Nikdy nemôžete vopred povedať, ktoré dieťa sa dá zachrániť

Horšie je štádium, ak podvýživu sprevádzajú opuchy, hovorí pediatrička profesorka Adriana Ondrušová z Katedry rozvojových štúdií a tropického zdravotníctva Trnavskej univerzity. V afrických misiách pracuje od roku 1999. Čierny kontinent si zamilovala, neskôr ho aj neznášala a dnes sa tam pravidelne vracia, pretože Afrika jej veľa dáva. Hladomor je však aj pre ňu silná káva.

Zažili ste v afrických misiách hladomor?
Najmä v Južnom Sudáne sme liečili podvýživu, ktorou tam trpí veľa detí a žien. S hladomorom v takom rozsahu, aký je teraz vo východnej Afrike - v Somálsku, Etiópii a Keni - som sa však nestretla. Je to strašné, ak sa matky dostali do situácie, že rozmýšľajú o tom, ktoré dieťa je silnejšie a má šancu prežiť, takže mu dajú väčší prídel potravy na úkor toho slabšieho. Často je to tak, že silnejšie je to staršie dieťa, takže tomu dajú viac z dávok, ktoré dostanú od humanitárnych pracovníkov. Sama neviem, či by som zvládla v takej situácii pracovať. Keď vidím tie obrazy... Mnohé z tých detí musia lekárom zomierať pred očami.

Ľudia, ktorí v 80. rokoch poskytovali pomoc pri hladomore v Etiópii, mali z toho traumu. Pri nedostatku potravín si pripadali ako dozorcovia v koncentračných táboroch, ktorí rozhodujú o tom, kto má šancu prežiť. V akom štádiu podvýživy je ešte možné dieťa zachrániť?
To je ťažká otázka, na ktorú sa nedá presne odpovedať. V medicíne nikdy nemôžete povedať - tohto zachránime a tohto nie. Mala som detského pacienta v takom štádiu podvýživy, že som ho už takmer pochovávala a z nemocnice napokon dieťa odišlo po svojich. A, naopak, liečila som dieťa, u ktorého som si bola takmer stopercentne istá, že sa z toho dostane, a ono zomrelo. Pri podvyživených deťoch platí - kým sa dá a je z čoho, treba pomáhať všetkým. Vybrať si, toto dieťa sa dá zachrániť a toto nie, to nejde.

Vy ste nikdy neriešili dilemu, koho zachrániť?
Je pravda, že v poľných podmienkach sme boli aj my často vystavení podobnej situácii a zostáva z toho trauma. Súviselo to s nedostatkom krvi na transfúzie. Na Slovensku máme na transfúziu pre deti vaky s objemom 100 ml a pre dospelých vaky s 500 ml krvi. V Ugande sme mali vaky len s 500 ml krvi a bol ich nedostatok. A teraz máte dilemu. Dospelého pacienta a dieťa. Komu tú transfúziu dáte? Dieťaťu, ktoré potrebuje len 100 ml a zvyšok musíte vyliať, pričom ten dospelý potrebuje celú dávku? To boli najhoršie situácie, aké som zažila. Ako sa rozhodnúť? Nechcem sa k tomu vracať ani v spomienkach.

Prečo deti a ženy v Afrike trpia na podvýživu?
V Južnom Sudáne to z veľkej časti súvisí s tradíciami a slabým postavením žien a detí v spoločnosti. Muži sú na prvom mieste a až potom ďaleko za nimi ženy a deti. Aj keď majú jedlo, najskôr sa naje muž, potom žena a potom deti. Podľa tradícií v niektorých oblastiach ženy dojčia deti dva roky, čo tiež na ich zdravý vývin nestačí. A podvýživa tam súvisí aj s tým, že ženy nie sú vzdelané a nevedia, čo majú deťom dať jesť. A ak aj vedia, nemajú potraviny.

Prečo sa podľa vás situácia v Somálsku dostala až do štádia hladomoru?
O tom môžem len špekulovať. Vždy, keď je dlho extrémne sucho a nedostatok potravín, niečo také hrozí. V prípade Somálska ide aj o nestabilnú krajinu. V Somálsku som síce nebola, ale od kolegov, ktorí pracujú pre Lekárov bez hraníc, viem, že má napríklad lepšiu infraštruktúru ako Južný Sudán, ale napriek tomu pracovať tam je oveľa horšie. Hovorili, že keď tam aj prídu a nejaký čas pôsobia, často sa stáva, že v priebehu niekoľkých hodín sa musia zbaliť a z bezpečnostných dôvodov opustiť krajinu.

Čo je to podvýživa z pohľadu pediatričky?
Sú na to presné tabuľky, ktoré vypracovala Svetová zdravotnícka organizácia. Vieme, koľko má ročné dieťa vážiť, existujú grafy na ideálnu hmotnosť vzhľadom na vek alebo výšku. Ak má dieťa menej ako 69 % očakávanej hmotnosti, je to neprospievanie, ak je to menej ako 60¤%, tak je to ťažký stupeň podvýživy.

To sú deti vychudnuté na kosť a kožu?
To je takzvaná proteínovo-energetická podvýživa, ktorá má klinické príznaky. Deti vychudnuté na kosť a kožu trpia marazmom, v horšom stave pribudnú opuchy - to je tzv. kvašiorkor. A ten je ešte nebezpečnejší aj z iného hľadiska. Keďže opuchy sú na celom tele a matky v Afrike svoje deti starostlivo balia do prikrývok a kozích koží, ak sa dieťa nerozbalí a nepozrieme sa naň poriadne, pre opuchy v tvári sa môže zdať, že je dobre živené.

Prečo sú najzraniteľnejšie deti do päť rokov?
Malé deti potrebujú energiu aj na rast a stavbu orgánov tela vrátane imunitného systému. Ak im chýbajú základné stavebné kamene, imunita sa nemôže vyvinúť. Také deti sú často choré, keď ochorejú, jedia ešte menej - rovnako ako dospelí, ale samotná choroba je energeticky náročnejšia - a prehlbuje sa podvýživa. Je to taký začarovaný kruh. Deti do päť rokov sú navyše úplne odkázané na starostlivosť rodičov. Hladné päťročné dieťa v Keni si dokáže aj samo niečo uchmatnúť alebo vyžobrať, ale dieťa, ktoré ešte nevie ani chodiť, je v podstate bezbranné. Podvýživou sú tiež veľmi ohrozené ženy a dojčiace matky.

Prečo?
Hovorím zo skúseností z Južného Sudánu. Ženy tam nemajú rovnocenné postavenie s mužmi. Navyše sú vysilené z množstva tehotenstiev a pôrodov. Ich organizmus je zoslabnutý a ony sa ani nedostanú k prídelom potravín.

Preto sa pomoc dáva hlavne im?
Je dôležité, aby pomoc rozdávali humanitárni pracovníci a dostala sa k tým, ktorí ju potrebujú. Preto priamo v teréne vyhľadávajú skupiny, ktoré sú ohrozené podvýživou a pomoc im dávajú prednostne. V Sudáne počas vojny sa totiž stávalo, že balík s potravinami, ktorý zhodili z lietadla, sa dostal k staršinovi dediny a on tie zásoby potom rozdeľoval. A nerozdeľoval ich podľa toho, kto koľko potrebuje, ale podľa toho, ako sám uznal za vhodné. V prvom rade mužom. Takže ženy sa k prídelom priamo nedostali a tie, ktoré boli tehotné alebo dojčili, tam ani nevládali prísť.

Akým spôsobom liečite podvyživené deti?
Ak sú v stave, že ich treba hospitalizovať, prijímame ich do nemocnice, kde dostávajú infúzie s roztokmi minerálov, vitamínov a glukózy. Ak nie sú v bezvedomí a môžeme im dávať potravu priamo do žalúdka, robíme to tzv. nasogastrickými sondami - cez nos do žalúdka. Vždy treba pritom dávať pozor, koľko tekutín dieťa dostane, pretože aj o málo vyššia dávka môže preťažiť srdce a dieťa zabije. Ak je dieťa v stave, že stačí tzv. doplnkový výživový program, potom matka dostane pre dieťa trikrát denne špeciálnu kašu. Tú pripravujeme z mlieka a keksov, ktoré sú k dispozícii zo Svetového potravinového programu. Kaša obsahuje živiny a potrebné vitamíny. Liečba ťažkej podvýživy je náročná. Je to celý proces. Deti dostávajú infúzie, často transfúzie, treba im dopĺňať minerály, glukózu, podávať antibiotiká. Jedlo prichádza na rad až potom.

A koľko jedla treba na naštartovanie? 
Začína sa opatrne, prvé dva dni s dávkou 11 ml na kilogram každé dve hodiny - aj v noci. Na tretí až piaty deň sa dávka zvýši na 16 ml/kg každé tri hodiny a od šiesteho dňa na 22 ml/kg každé štyri hodiny. Ale stále to je 130 ml/kg na deň. Postupne sa dávky zvyšujú podľa toho, ako to dieťa toleruje, na 200 ml/kg na deň. V každom prípade aj deťom, ktoré dokážu prijímať potravu ústami, treba dávky len postupne zvyšovať. Deti v štádiu marazmu sú totiž také hladné, že - ako sa ľudovo hovorí - zjedli by aj klince. Vysoké dávky by však nestrávili, vyvrátili by ich a problém pokračuje. Naopak, deti v štádiu opuchov sú apatické a keby ste pred ne postavili aj misu jedla, nedotknú sa ho.

Kedy si pri podvyživenom dieťati poviete: už je fajn, dostane sa z toho?
Pri ťažkej podvýžive sú kritické prvé dva týždne. Dobrým prognostickým znakom je, keď sa deťom po týždni vráti chuť do jedla, vtedy aj dobre priberajú. Po celý čas však treba sledovať, či sa neobjavia príznaky zlyhávania srdca. To je vážny problém, ktorý ohrozuje život. Často sa napriek všetkej intenzívnej starostlivosti stane, že tie prvé dva týždne deti neprežijú. Už sa aj sa zdá, že sa to zlepší, a potom akoby sa to pokazilo. Tým, že tieto deti majú zlú imunitu, sú náchylné na choroby a infekcie. Skutočne dobrým príznakom pri liečbe je to, keď sa dieťa po niekoľkých dňoch usmeje. Vtedy by som dala aj ruku do ohňa za to, že sa z toho dostane.

Vy asi nemáte rada, keď sa ľudia prejedajú a potom sa snažia držať diéty, však?
My tu strašne plytváme potravinami. Keď si zoberiem tie množstvá, čo ľudia nakupujú pri akciách v supermarketoch alebo koľko potravín sa vyhodí! Mám pocit, že ľudia niekedy nevedia, čo od dobroty. A za chudobných sa považujú vtedy, keď nemôžu ísť každý rok na dovolenku k moru. Možno si niektorí pri televízore, keď zbadali obrazy hladomoru v Afrike, poplakali. Ale koľkí sa pri tom televízore prejedávajú? To je jedna z vecí, ktorú mi dala Afrika. Pamätám sa, že keď som sa vrátila už po svojej prvej misii v Keni, zdalo sa mi, že u nás je všetko akési komerčné. Tam ľudia nemajú čo jesť a tu sa vyhadzujú potraviny. Odvtedy mi to tak zostalo, že jem len vtedy, keď som naozaj hladná a neplytvám.

Prečo ste sa vlastne rozhodli pracovať v lekárskych misiách v Afrike?
Pôvodne ma Afrika nijako nelákala. Po skončení školy som chcela ísť do nejakej rozvojovej krajiny, ale skôr do Južnej Ameriky alebo Ázie. Zhodou náhod som si robila doktorandúru na Trnavskej univerzite v čase, keď profesor Krčméry rozbiehal prvé projekty v Afrike. Umožnil mi ísť na kurz tropickej medicíny v Peru, na ktorý som získala americké štipendium, s tým, že keď sa vrátim, hneď pôjdem na misiu. Prvý projekt rozbiehal v Keni a ja som sa dostala hneď do druhej posádky v roku 1999. A Afrika mi zostala. Afrika je taká - buď si ju človek zamiluje a vracia sa tam do konca života, alebo ho neosloví, a už sa tam nevráti.

A prečo sa tam stále vraciate?
Asi preto, že človeka to osobnostne posúva. Je tam odkázaný sám na seba a musí sa v komplikovaných podmienkach sám o seba postarať. V Sudáne počas vojny som sa tiež naučila, aké dôležité je vážiť si svoj život. Nikdy som nebola bojko, ale tam som sa začala báť. Niekedy som si tak pomyslela, čo keď ma tu niekto zastrelí, ani ma nik nepochová. Začala som si vážiť veci, ktoré som predtým považovala za samozrejmé.

Nikdy ste nemali chuť to nechať? Problémy tam sú komplikované a je to iná kultúra.
Kultúrny šok má niekoľko fáz. Prešla som aj fázou, keď si človek uvedomuje rozdiely, vidí, že vôbec tej kultúre nerozumie a neznáša ju. Keď som bola po pol roku druhý raz v Keni, Afriku som tak neznášala, že keď som stretla hocijakého belocha, hneď som ho považovala rovno za pokrvného príbuzného. Bola som taká znechutená, že po návrate na Slovensko som sa tam už nikdy nechcela vrátiť. Prelomový pre mňa bol tretí pobyt, keď ma profesor Krčméry presvedčil, aby som predsa len šla. Odvtedy som to začala brať tak, že toto som ja, pochádzam z tejto kultúry, toto môžem ponúknuť, ale nemôžem všetko zmeniť. A toto sú oni, ich kultúra a ja si z tej kultúry môžem zobrať niečo, čo ma obohatí a im nemusím vnucovať svoje.

Takže nechodíte do Afriky so spasiteľským komplexom?
Nechodím tam s tým, že zachraňujem svet. Chodím tam pracovať. Moja práca je presne taká istá ako robota niekoho iného, kto sa snaží robiť dobre svoju robotu tu na Slovensku a nikdy nebol v Afrike. Rada tam chodím, ale nie preto, že niečo dávam. Je to totiž obojstranné - niečo dávam, niečo dostanem. Keď sa vrátim domov, problémy, ktoré tu riešime, mi oproti tomu, že tam vám zomierajú pred očami deti, ktoré nedostali základnú zdravotnú starostlivosť, pripadajú ako žabomyšie vojny. Takže keď sa vrátim z Afriky, aspoň pol roka ma nič nevie ,,vytočiť" alebo nahnevať. Zvláštne je aj to, že keď idem tam, v podstate hneď na druhý deň môžem začať pracovať. Opačne to však nefunguje. Keď sa vrátim, tak mi vždy chvíľu trvá, kým sa adaptujem.

Text: Daniela Balážová pre Pravdu
Foto: SHUTTERSTOCK