Pauhofovou, so Zuzkou Šebovou alebo Zuzkou Porubjakovou sme si sadli. Všetci mi radia, občas pochvália.

Robia vám pochvaly dobre? Potrebujete ich k životu?
Aj áno, ale skôr v súkromí. Tým, že sa nepokladám za herečku, nevnímam, či ma verejnosť hodnotí a ako. Porovnávať sa s ľuďmi, ktorí herectvo študovali päť rokov, by som si netrúfla. Ale zaujíma ma, čo si myslia moji blízki. V rodine mám podporu. Myslím, že mama aj tato a sestra sú na mňa hrdí.

Pochádzate z umeleckého prostredia. Ste rada v spoločnosti tvorivých ľudí?
Určite áno.

Myslíte si, že má umenie na Slovensku ľahkú pozíciu?
Situácia sa zlepšila. Moja generácia má už veľa možností kultúrneho vyžitia. Umenie dostáva modernejšie kontúry, dýcha mladosťou.

Krásne ženy sú pre umelcov často múzami. Vy neinšpirujete nejakého mladého talentovaného tvorcu?
Raz som si prečítala v rozhovore s mojím kaderníkom Zolom Takácsom, že som jeho múzou. Potešil ma aj prekvapil. Ale nemyslím si, že sa môžem hrať na idol slovenských návrhárov.

Vy vlastne budete namiesto múzy mecenáškou.
Asi áno. Plánujem otvoriť vlastný obchod s dizajnovými doplnkami od mladých talentovaných umelcov - šperky, odevy, topánky, tašky, drobný interiérový dizajn...

Konečne teda budete môcť zužitkovať ekonomické vzdelanie?
Dúfam, že aspoň trošku. Ekonomická škola dá človeku veľa teórie, ale málo praxe. Ale to asi platí vo všeobecnosti. Vyšla som z univerzity a reálne nevedela nič. Študovala som marketing, takže viem spraviť SWOT analýzu a marketingový mix, tiež marketingový plán, ale reálne podnikanie je o inom. Teraz si čítam po večeroch hasičské zásady, pravidlá hygieny. Riešim registračnú pokladnicu a otváracie hodiny, založenie živnosti. Mám z toho obrovskú hlavu.

A vnímate podnikanie ako svoju budúcnosť? Alebo pôjde opäť len o jednu z aktivít popri móde a hraní?
Ilúzie si nerobím, ale keď ma niečo upúta, som ochotná sa veciam oddať. Našetrila som si peniaze, nejde o veľkú sumu a celú ju investujem. Otvoriť vlastný obchod bol môj sen. Už dlhšie som si ho chcela splniť. Som rada, že urobím priestor pre dizajnérov. Sama nosím výtvory mladých autorov, mám blízko k ich tvorbe. A najmä prežívam skvelý pocit, lebo konečne vzniká niečo, o čom rozhodujem sama. Bude to vyzerať tak, ako chcem ja. Bude sa tam predávať, čo chcem ja. Hovorím si konečne! Pretože v modelingu vás postavia a povedia, čo máte robiť. Teraz mám hlavu na prasknutie - síce plnú starostí, ale aj skvelého pocitu sebarealizácie.

Ivica Sláviková
Známou sa stala vďaka titulu Miss Slovensko, ktorý získala roku 2005. Pochádza z umeleckej rodiny, otec je violončelista, mama bývalá baletka. Má mladšiu sestru Lauru. Vyštudovala Ekonomickú univerzitu v Bratislave, odbor obchod a marketing. Od šestnástich rokov pracuje ako modelka, profesiu neopustila ani počas misskovského kraľovania. Pracovala v Paríži, Tokiu, Miláne či Prahe. Momentálne účinkuje v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade aj v muzikáli Príbeh ulice 2. S režisérom Jurajom Krásnohorským nakrútila film Tigre tu nie sú šťastné, ktorý vznikol podľa scenára Lucie Siposovej.

Text a foto: Zdeno Gáfrik pre magazín Pravdy