Psychologička radí: V drsnejšom prostredí si treba zaostriť pazúriky
Drzosť nie je správna vlastnosť, ktorou zamestnanec dosiahne vyšší plat. Podľa psychologičky Evy Jaššovej treba skôr staviť na pracovné výsledky a zdravé sebavedomie.
Prečo zamestnávatelia podľa výsledkov amerického prieskumu lepšie finančne hodnotia zamestnancov s ostrými lakťami a drzým jazykom?
Myslím, že skúsenosti z iného kultúrneho prostredia, v tomto prípade z USA, nemusia tak automaticky platiť aj na Slovensku. Slováci a Slovania majú asi predsa len trošku inú mentalitu, kultúrne tradície. Kým v USA sa cení priebojnosť, vysoké sebavedomie, u nás sa viac tradične, možno ako pozostatok z čias totality, ctí skromnosť a ústupčivosť. Dve desaťročia slobody však zmenili aj našu mentalitu a zrovnali ju so svetom. Všetko je vec systému, hodnôt, spravodlivosti, kultúry firmy. Nie je predsa spravodlivé, aby ľudia boli odmeňovaní viac iba za drzosť. Napokon, na Slovensku máme zákony, ktoré nespravodlivosť neumožňujú, napríklad antidiskriminačný zákon, iba treba vedieť zdvihnúť hlavu.
Boja sa nadriadení konfliktov, a preto drzým častejšie dvíhajú plat?
Vedúca funkcia a s ňou spojená moc neraz dávajú voľný priestor rôznym vlastnostiam, aj negatívnym. Platí – pripusť človeka k moci a spoznáš, čo v ňom je. Ak si nadriadený nie je istý svojou odbornosťou, môže si kupovať krikľúňov, z ktorých má obavy, aj tým, že im nezaslúžene zvýši plat. Jedno z umení komunikácie je prispôsobiť komunikáciu človeku, s ktorým hovoríme. V spravodlivom prostredí si postačíme s dobráckou povahou, ak sa však ocitneme v drsnejšom prostredí, musíme si vedieť zaostriť aj pazúriky, minimálne v mene sebaobrany.
Je dobré ostro si žiadať zvýšenie platu? Alebo je lepšie čakať, kým firma pracovníkovi zvýši plat bez jeho žiadosti?
Drzosť asi nie je ten správny postup. Skôr by sme mali použiť oprávnenú odvahu, sebaistotu, nie agresiu, ale skôr primerané sebapresadzovanie, ktoré sa vyznačuje sebaúctou, ale aj úctou k okoliu. Nikomu nedovoliť, aby pošliapal naše práva, dôstojnosť, ale zároveň nedráždiť druhých agresiou. Treba však jasne a pokojne dať vedieť nadriadenému, aké úlohy sme splnili. Nesmieme to však robiť tak, že čakáme vždy v poradovníku za dverami, aby sa nezabudli pochváliť s každým pracovným výkonom. Napokon, vždy je príjemnejšie, ak nás pochváli niekto iný, ako keď sa chválime sami.
Ako pôsobí, keď v práci ostro koná žena? Má aj žena šancu agresívnejším správaním sa presadiť?
Od žien sa v našej kultúre agresia neočakáva, skôr prispôsobivosť a milota. Niektoré profesie si však vyžadujú schopnosť dôrazného sebapresadzovania a tam romantika žien akosi nepostačí. Z dlhodobého hľadiska za každým človekom zostáva konkrétny čin, práca, za agresívnym človekom zostáva skôr nepríjemný pocit. Po čase sa tak či tak zistí, kto vie potiahnuť v práci a kto je iba hlučný.
Prečo to majú tí dobrí a pokojní zamestnanci v mnohých spoločnostiach neraz ťažie ako ich agresívnejší kolegovia?
Dobrí a pokojní ľudia majú šťastie, ak sa dostanú medzi rovnakých, ako sú oni. Zväčša sú to ľudia, ktorí si takýto spôsob komunikácie priniesli z rodiny, mali to šťastie, že skúsenosti s agresiou nemajú, bývajú idealistickejší. Horšie je to vtedy, ak sa dostanú do blízkosti človeka s iným správaním alebo priamo k šikanizérovi, ktorý vyrastal v necitlivom, agresívnom prostredí a túto atmosféru smutne odovzdáva ďalej, inak komunikovať nevie. Tu nezostáva nič iné, ako naučiť sa komunikovať s človekom, s ktorým si menej rozumieme, naučiť sa reagovať na kritiku opodstatnenú, neopodstatnenú, naučiť sa ignorovať to, čo nie je hodné našej pozornosti. Nie je dobré znižovať sa na ich úroveň, skôr im ísť príkladom v kultúrnejšej komunikácii, aby mali čo od nás pochytiť. Pokojní ľudia bývajú i submisívni, teda podriaďujúci sa, čo neraz dávajú najavo už zhrbeným držaním tela, nesmelým pohľadom, tichým hlasom, Aj bez slov pôsobia ako ľahká obeť. Musia sa naučiť ovládať aj tieto informácie o sebe, skôr, ako prehovoria. Zabývať vo svojom vnútri nového človeka, sebavedomého a dať to najavo aj držaním tela.
Vyvoláva agresívne konanie u šéfov neistotu a boja sa napríklad, že pracovník dá výpoveď?
Myslím, že dnes všeobecne neprevláda u šéfov obava, že podriadený dá výpoveď. Vzhľadom na pomerne vysokú nezamestnanosť si zväčša ľahko nájdu náhradu, čím neraz skôr vydierajú podriadených.
Akým spôsobom sa môže presadiť zdvorilý a ústupčivý zamestnanec?
Ak pracuje v inštitúcii, kde vládnu objektívne kritériá, zväčša stačí kvalitne pracovať. Ústupčivosť môže byť milá vlastnosť, na chrbte ústupčivého však môžu kvitnúť ruže iným. Treba si niečo prečítať o asertivite, primeranom sebapresadzovaní.
Sú agresívnejší ľudia lepší a výkonnejší pracovníci?
Všetko závisí od profesie a typu človeka. Sú povolania, kde je agresivita nežiaduca, očakáva sa skôr citlivosť, vnímavosť. Predstavme si napríklad sociálnu pracovníčku alebo sestričku, skôr nás poteší, ak bude vnímavá, ako keď pobadáme agresiu. Zväčša v práci platí ako základné kritérium schopnosť vykonávať danú prácu, spoľahlivosť, vytrvalosť, ochota obetovať sa, ak treba, vedomie, že na človeka sa možno spoľahnúť, že podá správny výkon v správnom čase. Z dlhodobého hľadiska tieto hodnoty vyhrávajú, aj keď je ich nositeľ tichý. Na krátky čas môže pôsobiť výkonnejšie hlučný zamestnanec, ale z dlhodobého hľadiska platí kritérium odvedenej práce. Do istej miery však môže platiť aj to, že agresívnejší človek je výkonnejší, neraz zatracujeme cholerikov, výbušných, vznetlivých ľudí, ale s ich povahou sa neraz spája pracovná vytrvalosť.
Text: -zh- pre magazín Pravdy
Foto: archív Evy Jaššovej
Myslím, že skúsenosti z iného kultúrneho prostredia, v tomto prípade z USA, nemusia tak automaticky platiť aj na Slovensku. Slováci a Slovania majú asi predsa len trošku inú mentalitu, kultúrne tradície. Kým v USA sa cení priebojnosť, vysoké sebavedomie, u nás sa viac tradične, možno ako pozostatok z čias totality, ctí skromnosť a ústupčivosť. Dve desaťročia slobody však zmenili aj našu mentalitu a zrovnali ju so svetom. Všetko je vec systému, hodnôt, spravodlivosti, kultúry firmy. Nie je predsa spravodlivé, aby ľudia boli odmeňovaní viac iba za drzosť. Napokon, na Slovensku máme zákony, ktoré nespravodlivosť neumožňujú, napríklad antidiskriminačný zákon, iba treba vedieť zdvihnúť hlavu.
Boja sa nadriadení konfliktov, a preto drzým častejšie dvíhajú plat?
Vedúca funkcia a s ňou spojená moc neraz dávajú voľný priestor rôznym vlastnostiam, aj negatívnym. Platí – pripusť človeka k moci a spoznáš, čo v ňom je. Ak si nadriadený nie je istý svojou odbornosťou, môže si kupovať krikľúňov, z ktorých má obavy, aj tým, že im nezaslúžene zvýši plat. Jedno z umení komunikácie je prispôsobiť komunikáciu človeku, s ktorým hovoríme. V spravodlivom prostredí si postačíme s dobráckou povahou, ak sa však ocitneme v drsnejšom prostredí, musíme si vedieť zaostriť aj pazúriky, minimálne v mene sebaobrany.
Je dobré ostro si žiadať zvýšenie platu? Alebo je lepšie čakať, kým firma pracovníkovi zvýši plat bez jeho žiadosti?
Drzosť asi nie je ten správny postup. Skôr by sme mali použiť oprávnenú odvahu, sebaistotu, nie agresiu, ale skôr primerané sebapresadzovanie, ktoré sa vyznačuje sebaúctou, ale aj úctou k okoliu. Nikomu nedovoliť, aby pošliapal naše práva, dôstojnosť, ale zároveň nedráždiť druhých agresiou. Treba však jasne a pokojne dať vedieť nadriadenému, aké úlohy sme splnili. Nesmieme to však robiť tak, že čakáme vždy v poradovníku za dverami, aby sa nezabudli pochváliť s každým pracovným výkonom. Napokon, vždy je príjemnejšie, ak nás pochváli niekto iný, ako keď sa chválime sami.
Ako pôsobí, keď v práci ostro koná žena? Má aj žena šancu agresívnejším správaním sa presadiť?
Od žien sa v našej kultúre agresia neočakáva, skôr prispôsobivosť a milota. Niektoré profesie si však vyžadujú schopnosť dôrazného sebapresadzovania a tam romantika žien akosi nepostačí. Z dlhodobého hľadiska za každým človekom zostáva konkrétny čin, práca, za agresívnym človekom zostáva skôr nepríjemný pocit. Po čase sa tak či tak zistí, kto vie potiahnuť v práci a kto je iba hlučný.
Prečo to majú tí dobrí a pokojní zamestnanci v mnohých spoločnostiach neraz ťažie ako ich agresívnejší kolegovia?
Dobrí a pokojní ľudia majú šťastie, ak sa dostanú medzi rovnakých, ako sú oni. Zväčša sú to ľudia, ktorí si takýto spôsob komunikácie priniesli z rodiny, mali to šťastie, že skúsenosti s agresiou nemajú, bývajú idealistickejší. Horšie je to vtedy, ak sa dostanú do blízkosti človeka s iným správaním alebo priamo k šikanizérovi, ktorý vyrastal v necitlivom, agresívnom prostredí a túto atmosféru smutne odovzdáva ďalej, inak komunikovať nevie. Tu nezostáva nič iné, ako naučiť sa komunikovať s človekom, s ktorým si menej rozumieme, naučiť sa reagovať na kritiku opodstatnenú, neopodstatnenú, naučiť sa ignorovať to, čo nie je hodné našej pozornosti. Nie je dobré znižovať sa na ich úroveň, skôr im ísť príkladom v kultúrnejšej komunikácii, aby mali čo od nás pochytiť. Pokojní ľudia bývajú i submisívni, teda podriaďujúci sa, čo neraz dávajú najavo už zhrbeným držaním tela, nesmelým pohľadom, tichým hlasom, Aj bez slov pôsobia ako ľahká obeť. Musia sa naučiť ovládať aj tieto informácie o sebe, skôr, ako prehovoria. Zabývať vo svojom vnútri nového človeka, sebavedomého a dať to najavo aj držaním tela.
Vyvoláva agresívne konanie u šéfov neistotu a boja sa napríklad, že pracovník dá výpoveď?
Myslím, že dnes všeobecne neprevláda u šéfov obava, že podriadený dá výpoveď. Vzhľadom na pomerne vysokú nezamestnanosť si zväčša ľahko nájdu náhradu, čím neraz skôr vydierajú podriadených.
Akým spôsobom sa môže presadiť zdvorilý a ústupčivý zamestnanec?
Ak pracuje v inštitúcii, kde vládnu objektívne kritériá, zväčša stačí kvalitne pracovať. Ústupčivosť môže byť milá vlastnosť, na chrbte ústupčivého však môžu kvitnúť ruže iným. Treba si niečo prečítať o asertivite, primeranom sebapresadzovaní.
Sú agresívnejší ľudia lepší a výkonnejší pracovníci?
Všetko závisí od profesie a typu človeka. Sú povolania, kde je agresivita nežiaduca, očakáva sa skôr citlivosť, vnímavosť. Predstavme si napríklad sociálnu pracovníčku alebo sestričku, skôr nás poteší, ak bude vnímavá, ako keď pobadáme agresiu. Zväčša v práci platí ako základné kritérium schopnosť vykonávať danú prácu, spoľahlivosť, vytrvalosť, ochota obetovať sa, ak treba, vedomie, že na človeka sa možno spoľahnúť, že podá správny výkon v správnom čase. Z dlhodobého hľadiska tieto hodnoty vyhrávajú, aj keď je ich nositeľ tichý. Na krátky čas môže pôsobiť výkonnejšie hlučný zamestnanec, ale z dlhodobého hľadiska platí kritérium odvedenej práce. Do istej miery však môže platiť aj to, že agresívnejší človek je výkonnejší, neraz zatracujeme cholerikov, výbušných, vznetlivých ľudí, ale s ich povahou sa neraz spája pracovná vytrvalosť.
Text: -zh- pre magazín Pravdy
Foto: archív Evy Jaššovej
