Popri nevinných dievčatách si rada zahrám aj mrchu

Dokáže sa postarať o dcérku Zaru a o svoju rodinu, vidno ju na obrazovke aj v nových inscenáciách. V SND skúša postavu Karen Westonovej v americkej hre August: stratení v Oklahome, ktorej premiéra bude v júni. V jej postavách sa tradične snúbi pôvab a inteligencia, sú však vždy iné. Donedávna ju často obsadzovali do úloh nevinných dievčat, dnes sa diváci bavia aj na tom, ako šťavnato stvárnila "potvoru", temperamentnú letušku v seriáli Keby bolo keby.

Ako ste si zvykli na rodinný život, ktorý si vyžaduje aj prispôsobovanie sa? Museli ste sa zmeniť?
Zmeniť som sa nemusela, ale okolnosti ma, samozrejme, prinútili, aby som sa viac prispôsobila práci okolo dieťaťa. Dieťa si vyžaduje moju pozornosť a moju prítomnosť, ale to je celkom prirodzené. Pravdou však je, že najmä prvý rok, kým som dojčila, bol náročnejší. Preto som musela prácu obmedzovať na kratší čas. Teraz už môžem pracovať viac a ktovie, čo bude ďalej: Zarka už bude mať dva roky, takže to už je...

...čas na ďalšie dieťa?
Uvidíme. Kým nie je aktuálne o tom hovoriť, radšej nepredbiehajme. Určite by som sa tešila, keby raz mala aj súrodenca. Aj keď mám ešte stále málo času na svoje aktivity, voľno a záľuby, tak sa tým netrápim, lebo materstvo ma napĺňa a teší.

Čo vás najviac teší na materstve? Ste napríklad dobrá vychovávateľka? Čo z vlastnej výchovy odovzdávate dcére?
Či som dobrá vychovávateľka, to raz nechám posúdiť mojej dcére, to si sama netrúfam, ale určite sa ňou snažím byť. A, samozrejme, čerpám aj z toho, ako vychovávali moji rodičia mňa. Dostala som veľa lásky, podpory, dôvery a zároveň boli rodičia dôslední, aby zo mňa niečo vychovali.

Uplynulo šesť rokov odvtedy, čo ste účinkovali v spoločnom európskom projekte mladých divadelníkov. Sledujete podobné aktivity aj dnes?
Priznám sa, že nestačím registrovať všetko, čo sa robí u nás, a najmä inde, lebo na to mi skutočne čas chýba. Môžem hovoriť iba o sebe a svojich projektoch.

Zdá sa, že ich máte veľa. Kedy ste začali hrať po materskej dovolenke?
Materskú som skončila šesť týždňov po pôrode. Začala som nakrúcať v seriáli, ale vždy som sa vzdialila iba na kratší čas, aby som sa mohla venovať predovšetkým Zarke. Postupne som mohla viac a viac pracovať. Po roku som už vlastne prešla v SND z polovičného úväzku na plný.

Objavili ste sa na plagátoch k premiére hry Stalo sa 1.¤septembra, ale v prvých predstaveniach ste nehrali...
Až túto jeseň som naskúšala Rankovovu hru, ktorá bola pre mňa zaujímavá, ale aj náročná. Vošla som do nej až po premiére, lebo hrať sa začala ešte v čase, keď som dojčila. Plánovala som dcérku rok dojčiť, a tak som si aj dohodla vystúpenie v tejto úlohe až na ďalšiu divadelnú sezónu.

Hráte tam mladú Máriu. V čom je vám blízka? Akú vlastnosť ste v tejto postave zdôraznili, aby bolo pochopiteľné, že sa viacerí muži z jej okolia do nej zaľúbili?
Myslím, že muži sa nezaľubujú do vlastností, ale do celkového vyžarovania ženy. Rankov napísal najprv román a až potom príbeh prerobil aj na divadelnú hru, takže postava Márie mi bola hneď blízka vďaka tomu, že som sa s ňou zžila pri čítaní knihy. Takže som to mala ľahšie, ako keď idem skúšať inú divadelnú rolu, kde je toho o postave a jej vnútornom svete väčšinou  napísané málo.

Po Márii nasledovali aj ďalšie náročné úlohy. Učíte sa roly ľahko? Ako nachádzate potrebné sústredenie? Viete sa napríklad učiť aj na prechádzke s dcérkou?
Texty sa učím večer, keď Zarka zaspí. Pri nej sa mi nedá učiť, ona je veľmi aktívna, takže musím mať plnú pozornosť nasmerovanú na ňu. Veľmi rada s ňou chodím von do prírody alebo na ihrisko.

Koľko približne pre vás trvá skúšobné obdobie?
Ak sa nemýlim, väčšinou približne dva a pol mesiaca. Začiatkom tejto sezóny som napríklad naskúšala od septembra do novembra Čechovou hru Ivanov. Hrám tam manželku Ivanova, čo bola náročná a dramatická rola. Hrám ju veľmi rada.

Predstavenie dostalo aj prívlastok groteskné. Máte rada takúto polohu? Čím je pre vás toto predstavenie zvláštne?
Čechov ako autor síce označil túto svoju hru za komédiu, ale myslím, že v predstavení je to skôr naopak, hoci je v nej aj humor. Veľmi ma teší, že diváci na ňu väčšinou reagujú veľmi dobre a na záver stojac tlieskajú. Vždy si  to veľmi vážim, najmä keď netlieskajú ľahkej komédii, ale skôr vážnejšiemu predstaveniu.

Keď ste študovali postavu Ivanovovej ženy, museli ste sa zaoberať aj samotným Ivanovom? Nakoľko herec berie do úvahy ostatné postavy na scéne? Nakoľko vás vie "naštartovať" váš herecký kolega Robert Roth?
Myslím, že každý, s kým na javisku hráte, vás nejako ovplyvní. Je to tímová práca. S Robom Rothom som hrala už veľa dvojíc, s ním tuším aj najviac v porovnaní s inými hercami. Možno režiséri cítia, že to medzi nami vzájomne veľmi dobre funguje.

Režíroval vás bývalý spolužiak József Czajlík. Dobre sa vám s ním pracovalo? Aký je?
Je to výborný režisér aj človek. Na škole sme spolu robili výnimočné predstavenie Dievča bez vena, a tak som bola veľmi rada, že sme sa opäť stretli a že vzniklo také zaujímavé dielo, ako je Ivanov.

Širšie publikum zaujíma aj vaše pôsobenie v seriáloch Keby bolo keby, Profesionáli, Ordinácia v ružovej záhrade. Máte rada tieto svoje populárne postavy? Poskytujú vám dosť priestoru na rôznorodosť?
Sú to naozaj rôzne úlohy, určite nie stereotyp. Herectvo už vo svojej podstate poskytuje človeku rôznosť, a to je krásne.

Na čo sa v tej rôznosti najviac tešíte?
Na to, že prídem domov a som so Zarou.

Hráte niekedy iba pre ňu? Robíte jej divadielko? A čo sa z vášho repertoáru najviac páči partnerovi?
Môjmu mužovi som sa páčila už pred mnohými rokmi v hrách Radošinského naivného divadla. Keď sme sa spoznali, prišiel sa na mňa pozrieť na predstavenie SND Cudzia žena a muž pod posteľou, a to mu učarovalo tak, že ho videl viackrát. Vo filme som sa mu naposledy páčila v Bathory a čo sa týka mojich divadelných rolí, tak asi najviac ocenil môj výkon v Ivanovovi. Zarke robím zatiaľ len také súkromné divadielko a ona sa smeje, až sa jej čká.

Stretli ste sa vo svojom povolaní s úlohou, ktorá bola pre vás mimoriadne ľahká? Od čoho to závisí?
Niekedy sa zžívate s rolou dlhšie, niekedy sa s ňou pasujete aj po premiére počas predstavení a ešte to nie je dokončený proces. A inokedy zrazu máte pocit, že ju nemusíte hľadať, že ju skrátka cítite a vidíte jej do duše. Vtedy je pre mňa hranie väčšou ľahkosťou a dáva mi viac hereckej voľnosti a spontánnosti. Vtedy viac objavujem, než hľadám.

Teraz skúšate Karen Westonovú v hre August: stratení v Oklahome. Má zvláštny názov - o čom bude?
Je to americká hra o rodine, kde vyliezajú na povrch pokrivené rodinné vzťahy. Hra o medziľudských vzťahoch v dnešnej dobe.

Je to novinka, kým Ivanov sa už hrá v divadlách roky. Dá sa nájsť vždy iný kľúč k hre?
Každá jedna hra sa dá inscenovať vždy inak. Stačí urobiť tú istú hru s inými hercami alebo s iným režisérom a už je to iné predstavenie. Každý človek tvorí v umení inak. Preto sa hra dá hrať v tom istom divadle vždy inak aj po stáročia. Je to vždy iné. Dokonca aj s tým istým tímom ľudí. Každý večer je predstavenie tak trochu jedinečné.

Je pre vás iné hrať v hre domáceho autora, ako je Pavol Rankov, a v hre z inej kultúry? Chceli by ste hrať viac pôvodných vecí? Dnes sú to paradoxne práve seriály - poznáte aj autorov ich scenárov?
Myslím si, že v hrách sú často vykreslené univerzálne problémy či situácie, takže nenastáva problém nepochopenia či neaktuálnosti. V tomto smere sa nezaoberám tým, odkiaľ je autor. Samozrejme, teším sa, keď sa podarí dobré dielo práve nejakému Slovákovi, keďže sme oveľa menší trh. A áno, seriály u nás píšu väčšinou naši autori a niektorých aj poznám. Slovensko je malé.

Aký je rozdiel medzi jednotlivými seriálmi?
Každý žáner sa robí odlišne, samozrejme. A tiež je iné robiť seriál, ktorý beží päť rokov, a robiť kratší seriál s ohraničeným počtom dielov. Inak si budujete rolu, keď viete, ako sa to s ňou bude vyvíjať ďalej a ako tá rola skončí, ako keď to neviete a musíte rátať s tým, že vás zrazu môže prekvapiť scenár, kde sa zrazu zachová vaša postava inak, než ste predpokladali. Tiež je rozdiel, či sa nakrúca v reálnych priestoroch, či v štúdiu, alebo sú rozdiely v snímaní a technike, je toho viac.

Seriál Keby bolo keby vám priniesol úlohu, v ktorej ste zasa úplne iná. Diváci ju vraj volajú mrcha.
Nie je to taká naslovovzatá mrcha. Je to taká skôr sympatická mrcha. Postava je aj trocha humorná, a to ma teší. Páči sa mi, že to je taká temperamentná baba.

Zdá sa, že hrať charakter mrchy je vám vzácne...
Už som však taký typ neraz hrala. Aj v Národnom divadle, aj v Radošinskom naivnom divadle. Hrala som mrchu napríklad aj v českom filme Obete a vrahovia alebo v Báthoryčke krutú grófku Czoborovú. Pravda však je, že väčšinou som obsadzovaná do pozitívnejších úloh. Nemohla som sa nikdy sťažovať na jednotvárnosť rolí. Páči sa mi tá pestrosť, ktorú mi herectvo poskytuje a som za to vďačná.

Uprednostňujete divadlo pred televíziou?
Vždy som bola rada, že môžem robiť aj jedno aj druhé. Od jedného si oddýchnem pri druhom, keď prácu striedam.

Sníva sa vám niekedy o vašich postavách? O čom radšej snívate?
Sníva sa mi niekedy takzvaný herecký sen, že som na javisku pred divákmi a netuším, o akú hru ide, ani čo mám hrať a hovoriť. Je to desivý sen.

Monika Hilmerová
Narodila sa 7. októbra 1974 v Bratislave. Vyštudovala andragogiku na FFUK a herectvo na VŠMU. Od roku 1991 účinkovala v Radošinskom naivnom divadle, v roku 2003 sa stala členkou činoherného súboru SND. Z titulov, v ktorých hrá: Ivanov, Stalo sa prvého septembra, Tak sa na mňa prilepila, August: stratení v Oklahome. Filmy a televízia: Obete a vrahovia, Prameň života, Ordinácia v ružovej záhrade, Keby bolo keby a iné.

Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu