Neverím, že sa mi to stalo, vraví týraná žena

Rukou mi zakryl celú tvár, že som ani dýchať nevedela. Oči mal vypúlené a reval na mňa: "Povedz, že si to urobila na just!" Vy by ste to už aj povedali, ale nemáte ako, lebo máte ruku na ústach." Ľuba sa rozplače. Hoci sa už s manželom rozvádza a z najhoršieho je, zdá sa, vonku, každú chvíľu jej pri rozprávaní stečú po lícach slzy. Získať kontakty na týrané ženy je takmer nemožné, pretože ich terapeutky ich chránia. Tento príbeh je však skutočný. "Viete, aké to je, keď vám niekto povie, že ste hnoj? Keď si predstavíte, z čo sa hnoj robí, to je niečo strašné. To už je lepšie, keď vám povie, že ste kurva."

Láska cez facebook
Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, na začiatku Ľubinho príbehu bola lásku ako z filmu. Ona pracovala v zahraničí, mala dobré miesto, on bol práve nezamestnaný. Letmo sa zaregistrovali už pred pätnástimi rokmi, keď sa jej súčasný manžel chcel zamestnať v tej istej inštitúcii ako ona. Až pred dvomi rokmi sa však dali dokopy na facebooku. Nevedia sa síce dohodnúť, kto si koho "pridal", ale to podľa Ľuby nie je podstatné. "Skrátka sme sa pridali," vraví.

A začali si četovať. Aj päť hodín denne. Teda v noci. Až do rána. "Bolo pre mňa okúzľujúce, že si so mnou dokázal četovať do skorých ranných hodín. Mal britký humor, vedel úžasne reagovať," spomína na šťastný začiatok s úsmevom. O manželovi aj dnes tvrdí, že je nadpriemerne inteligentný. "Postupne sme sa cez čety zamilovali. Keby ste videli môjho muža, aj vy by ste boli zamilovaná. Poviem pravdu, že som stratila hlavu a som presvedčená, že on tiež. Bola som šťastná, že mám chlapa, ktorý je kvôli mne rozhodnutý prísť do Bruselu. Takmer desať rokov pracujem v zahraničí, moji partneri boli väčšinou cudzinci. Zrazu som mala chlapa, ktorý behom sekundy povedal: Idem za tebou, všetko nechám."
Ľuba neplánovane otehotnela. "Boli sme zaľúbení. On je o rok starší, teraz mám 38, vtedy som mala 36, tak nám to pripadalo fajn, že budeme mať bábo. Najprv som sa bála, ako mu to oznámim, ale veľmi sa tešil, bol nadšený."

Pre Ľubu to bol rozhodujúci moment. Povedala si: "Mám chlapa činu, do ktorého som zamilovaná, super vyzerá. Nejako ma zlomil, presvedčil, že načo by sme čakali, že to je skvelý moment, že budeme mať spolu bambino." A do týždňa aj mali svadbu na našej ambasáde v Belgicku. Ľuba si dokonca našla prácu na Slovensku. "Zdalo sa mi, že celé nebo je nám naklonené."

Ja sa s tebou rozvediem
No ďalšie spomienky už nevyzerajú tak ružovo. Na Slovensku Ľuba už po pár týždňoch precitla zo sna. Bývali v manželovom byte v Petržalke, v ktorom práve prebiehala rekonštrukcia. "Viezol ma z práce. Položila som mu nevinnú otázku: "Kedy si myslíš, že dokončíš ten byt?" V tom momente pustil volant, začal rukami trieskať do prístrojovej dosky a nepríčetne po mne vrešťal. Ani neviem, čo všetko mi rozprával, reval na mňa ako zviera, len som pozerala, čo sa deje. Všetko, čo tam bolo, lietalo. Brutálne začal pridávať plyn, brzdil strašným spôsobom, lietali sme zo strany na stranu. Išiel nepovolenou rýchlosťou, predbiehal autá v kolóne robil myšičky. Keď chytil tieto amoky, tak škrípal zubami a tiekli mu sliny. Bol ako zviera. Rozplakala som sa. Vtedy zo mňa vyhŕklo: Ja sa s tebou rozvediem."

Manžel ju však obvinil, že to ona hádku vyprovokovala. "Ja som podľa neho vyprovokovala úplne všetko. A ešte som sa mu ospravedlnila. Prepáč, že mi to vôbec vyšlo z úst, ja sa s tebou nerozvediem. Vzbudil vo mne obrovský pocit viny, že mám za celé to divadlo zodpovednosť." Výbuchy sa opakovali každých desať dní, neskôr každý týždeň. "Vždy niečo bolo a ja som nikdy nevedela, čo to je. Proste som išla po byte, stúpila som na kábel od počítača a zrazu amok. Necháte v stene nabíjačku od Nokie, amok. Ale taký, že ho sprevádzali sebapoškodzujúce prejavy. Búchal hlavou do steny, začal rozbíjať predmety okolo seba. Tých situácií bolo strašne veľa. Väčšinou k tomu dochádzalo, keď sme prespávali uňho v byte v Petržalke. Hocičo ho mohlo vyprovokovať. Paradox je, že ráno vám povie, že ,kuriatko moje milované, láska moja‘ a o dvadsať minút ste pi.. jedna vyje..., fľandra skurvená.  Aj na nadávky typu ty špina, ty hnoj."

Nielen strach, ale aj hanba
"Ženy, ktoré sú vystavené domácemu násiliu, majú často naučenú bezmocnosť, myslia si, že to nikdy neskončí," hovorí psychologička Jana Jancová, ktorá pôsobila ako dobrovoľníčka v Krízovom centre ochrany a podpory obetí násilia v rodinách v Považskej Bystrici. "Cítia sa bezmocné a často majú pocit hanby, strach zo samoty, poprípade sa boja vyhrážok. Boja sa, že ak sa pokúsia odísť, agresori ich zbijú ešte viac, alebo zabijú ich aj deti. Kvôli tomu je pre ne veľmi ťažké odísť. Trpia pocitmi viny, majú veľmi nízke sebavedomie, nemajú reálny sebaobraz."
Domáce násilie prebieha v zvláštnych cykloch. "Je to bludný kruh," vraví Jancová.

"Funguje to tak, že zo začiatku je iba tenzia, napätie pred útokom. Potom už sa stane konkrétne násilie a za tým, bohužiaľ, nasleduje obdobie medových týždňov. To ženy presvedčí, že páchateľ nie je zlý a dajú mu ešte šancu – veď on ich stále nebije alebo nepodceňuje. Získajú nádej, akoby ten vzťah mohol fungovať, držia sa predstavy vzťahu, aký bol na začiatku a zamotávajú sa. Postupom času sú časové úseky medzi medovými týždňami, tenziou a násilím kratšie. Vytvorí sa špirála."

Ak by sa takéto násilie odohrávalo mimo rodiny, niekde na ulici alebo v krčme, násilník by išiel do väzenia na desať rokov. Ale to si ženy nepripustia. "Ony si to ani nemôžu uvedomiť, lebo by sa zrútili. Bagatelizujú to," vraví odborníčka.

Klientky sa o svojom probléme aj hanbia rozprávať. "Povedali mi často, že neodišli skôr, lebo to nechceli rozmazávať s odborníkmi a hanbili sa za to pred susedmi a ďalšou rodinou."

Miluj, trp a odpúšťaj
"Násilie páchané na ženách a na deťoch je trestný čin," vraví právnička Janka Debrecéniová zo združenia Občan, demokracia a zodpovednosť. "Násilie, ktoré páchajú muži na ženách a na deťoch ohrozuje najelementárnejšie ľudské práva, ako právo na život, právo na osobnú bezpečnosť, právo na slobodu pohybu, pobytu, právo na nedotknuteľnosť osoby a ľudskú dôstojnosť. Samozrejme, aj právo na súkromie. V ľudskoprávnych a v ženskoprávnych kruhoch panuje konsenzus – a potvrdili to aj medzinárodné organizácie a inštitúcie OSN a Rady Európy, že násilie páchané na ženách je diskrimináciou žien. Deje sa im preto, že sú ženami. Muži, naopak, páchajú násilie preto, že môžu. Teda nie preto, že by si nevedeli pomôcť, alebo že by sa nevedeli ovládať, ako často počuť z rôznych strán," myslí si Debrecéniová.

A môžu podľa nej preto, že celý systém je tak nastavený. Ten takémuto násiliu praje a živí ho. A nejde len o to, ako na násilie reaguje okolie, že ženy spochybňuje a pýta sa ich, prečo neodídu. Veľmi často sa dokonca na ženy prenáša zodpovednosť. "Často počuť, že žena si za to mohla sama, dokonca, že si o to koledovala. Ľudia obviňujú ženy, že by mali zo vzťahu odísť najmä kvôli deťom, pričom, paradoxne, ony často najmä kvôli deťom v násilníckych vzťahoch ostávajú, lebo sa boja. Či už toho, že násilie vyústi do takej podoby a intenzity, že by nemuseli ani prežiť, lebo na konci špirály násilia je veľmi často aj vražda.

Ale neodchádzajú aj z veľmi pragmatických dôvodov, že neexistujú záchranné siete v podobe kvalitnej a dostupnej právnej pomoci a bezpečného prostredia, bezpečných ženských domov, kam by sa ženy s deťmi mohli uchýliť. Veľmi často si ženy jednoducho nemôžu dovoliť dostať sa preč od násilníka. Ďalší dôvod, prečo si muži myslia, že môžu páchať násilie a prečo sa im aj prepeká, je, že inštitúcie často veľmi neadekvátne a neefektívne na násilie reagujú."

Polícia privolaná pre bitku ju často rozoberá so ženou v prítomnosti násilníka a zrazu to vyzerá, že sa nič nestalo. Súdy rozhodujú pomaly, žena pritom musí do 48 hodín po ohlásení útoku iniciovať súdne konanie, hoci sa často ešte ani nespamätala. O chýbajúcich finančných prostriedkoch ani nehovoriac.

Podľa Debrecéniovej sú korene násilia už vo výchove, v tom, ako napríklad na potkýnanie dievčat v škole reagujú učiteľky a učitelia: Nech si to vybavia samy. "Spomeňme si len, čo sme si písali do pamätníka: Len tri slová v srdci maj, miluj, trp a odpúšťaj."

Muži si dokazujú moc
Podľa Adriany Mesochoritisovej z Možnosti voľby spoločnosť preto vníma problém domáceho násilia skreslene a bagatelizuje ho, lebo mu nerozumie. "Verejnosť absolútne nerozumie tomu, čo sa odohráva jednak so ženou, ktorá je vystavená násiliu, a jednak tomu, aké stratégie používajú zneužívatelia." Je tendencia ospravedlňovať zneužívateľa a obviňovať ženy. "Keby ľudia mali skúsenosti nás, čo pracujeme so ženami, chápali by, že - prečo by si žena násilie vymýšľala, keď samotný proces jeho dokazovania je neprimerane dlhý? Je tu obrovská neinformovanosť, necitlivosť, ľudia nechápu rodovú podmienenosť násilia, prečo sa to celé deje," myslí si Mesochoritisová.

Stratégia zneužívateľa je podľa nej celkom jasná. "Chce dosiahnuť úplnú moc nad ženou a využíva na to aj také veci, že ju ohovára pred ľuďmi a známymi. Väčšinou on pôsobí ako ten milý, ten úžasný. Často zmanipuluje celé okolie tak, že žena už sa ani nemá na koho obrátiť, zmanipuluje kamarátov, kamarátky, blízkych, dokonca aj jej vlastnú rodinu. A izoluje ju od ľudí. Začína sa to tak pomalinky, že: Nechoď von, tak veľmi ťa ľúbim, chcem, aby si bola so mnou."

Keď je žena v násilnom vzťahu úplne ponorená, nemá šancu, aby jej niekto zvonka pomohol. "Ale tie ženy vôbec nie sú neaktívne. Stále hovorím, že sú to tie najúžasnejšie ženy, aké som v živote stretla, tie najaktívnejšie. Pretože žijú v násilnom vzťahu, často popritom ešte pracujú, ochraňujú dieťa, ochraňujú seba. Zneužívateľ sa im vyhráža. Nič  im skrátka neuľahčuje odchod."

Násilie na ženách súvisí s rodovou nerovnosťou. V krajinách, kde je rodová rovnosť, klesá aj násilie. "Žijeme s takýmito patriarchálnymi prvkami a štruktúrami. Keď muž má byť ten, ktorý má byť silný, ktorý má mať moc alebo kontrolu nad mnohými vecami, tak to je presne živná pôda pre násilie. Takisto nás vychovávajú k tomu, že ženy majú byť poslušnejšie, submisívne. To sú všetko predpoklady na to, aby ľudia neskôr žili v násilných vzťahoch. V zásade platí, že zneužívatelia vtedy začínajú s násilím, keď akoby nedokážu napĺňať predpísanú mužskosť. Stroskotávajú voči tradičnej, hlúpej, stereotypnej role muža, majú mnoho problémov, tak potrebujú ukázať, že moc majú, a to na najbližšom človeku. Na tom, kto môže byť ľahko zneužitý. Zneužívatelia nepoužijú násilie voči šéfovi."

Chýbajú miesta pomoci
Dušana Karlovská, programová riaditeľka združenia Fenestra v Košiciach, ktoré poskytuje právne poradenstvo ženám zažívajúcim násilie, vraví, že týždenne im priemerne pribudnú približne dve až štyri nové klientky. Od začiatku svojho vzniku, teda od roku 2000, mali asi 1 200 klientok. "Podľa výskumov je násilie na Slovensku naozaj veľmi rozšírené a je veľký problém, že  špecializovaných miest pomoci je nedostatok. V Košiciach sme jediné špecializované poradenské centrum a štát veľmi tieto služby nefinancuje. Existujú európske štandardy, ktoré hovoria o tom, na aký počet obyvateľov koľko akých typov služieb by malo byť a v Košiciach by mali byť minimálne štyri poradenské centrá také, ako sme my. Nehovoriac o tom, že stále je na Slovensku veľa miest, kde vôbec takéto služby nie sú."

Jedným z takýchto centier pomoci je aj občianske združenie Pro Familia v Humennom. V ňom roky pôsobila psychologička Eva Sopková, ktorá ma viac ako 30-ročnú skúsenosť s týranými ženami. Vo svojej praxi mala okolo dvoch tisíc takýchto prípadov. "Proces týrania poznačí každého. Veľmi často sa stáva, že sa žena stane obeťou, keď je tehotná. Čiže sú medzi nami ľudia, ktorí zažívali násilie už v tele matky. Traumatizovaný je už plod. To sa zatiaľ veľmi neskúma. Mnohé ženy sú znásilnené a rodia sa deti z vynúteného tehotenstva. A čím viac má žena detí, tým viac je hendikepovaná aj v ekonomickej a v sociálnej oblasti. To mi vždy napadne, keď sa brojí proti interrupciám. Na druhej strane veľa mojich klientok potratilo buď priamo v dôsledku fyzického násilia, alebo nezvládli stres. Časté sú kopance do brucha, sácanie, strkanie. Niektoré ženy sa psychicky zrútili, došlo k celkovému kolapsu a dôsledok bol spontánny potrat. O tomto tiež nikto nehovorí. Čo má žena robiť, ak má nedostupnú antikoncepciu a je opakovane znásilňovaná?"

Prečkám do rána a nejako bude
Súd zatiaľ vydal predbežné opatrenie, že Ľubin muž sa má dvakrát do mesiaca vidieť so synom. Mala by mu ho nosiť do Petržalky, hoci pracuje v Belgicku. Fyzickú agresivitu, ponižovanie a psychické násilie pritom zažila už počas tehotenstva. Muž ju sotil na zem tak, že spadla a udrela si hlavu o komodu. Vzápätí sa pýtal: "Ľubka, stalo sa ti niečo?" Dnes Ľuba cez slzy rozpráva, ako sa pozbierala a len v tehotenských nohaviciach a v podprsenke ušla manželovi z bytu. Keď ju dohonil, prosila ho na zemi, aby ju nezabíjal, lebo počula, ako v kuchyni hľadal nože. Napokon ju vydieral, že sa zabije sám a demonštratívne začal písať list na rozlúčku. Schúlená na gauči prečkala noc do rána. Ráno jej povedal, že je kuriatko milované a vzápätí ju obvinil, že to ona ho vyprovokovala a päsťou pri tom rozmlátil konferenčný stolík. Inokedy odhodil na ulici obrúčku a povedal jej, že si to ide napáliť do prvého stĺpu na diaľnici. Ľuba napokon vyhľadala pomoc v krízovom centre Nádej.

Spomína na noc, keď na kolenách ponížene prosila o život. "Mala som v ruke mobil, ale nezavolala som nikomu. Teraz by som už na to mala silu, ale v tej chvíli to proste neurobíte. No neurobíte to, tak to nefunguje," povie a rozplače sa.

Text: Iris Kopcsayová pre Pravdu
Foto: SHUTTERSTOCK