Zuzana Štefečeková: Odkedy som šampiónka, otec toľko nevyrýva

V disciplíne trap už získala titul majsterky sveta i striebro na pekinskej olympiáde. Na budúci rok bude mieriť na medailu aj na olympijských hrách v Londýne.

Okrem streľby vám teraz najviac času zaberá škola. Ako vám ide štúdium fyzioterapie?
Výborne. Absolvovala som všetko vrátane praxe a postúpila som do druhého ročníka.

Kde ste praxovali?
Dva týždne v liečebnom ústave Marína v Kováčovej a ďalšie dva v Piešťanoch u neurológa Jozefa Haringa. V Kováčovej som robila všetko, čo bolo treba. Maséra, plavčíka, pomáhala som pri vodoliečbe a cvičení. Zaujímavá bola napríklad liečba prácou, kde si ľudia po mozgovej príhode trénujú jemnú motoriku. Napríklad skrutkovanie. Fungovala som ako rehabilitačný pracovník.

Spoznávali vás pacienti?
Nemuseli, lekári mi všade robili reklamu. Mala som aj besedu, na ktorú prišlo asi osemnásť ľudí.

Kládli veľa otázok?
Ani jednu. Bola to asi najhoršia besede v živote. Sedeli tam väčšinou malé deti a potom dôchodkyne. Ale decká mali radosť z autogramov.

Nemali ste problémy, keď ste prichádzali do kontaktu s pacientmi v ťažkom stave?
Musela som si zvyknúť. Zistila som, že aj ťažké stavy sú normálne rozmýšľajúci ľudia. Bol tam však aj trojročný chalan - autista. Neviem, či by som sa oňho dokázala dlhodobo starať. Asi by som si netrúfla.

Čo ste robili v Piešťanoch?
Motala som sa tam počas vyšetrení, sledovala som, ako sa dávajú koreňové obstreky, ako vyzerá elektroliečba, trakcie. Robila som spoločnosť fyzioterapeutke, keď dávala reflexné masáže.

Môžete po roku štúdia povedať, že fyzioterapia bol dobrý výber?
Práve počas praxe v Kováčovej som si uvedomila, že niečo podobné by som v budúcnosti chcela robiť. Nemyslím prácu v liečebnom ústave, ale skôr vlastnú prax. Najlepšie ako fyzioterapeut športovcov. Len neviem, či by ma vedeli zaplatiť.

Mali ste plány podnikať v oblasti wellness. Sú ešte aktuálne?
Stále je to jedna z možností. Wellness by samozrejme fungoval viac na komerčnej báze. Ľudia by tam chodili na masáže, nie cvičiť.

Jednu vysokú školu ste už dokončili. Nikdy vám nenapadlo, že štúdium misijnej a charitatívnej práce bolo zbytočné?
Určite nie. Bolo to pekných päť rokov, spoznala som skvelých ľudí. Druhú vysokú školu už robím ako hobby. Nik odo mňa neočakáva, že ju musím dokončiť. Keď zistím, že ju časovo nestíham, tak jednoducho prestanem s vedomím, že ma obohatila. Za omyl považujem skôr tri roky na vysokej škole ekonomickej.

Prečo?
Čísla mi nikdy nešli. Tri roky som vydržala, ale bolo to trápenie. Nakoniec som to zabalila, bez toho, aby som o tom niekomu povedala. Rodičia sa to dozvedeli, až keď ma prijali na misijnú a charitatívnu prácu. Zostali zarazení, názov odboru im nič nehovoril. Mama sa ma ešte rok pýtala, prečo to moji spolužiaci študujú.

Diplomovku ste písali na tému Slabozrakí a nevidiaci klienti. Dôvod?
Praktický. Sestra pracovala v krajskom stredisku Únie slabozrakých a nevidiacich. Dodnes sa aktívne zapájam do akcií ako Biela pastelka.

Hotovali ste sa aj na misiu do Afriky, no napokon ste cúvli...
Lákalo ma to. Mala som cestovať hneď po pekinskej olympiáde, všetkým som hovorila, že pôjdem do Etiópie. V poslednej chvíli som však povedala nie. Uvedomila som si, že to nie je len tak. Čaká ma cudzia krajina, nemám prax ako zdravotná sestra, logistik, lekárnička ani nič podobné. Nechcela som, aby ma museli po mesiaci stiahnuť, lebo to nezvládam.

Čo ste mali v Afrike robiť?
Mali sme sa striedať v štyroch pracovných pozíciách: lekárnik, logistik, terénny pracovník a poradca v oblasti výživy detí.

Kvôli bakalárskej práci ste chodili aj na detskú onkológiu. Ako ste to zvládali?
Bola som tam asi štyrikrát. Chodila som za sociálnou sestrou, ktorá mi pomáhala ako konzultantka. Najmä prvá návšteva bola riadna "šupa". Človek si na to musí zvyknúť. Deti však z toho nerobia tragédiu. Pohľad na dvojročné holohlavé dieťa po chemoterapii však nie je jednoduchý. Stretla som jedného chlapca, keď ho práve prijímali, a pri ďalšej návšteve už behal s infúziou. Bez vlasov a obočia vyzeral úplne inak. To bol silný zážitok.

So streľbou veľa cestujete. Kde sa vám páčilo najviac?
V austrálskom Perthe. Teraz sa chystáme do Spojených arabských emirátov, kde je údajne zoo a v hoteli bazén, tak sa celkom teším.

A kde bolo najhoršie?
V Indii, ale tam som nebola. Strieľali tam iba muži. Katastrofálna kuchyňa, v izbách netiekla studená voda, iba horúca. Museli ste si napustiť vaňu a čakať, kým vychladne. Všetko, čo predávali na strelnici, bolo dva roky po záruke. Aj nápoje...

Dovolenka?
Idem vždy tam, kde chce ísť partia. Na destinácii mi veľmi nezáleží, hlavne že si oddýchnem. Tento rok som bola v Tunisku a na Korfu.

Na asfaltové holuby ste začali páliť v dvanástich. Čím si vás streľba získala?
Skúšala som najskôr tenis, potom volejbal, ale streľba ma oslovila najviac. Nemusela som pri nej behať. Prvý rok ma trénoval otec, potom ma, chvalabohu, posunul ďalej. Samozrejme, žartujem.

Otec vám stále rád poradí?
Áno, je to môj najodbornejší fanúšik. Vždy má pre mňa dobrú radu, prípadne otázku - či som nemohla trafiť viac. Radi sa navzájom podpichujeme. Ale odkedy som majsterka sveta, už toľko nevyrýva.

Ako hodnotíte tento strelecký rok?
Bol skvelý. Skončila som druhá v pretekoch Svetového pohára v Lonate, druhá na majstrovstvách sveta, štvrtá na európskom šampionáte.

Olympijskú miestenku ste už máte dlhšie zabezpečenú vďaka vlaňajšiemu víťazstvu na majstrovstvách sveta. Strieľalo sa vám ľahšie?
Určite, ale konkurencia bola veľmi tvrdá, súperky nabudené.

Koľko ľudí vás príde na budúci rok povzbudiť na olympiádu?
Ak to vyjde, tak okolo sedemnásť. Päť členov najbližšej rodiny a blízki kamaráti. Ešte nemáme vstupenky, ale verím, že ich zoženieme. Zatiaľ sa nepredávajú, nie je ani jasné, aká bude na strelnici veľká tribúna. Mala by som väčší pokoj, keby zostali doma, no nemôžem im odoprieť šancu vidieť ma na olympijských hrách. Do brazílskeho Ria de Janeiro za mnou asi nepôjdu.

A pes Alex? Sprevádza vás takmer všade, ale na olympiádu ho zrejme nepustia...
Do Londýna určite pocestuje, doma nemá s kým zostať. Ale či sa dostane aj do olympijskej dediny, alebo na strelnicu, zatiaľ neviem.

Vnímate pri streľbe podporu blízkych?
Cítim, že sa ma sledujú, hoci ich nepočujem. Beriem to, že keď to má vyjsť, tak to vyjde.

Ako sa zvyknete odreagovať pred súťažou?
Pustím si do slúchadiel hudbu. Mám svoj výber - gospel, Rytmus, Desmod, Kristína. Vyberám si podľa toho, ako sa cítim. Niekedy sa potrebujem nabudiť, inokedy skôr upokojiť.

Maľujete sa pred streľbou?
Začala som tento rok. Od kolegyne strelkyne Janky Mezeiovej som dostala svoj prvý mejkap. Janka sa na pretekoch stará o môj zovňajšok. V bežnom živote sa nemaľujem. Iba na dovolenke, ale aj tam iba ľahký mejkap. Ale ukážem vám novinku (povyhrnie si nohavicu a predstaví tetovanie nad členkom v tvare psej labky). Je to čerstvé. Pôvodne mala poslúžiť ako predloha Alexova labka, ale slabo sa odtlačila.

Čo si v duchu poviete, keď vám uletí asfaltový holub?
No do ri... Ale to je asi neuverejniteľné.

Aká bude olympijská strelnica v Anglicku?
Netuším, zatiaľ nie je hotová. Vyskúšame si ju v apríli budúceho roka na pretekoch Svetového pohára.

Môže mať prostredie vplyv na výkon strelca?
Samozrejme. V anglickom Dorsete postavili strelnicu tak nešťastne, že keď sme tam ráno o deviatej prišli, strieľali sme priamo proti slnku. Takmer naslepo. Aj preto teraz prizvali strelcov na konzultáciu. Svoju úlohu zohráva aj počasie. Keď prší, tak sa človek necíti komfortne. Aj vietor výrazne sťažuje podmienky, terče potom plávajú.

Budú olympijské preteky psychicky náročnejšie ako ostatné?
Určite v nich budem pociťovať veľký tlak, keďže každý pomaly odo mňa čaká zlatú medailu. Ale v podobnej situácii bude viacero dievčat.

O titul kráľovnej v disciplíne trap súperíte najmä s Číňankou E Kao. Viete o nej niečo viac?
Už sa na mňa aspoň usmieva, vie, kto som. Nehovorí po anglicky, takže sa poznáme len z videnia.

Chodíte na poľovačky?
Nie. Mám rada mäso, ale také čosi mi nechýba. Bola som na poľovačke dvakrát ešte ako decko a potom sme raz v Španielsku s bývalým priateľom poľovali na holuby. Na poli rozprestreli obrovskú plachtu s maketami holubov, ktoré sa hýbali. Tie ozajstné si potom mysleli, že je tam niečo na žranie, tak sa tam zlietli.

Bolo ťažké preorientovať sa z asfaltových holubov na živé?
Nie, ani si nevšimli, že po nich strieľam. Netrafila som žiadneho. Živé holuby letia v porovnaní s asfaltovými pomalšie a nevypočítateľne.

Skúšali ste strieľať na strelnici na jarmoku?
A načo? Tie pušky sú aj tak preštelované. Ruže na špajdli sa nehýbu, strieľať na ne by ma nebavilo.

Chceli ste sa ísť pozrieť na majstrovstvá sveta v hokeji. Zohnali ste vstupenky?
Na jeden zápas, našich proti Čechom. V Pekingu som sa takmer nikde nedostala, takže toto bol pre mňa asi najväčší športový zážitok v úlohe diváka.

Zuzana Štefečeková
Narodila sa 15. januára 1984 v Nitre. Od dvanástich rokov sa venuje športovej streľbe. V disciplíne trap, v ktorej sa strieľa na letiace asfaltové terče (holuby), získala striebro na olympijských hrách 2008 v Pekingu a vlani v Mníchove titul majsterky sveta. Na budúcoročnej olympiáde v Londýne bude patriť k medailovým nádejam slovenskej výpravy. Vyštudovala charitatívnu a misijnú prácu, momentálne absolvuje ďalšiu vysokú školu - odbor fyzioterapia.

Text: Michal Mašľany, Boris Vanya pre magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu