Rodičia to majú ťažké

Myslím si, že dnešní rodičia to nemajú jednoduché. Deti sú zaplavené reklamnými lákadlami od nezmyselných hračiek až po výdobytky najnovšej techniky. Keď sa k tomu ešte pridá spoločenská prestíž a súťaživosť v triede, je naozaj namáhavé odolať a trpezlivo vysvetľovať dieťaťu, kde sú hranice medzi túžbou, potrebou a nevyhnutnosťou.

Mám deväťročného syna a sedemročnú dcéru. Syn asi ako jeden z posledných v triede nenosí mobil. Dávame mu ho len na výnimočné príležitosti ako triedny výlet. Inak ho nepotrebuje. Ráno ho do školy vozíme a poobede odvážame na krúžky. Myslím si, že mobilu si užije viac ako dosť, keď bude dospelý. A absolútne neriešim jeho značku. Je to úžitkový predmet a dieťa nemá ešte takú veľkú zodpovednosť, aby mohlo vlastniť drahú značkovú vec. Aj psp (playstattion do ruky) dostal syn len za výborné známky. Aj keď po ňom túži, bez nich by ho nemal. Používa ho však len minimálne. Notebook vlastný nemá, používa môj alebo manželov. Medzi jeho obľúbené hračky vôbec nepatria tie najdrahšie. Miluje lego, zaujíma sa o šport.

Dcéra má rada zvieratá, rada tvorí, vystrihuje, maľuje, nalepuje. Má síce IPOD, ale len na počúvanie hudby a prezeranie rodinných fotografií. Patríme s manželom k tým rodičom, ktorí sa snažia deťom vysvetliť, že drahý a značkový svet je vytvorený umelo a, naopak, príroda je slobodná a zadarmo. Príroda je obrovským štedrým opakom úbohej, chamtivej a komerčnej kultúry. Snažíme sa s deťmi hrávať spoločenské hry, navštevovať s priateľmi, ktorí majú tiež deti. Keď sú deti vo svorke, tak nepotrebujú drahé hračky. Naháňajú sa, skrývajú, hojdajú, opekajú. Žijeme v chorej spoločnosti, ľudia utrácajú za hračky veľa peňazí. Často si pritom bohužiaľ myslia, ako to veľmi vyjadruje lásku k dieťaťu. Ja som sa narodila v sedemdesiatych rokoch, čiže za socializmu. Bola som však šťastné dieťa. Nič mi nechýbalo, mala som bábiky, detský šijací stroj aj práčku, aké mali v republike všetky dievčatká. Najradšej však spomínam na hry so starším bratom. Stavali sme si bunkre, prezliekali sa do masiek, hrali sa na cirkus. Preto si aj myslím, že je lepšie vlastniť menej hračiek. Vďaka tomu nebudú deti rozmaznané a rozvíja sa im fantázia.

Text: -zh- pre magazín Pravdy
Foto: archív rodiny Lenártovej