Sám doma s hračkami. Čoraz častejšia realita

Aj slovenskí rodičia chcú potomkom darčekmi vynahradiť, že veľa pracujú a málo sa im venujú. Deti sú však z presýtenosti vecami podvedome nešťastné. Radšej by boli viac s rodičmi a nie samy so svojimi hračkami.

Deti vo veľkej Británii sa cítia nešťastné. Rodičia im kupujú nadmerné množstvo darčekov, lebo na ne nemajú čas. Deti sa tak nedokážu vymaniť z cyklu chorobného konzumu. "Zdá sa, že rodičia v Spojenom kráľovstve sú chytení v systéme konzumu, o ktorom vedia, že je nezmyselný, ale napriek tomu je mu ťažké vzdorovať," povedala autorka štúdie UNICEF Agnes Nairnová.
"Kým deti by dali prednosť času strávenému s rodičmi pred množstvom spotrebného tovaru, rodičia im radšej nakupujú množstvo hmotných statkov," tvrdí autorka štúdie. Deti zahrnuté vo výskume tvrdia, že ich šťastie závisí od času, ktorý trávia so svojou rodinou a priateľmi, a od činností, ktoré spolu robia. Prekáža im, keď rodičia používajú televízor ako opatrovateľku. Výskum poukázal aj na skutočnosť, že deťom chýba pobyt na čerstvom vzduchu.

Výskum priniesol zaujímavé výsledky. To, čo trápi deti vo Veľkej Británii, vôbec nepoznajú deti napríklad zo Švédska a Španielska. "Chorobný konzum v týchto krajinách takmer neexistuje," povedala Nairnová. Ostatné európske krajiny sú už na tom horšie. Vlna konzumizmu zasahuje aj slovenské deti. Svedčí o tom predaj komerčných hračiek, značkového oblečenia a iných hmotných vecí. Samotné deti tvrdia, že o drahé a značkové veci nestoja: žiadajú pozornosť rodičov, ktorá je pre ne vzácnejšia ako nový drahý mobil alebo počítačová hra.

Čo sa zmenilo v rodine
Dnešné deti sú na samotu zvyknuté. Je to však najmä dobrovoľná samota, v ktorej nikto nie je sám, a to buď pri televízii, alebo pri počítači, prípadne pri iných elektronických hrách. Rodičia sa snažia deti rozhýbať, chcú, aby chodili von, aby sa hrali aj inak. Život ich však niekedy núti vítať, že dieťa pokojne sedí, je doma v bezpečí, vidia ho a majú ho pod kontrolou.

Nikto však zatiaľ presne nevie, ako na dieťa vplýva tento jednostranný vzťah s prístrojmi, ako to ovplyvňuje psychiku. Aké programy v hlavách detí nabiehajú a čo budú odovzdávať svojim deťom. Doteraz to bolo tak, že každá rodina mala svoj program - svoje rozprávky, ktoré sa prenášali z generácie na generáciu, svoje obľúbené športy, knihy, filmy, svoje albumy, v ktorých bola zvečnená história rodiny. Dedili sa aj niektoré hračky, deti objavovali na povalách u starých rodičov drevených koníkov, kolísky, staré bicykle, vynášali to na svetlo sveta a tešili sa z návratov starých vecí, s ktorými sa hrali ešte ich rodičia. V týchto rodinných mikrosvetoch bolo veľa romantiky, lenže - zmizli už aj samotné pôjdy. Moderný štýl bývania nepreferuje odkladanie starých harabúrd, všetko sa vyhadzuje, obmieňa, nikto nechce pavučiny, prach a neprehľadné kopy krámov ani na povalách.

Aj v hračkách vládne móda
A deťom už staré hračky nestačia. Vždy je nejaká móda a tá diktuje. Trendom už nie sú drevené koníky ani bábiky zo šúpolia, ale hračky, ktoré majú výrazný dizajn a sú schopné nejakého výkonu. A najmä - je tu kolektívne generačné povedomie o hračkách, treba ísť s dobou. Móda sa stále mení. Ešte nedávno bola v kurze presne spodobnená Hannah Montana a už je tu bábika s vymeniteľnou hlavou, ktorá je každú chvíľu iná. Zbierajú sa rôzne figúrky, do sérií ich treba veľa. Stále je čo kupovať.

Ktovie, ako to je. Či rodičia naozaj chcú, aby im dali deti chvíľu pokoj, alebo sa potrebujú ospravedlniť, že sa im dostatočne nevenujú, či jednoducho nevládzu odolať nátlaku potomka na kúpu hračky. Obchody s hračkami sú stále plné. A možno aj samotní rodičia radi hračky kupujú. Návšteva hračkárskeho obchodu dnes vyráža dych - je tam síce veľa gýčov, ale sú tam aj malé zázraky. Napríklad svetielkujúci mobil, ktorý sa prihovára ľudským hlasom, hrad, ktorý bliká a hrá, báby, ktoré tancujú, autá, ktoré sa pohojdávajú...

Kto by odolal? Nič to, že je to gýč, veď práve gýč je taký mnohotvárny! A potom - nedostatok estetiky je vyvážený čímsi iným, dômyselnosťou, psychologickými ťahmi. Zberateľské série vyvolávajú medzi deťmi súťaživosť a to je ten pravý motor k nákupom.

Konzum spúšťa reklama
Prečo sa dnes deťom páči gýč? Lebo je v ponuke a najmä - je v reklame. Čo je na obrazovke, tomu sa verí. A to je krásne. Ľudové hračky sa asi do reklamy len tak ľahko nedostanú. Keby tam bola bábika v piešťanskom kroji - ktovie, ako by zapôsobila? Či by z nej vedeli narobiť toľko variácií, ako je to dnes vo svete hračiek zvykom? Každý nápad sa množí donekonečna.
Hračky však ani množstvom, ani vzhľadom určite deti neohrozujú. Zastavovať a regulovať spotrebu hračiek je asi naivné. Niekto nemá na veľa hračiek, niekto má, žijeme v trhovom hospodárstve. Podľa slov predavačiek z obchodu s hračkami sa zatiaľ naozaj kupuje veľa hračiek, ale nie bezhlavo. Niektoré deti si vraj už z ponuky hračiek vyberajú a nemusia mať všetko. Podľa správania v obchodoch sa nezdá, že by rodičia a deti navzájom taktizovali. Zdá sa však, že rodičia sú málo autoritatívni a situáciu v rodinách určujú skôr deti. To je však už námet na ďalší výskum.

Text: Helena Dvořáková, Zuzana Hlavačková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu