Lucie Bílá: Sny si vykladám sama

Najnovšie ju v slovenských kinách možno vidieť v prvom českom 3D muzikáli V perine, ktorý nakrútil F. A. Brabec. Lucie Bílá s ním spolupracovala už pred pätnástimi rokmi na filme kráľ Ubu.

Aký je F. A. Brabec režisér?
On je predovšetkým človek, ktorý nám všetko predohrával. Samozrejme, vždy to robil lepšie ako my. Vie zahrať všetky úlohy, zatancovať všetky scény, všetko vie vysvetliť. Robí to tak láskavo a pekne, že mu človek splní všetko, čo si želá a čo mu vidí na očiach. Hercom dáva priestor, do ničoho ich netlačí.

Museli ste scény veľa ráz opakovať?
Keď sa niečo zastavilo, tak väčšinou pre techniku. Keďže film je v trojrozmernom formáte, technika to tentoraz mala zložité. Všetci sme boli z nakrúcania úplne nadšení, bola tam obrovská zábava, len tak sme si "blbli", a keď sme už vedeli dobre text, stačilo len pustiť kameru. Napriek tomu, že sa nakrúcalo v lete počas 40-stupňových horúčav a ja som mala na sebe pančucháče, teplý sveter a na hlave parochňu, stálo to za to. Považujem to za jedny z najkrajších prázdnin, aké som kedy zažila.

V perine je prvý český 3D muzikál. Aký máte vzťah k súčasnému boomu 3D filmov?
Bola som veľmi proti 3D. Trošku to podľa mňa kazí oči, ale teraz, keď som videla predpremiéru nášho filmu, pochopila som, že presne toto film potreboval. Keď na vás z plátna siahnu strašidlá, naozaj ich cítite. S 3D sa dajú dosiahnuť krásne efekty.

Môžete ísť ešte vôbec len tak do kina?
Môžem, ale chodievam do špeciálneho kina, v ktorom je projekcia filmu spojená s večerou. Robím to najmä z časových dôvodov. Pretože času nemám nazvyš, tak keď sa s chalanmi vyberiem na film, ideme do kina Gold Class, kde sa krásne sedí, odpočiniete si, dostanete dobré jedlo, pitie, nie je tam toľko ľudí. Chodievam však aj do normálneho kina, vtedy však musím so sebou zobrať podpiskarty a fixku.

Vo filme V perine hrajú dôležitú úlohu sny. Vy vraj máte snáre prakticky po celom byte. Aký význam prikladáte snom?
Ako ľudia máme rozum, takže cez deň ním vieme niektoré veci zatlačiť do podvedomia, ale naše sny sa nenechajú "oblafnúť" a ukážu nám, čo sme potlačovať nemali. Pretože keď problém pochopíte, väčšinou sa sám stratí. Keď ho stlačíme niekam do úzadia, kde ho nevidíme, tak si, rovnako ako voda, nájde cestu a vypláva na povrch inokade. Presne tak to je aj so zlými myšlienkami, ktoré sa nám naraz ukážu v snoch. Potom si stačí v nich len "počítať" a povedať si: Aha, tak tu je pes zakopaný!

Dávate si od niekoho sny aj vykladať?
Nie, vykladám si ich sama. Hoci ich konzultujem aj s kamarátkami, ktoré sa tiež zaujímajú o veci, ako sú karty, hviezdy, sny a tak podobne. Je to však skôr také dievčenské hranie sa, nie je to nijaký fanatizmus.

Mávate aj nepríjemné nočné mory?
Neviem, či sú to mory, ale samozrejme, objavujú sa také tie divadelné obavy, že stojím na javisku, hrám a ľudia odchádzajú. V hľadisku zostáva posledných päť divákov. Tak sa ich pýtam: Mám pokračovať? A z publika sa ozve: Nie. Tiež sa mi sníva, že nemôžem nájsť javisko, nemôžem nájsť kostým alebo som úplne zabudla text. To však asi k mojej práci patrí. Sú to skôr prirodzené obavy, aby som nesklamala ľudí, ktorí sa na mňa prišli pozrieť. Všade máme vypredané, tak to by už čo bolo, keby som ich sklamala. Najmä teraz, keď stále spievam vonku, hoci som alergička a vďaka tomu sa mi spieva veľmi ťažko.

Vaším detským snom vraj bolo stať sa detektívom. Prečo?
Veľmi som po tom túžila. Mám logické myslenie, a tak som chcela riešiť prípady a pomáhať ľuďom. Pomáhať sa snažím aj teraz a využívam logické myslenie, pretože aj v tomto odbore ho človek potrebuje a využije. A keď chcem relaxovať, pozriem si To je vražda, napísala, s mojou favoritkou Jessicou Flatcherovou, ktorú mám veľmi rada. Pri tomto seriáli sa upokojujem a neprekáža mi, že som ho už videla.

Namiesto detektívnej kancelárie ste však skončili za šijacím strojom...
To tiež súvisí s tým, čo som mala vždy rada. Ručné práce nie sú na zahodenie. Som baran a ručné práce ma vždy upokojovali a upokojujú ma aj teraz. Tak ako Karol IV. plietol košíky, ja sa upokojujem tým, že šijem medvede alebo niečo stále háčkujem, štrikujem a šijem.

Kedy ste začali pomýšľať na to, že by z vás mohla byť profesionálna speváčka?
Nikdy mi nenapadlo, že budem spievať alebo by to mohlo byť moje povolanie. Takisto by mi nikdy nenapadlo, že niekedy v niečom môžem vyhrať. Teraz už je to osemnásť rokov a ja si stále hovorím: Ako sa mi toto podarilo? Naozaj neviem. A možno, keby som to vedela, tak sa mi to nikdy nepodarí. Krajčírkou som sa stala preto, lebo som bola presvedčená, že to je moje povolanie. Takisto som bola dlho presvedčená o tom, že si u nás v Otvoviciach otvorím salón, v ktorom budem šiť šaty. Ale šitie sa mi hodí aj teraz - nestratím sa, kadečo si prišijem.

Iba prišijete alebo aj ušijete?
Ušiť, to nie. Šitie oblečenia ma až tak nebaví, pretože existuje množstvo úžasných ľudí, ako je napríklad Jarka Pecharová, ktorá robí nádherné kostýmy, alebo Liběna Rochová, ktorá mi šije róby na všetky veľké akcie. Túto prácu teda nechávam robiť ich, pretože ju robia najlepšie. Ja sa už len hrám a šijem medvede a hračky. Vďaka rozprávke V perine mám teraz množstvo úžasných strihov na slony, zajace a podobne. Teším sa, ako sa s nimi pohrám.

Keď ste odišli do Prahy, otec vás presviedčal, aby ste sa vrátili do otvovickej sklárne. Čo ste tam robili? Nemrzelo vás, že otec neverí, že sa môžete v Prahe presadiť?
Nie, tak to nebolo. Spievať som síce začala, keď som mala osemnásť a prichádzali prvé úspechy, ale potom sa to na šesť rokov úplne zastavilo. Zrazu nevyzeralo veľmi nádejne, že by som mohla spraviť kariéru. Nechcela som to však vzdať. Otec mi len ponúkal cestu a ukazoval mi, že sa nemusím báť, že vždy nejakú prácu zoženiem, lebo som pracovitý človek. Do sklární ma chcel, pretože tam pracoval on, a to takmer celý život. Ja som tam robila len raz, asi mesiac, keď som bola cez prázdniny na brigáde. Sklárne už dávno nefungujú a ja celkom slušne áno, takže som asi urobila dobre, keď som vydržala.

Ktovie, ako dlho vydržia talenty, ktoré dnes produkujú talentové súťaže. Nezdá sa vám, že ich je priveľa?
Keby ich ľudia nevyhľadávali, tak by tie súťaže nemali šancu prežiť. Keďže sa však stále toľko súťaží drží pri živote, ľudia po nich zrejme túžia. A pre účinkujúcich sú stále veľkou príležitosťou. Aj keby mala pre nich znamenať len to, že si také niečo skúsia. A potom, keď budú tými "detektívmi", si na to môžu zaspomínať.

Čo vás presvedčilo prijať úlohu porotkyne v súťaži Česko Slovensko má talent?
Nikdy som nechcela byť v nijakej porote, pretože som mala pocit, že hodnotiť kolegov mi neprislúcha. Toto je však trošku iné. Tu som išla podporiť niekoho, komu sa splní nejaký veľký sen, možno niekoho, kto svoj talent ešte nikde neukázal. Ľuďom môžete pomôcť aj tým, že budú počuť vaše nie. Až keď som do tohto projektu nastúpila, došlo mi, že ide o veľkú vec a že to je príležitosť nielen pre tých ľudí, ale aj pre mňa. Príležitosť vidieť sa so svojimi divákmi trochu iným spôsobom. Moje meno býva v médiách rôzne pokrútené, fotografie sú prerobené tak, že sa na nich často nespoznávam. V priamych prenosoch mi do toho nemohol nikto zasahovať, bola som tam sama za seba a bol to pre mňa dôležitý druh kontaktu medzi mnou a ľuďmi, ktorí si kupujú moje cédečká. A to si píšte, že idem aj do druhej série, už nakrúcame!

Kritici chvália váš spevácky prejav a žánrovú flexibilitu, trošku vám však zazlievajú, že nemáte nový pôvodný repertoár a na nový album nechávate fanúšikov čakať aj päť rokov. Radový album ste naposledy vydali v roku 2007, pracujete na novom?
Maliar potrebuje múzu, autor kníh si potrebuje odžiť nejaký čas, aby mal o čom písať a ja musím takisto čakať, aby som mala niečo odžité a mala som čo povedať. Tiež potrebujem autorov. Keby to záležalo len na mne, možno by som vydávala viac albumov. S každým cédečkom je to rovnaké - začínam tým, čo môžem ovplyvniť ja - a to je obal. Rovnaké to bude aj teraz s novým albumom. Už viem, kedy fotím obal, viem, kedy pôjdem do štúdia,  teraz kontaktujem autorov a muzikantov, aby mi ponúkali svoje veci. Nie je to však také jednoduché. Dobrých autorov je dosť, ale väčšinu vecí si nechávajú pre seba. Takže keby bol náhodou na Slovensku niekto, kto by mi chcel ponúknuť muziku, má čas zhruba do júla. Možno tak objavím niekoho, kto so mnou bude robiť cédečká častejšie.

Text: Matúš Kvasnička pre Magazín Pravdy
Foto: EMI Music