Kristína Svarinská: Vždy som mala slabosť pre zlých chlapcov

Zatiaľ čo herectvu pred kamerou sa učila praxou, to divadelné študuje na Vysokej škole múzických umení. Popritom si stihla zahrať jednu z hlavných úloh v súčasnom hite slovenských kín, filme Lóve. Videlo ho už vyše 60-tisíc divákov.

V prostredí filmu, televízie ste sa pohybovali od malička, zahrali ste si aj niekoľko úloh. Túžili ste byť herečkou?
Nie. Ako dieťa som mala klasické sny - chcela som byť doktorka alebo učiteľka. Mala som aj vlastný zošitok, do ktorého som  zapisovala známky svojim spolužiakom. Koho som mala rada, ten mal jednotky, nuž a tí ostatní... tí boli na tom horšie. Ale mojím najväčším detským snom bolo predávať pukance.

Kedy ste zistili, že by ste predsa len dali prednosť herectvu?
Až počas maturitného ročníka. Dovtedy som mala pocit, že sa vydám skôr tradičnejšou cestou a budem študovať napríklad právo alebo medzinárodné vzťahy. Vysoká škola múzických umení pre mňa dlho vôbec neprichádzala do úvahy. Vždy som totiž tvrdila, že herečkou byť nechcem.

Prečo nie?
Tak som to cítila. Vravela som si, že hrať môžem aj bez školy. Preto som radšej chcela študovať niečo iné a herectvo robiť „len tak“. Názor som zmenila, až keď prišiel čas podávania prihlášok. Začala som vylučovacou metódou hľadať školu, ktorá by bola pre mňa ideálna. Vylučovala som a vylučovala, až mi nezostala nijaká. Jediné, čo som si reálne vedela predstaviť, bola Vysoká škola múzických umení. A tak som si podala prihlášku.

Čo na to rodičia?
Samozrejme, boli by radšej, keby som sa rozhodla pre iné zameranie. Priali si, aby som okrem herectva mala aj nejaké zadné vrátka. Ale keď videli, že som šťastná v tom, čo robím a že by tadiaľ mohla viesť cesta, nebránili mi v tom. Asi si uvedomovali, že by to aj tak nemalo žiadny efekt. Vždy som si robila, čo som chcela a čo som sama uznala za vhodné.

Na školu ste sa dostali až na druhýkrát, má pre vás o to vyššiu cenu?
Až vtedy som si uvedomila, že po štúdiu na divadelnej škole naozaj túžim. Hneď na začiatku som si určila, že škola je priorita. Chcem sama sebe, svojej rodine a ľuďom, ktorí ma majú radi, dokázať, že na tú školu mám. Preto počas semestra odsúvam bokom aj prácu a nakrúcaniu sa venujem najmä cez prázdniny. Tento rok som pre nový seriál nestihla ani dovolenku.

Herectvu pred kamerou ste sa učili "za pochodu", to divadelné študujete. Čo vám vyhovuje viac?
Ide o dve odlišné veci. Práca pred kamerou je pre mňa prirodzenejšia, je viac vo mne. V divadelnom svete sa ešte len učím pohybovať a všetko je pre mňa nové. Niekedy mám pocit neistoty. Neraz sa pýtam samej seba: ,,Čo tu vlastne robím? Veď toto vôbec nie som ja. Na toto nemám. Prečo som vlastne na tejto škole?" Mávam veľké pochybnosti. Ale na druhej strane, práve pochybnosť je jednou z hnacích síl, ktoré človeka ženú vpred.

Chceli by ste sa venovať radšej divadlu, ako hrať pred kamerou?
Veľmi by som chcela nakrúcať filmy, ale rovnako rada by som robila aj divadlo.

A predsa najviac účinkujete v seriáloch...
Áno, je taký trend. Divadlo by som chcela robiť, ale uvedomujem si, že som ešte na začiatku. Učím sa veci, ktoré sú pre mňa nové. Pohyb v priestore, ovládanie svojho tela, gestá, načúvanie svojmu vnútru. To všetko je veľmi ťažké. Myslím si však, že divadelná práca človeka dokáže veľmi posunúť.

A čo filmy? Na Slovensku sa ich veľa nenakrúca, v čom vidíte problém?
Podľa mňa sa nedá stále vyhovárať na peniaze, alebo na to, že tu nie sú ľudia, ktorí by chceli robiť filmy, pretože tých ľudí je nespočetne veľa. Sú kreatívni, majú nápady, ale na Slovensku akoby bol stále taký trend, že musíme robiť filmy, ktoré sú ťažké, umelecky náročné. Samozrejme, snom každého režiséra či herca je participovať na filme s posolstvom. Ale nemôžeme sa stále tváriť, že cesta je len v tom negatívnom, v ľútosti či akomsi ponižovaní samých seba. Mám pocit, že u nás sa bojíme skúšať. Ľudia sú konzervatívni a málokedy dávajú novým veciam šancu. Treba sa prestať báť. Treba písať, treba skúšať. Človek sa vraj učí na vlastných chybách. Pokiaľ sa však budeme báť niečo robiť, nebudeme sa môcť učiť z ničoho. Stále budeme len o niečom hovoriť, ale nebudeme nič robiť.

Myslíte, že sa to prelomí tak, ako so seriálmi?
Dúfajme. Päť-šesť rokov dozadu sa nenakrúcalo v podstate nič a dnes sú televízie plné pôvodnej tvorby. Chytil sa jeden seriál, druhý a dnes už človek pomaly stráca prehľad.

Niektorým divákom prekáža, keď jeden herec hrá vo viacerých seriáloch. Čo vy na to?
My Slováci máme takú zvláštnu vlastnosť. Keď sa nič nerobí, nadáva sa. Keď sa robí veľa, tiež sa nadáva. Raz ľuďom prekáža, že sú všetky filmy a seriály zahraničné, potom zase nadávajú, že jeden herec sa podieľa na viacerých projektoch a oni sú z toho zmätení. Treba to brať tak, že sa začalo nakrúcať a pre tvorcov je jednoduchšie dať hlavnú postavu niekomu, kto je známy, pretože tým zvýšia šance programu na úspech.

Známe tváre asi viac lákajú ľudí aj do divadla, nie?
Seriály pomohli divadelnej návštevnosti, ale všetko má svoje pre a proti. Neraz majú ľudia hercov tak zaškatuľkovaných podľa ich seriálových postáv, že ich nevedia alebo možno nechcú vnímať v inej divadelnej úlohe. Idú sa vlastne pozrieť na seriálovú postavu a nie na herca. A keď ho náhodou uvidia v inej polohe, tak sú sklamaní. „Ale veď toto nie je ten človek, ktorého poznám z televíznej obrazovky,“ myslia si.

Vo svojom novom filme Lóve hráte Veroniku, ktorá vyrastala v detskom domove. Bolo pre vás ťažké sa do nej vcítiť?
Určite bolo komplikované uvedomiť si, že nemá rodičov, nemá zázemie, a preto je taká, aká je. Cieľavedomá, ambiciózna, všetkým naokolo chce dokázať, že dokáže viesť normálny život, ako by pochádzala z kompletnej rodiny. Preto som sa nesnažila do tejto postavy vkladať nejaké traumy z detstva. Mala som z nej pocit, že nie je zatrpknutá ani voči rodičom, keďže sa snažila nájsť svoju mamu. Takže som ju poňala ako normálne dievča, ktoré žije v internáte so svojimi kamarátkami a chce v živote niečo dokázať.

Veronika sa zaľúbi do dosť problémového mladíka. Myslíte, že by ste sa do takého vedeli zamilovať?
Viem si to predstaviť, pretože keď som bola mladšia, vždy som vzhliadala k "zlým chlapcom“.

Aj ste si nejakého našli?
Ja som si vždy myslela, že áno. Ale potom som zistila, že taký vlastne nie je.

Takže sa len tváril a v skutočnosti bol dobrý?
Presne tak! Samozrejme by som nechcela zločinca, ale neviem si predstaviť ani vzťah s nejakým mamičkiným maznáčikom.

Ktorá scéna bola pre vás najnáročnejšia? Tá často spomínaná milostná?
Kvôli niektorým scénam sme sa s Miškom Nemtudom stretli ešte pred nakrúcaním, aby sme si ich reálne prešli a naskúšali. Tá milostná medzi nimi nebola. Všetko bolo veľmi prirodzené a do veľkej miery nám pomáhala hudba. Hrala presne tá istá, ktorá bola komponovaná pre túto scénu, takže sme cítili rytmus a plynulo to samo. Najťažšia bola pre mňa záverečná scéna filmu, ktorú sme nakrúcali niekoľkokrát tesne predtým. Aj počas milostnej scény som ešte mala plnú hlavu tej predchádzajúcej.

Je pre vás ťažké odísť z pľacu či javiska a odbúrať pocity, ktoré ste podľa scenára zažívali?
Ako kedy. Človek si nemôže všetko tak pripúšťať. Musí sa vedieť zo svojej postavy dostať späť do normálneho stavu. Ak by zostal v tom, ktorý si privodil, mohlo by mu to privodiť veľa negatívnych energií. V tom obdivujem divadelných hercov. Absolvujú na javisku ťažké emocionálne výstupy, potom sa skončí predstavenie, ľudia sú nadšení, ale oni zostávajú s tým svojím pocitom. Musia sa však dostať späť k svojmu ozajstnému ja. Ide o jednu z najťažších súčastí hereckého umenia a ja obdivujem všetkých, ktorí to dokážu. Tento proces je totiž veľmi náročný na psychiku a citlivejším ľuďom môže robiť veľké problémy.

Pripravujú vás na to aj v škole?
Určite sa snažia a prízvukujú nám, že je podstatné, aby sme sa do stavu postavy vedeli dostať, ale aby sme sa vedeli dostať aj z neho. Niekedy môže byť to druhé ešte dôležitejšie ako to prvé.

Váš nový film Lóve hneď počas prvého týždňa videlo až 17-tisíc divákov. Oslavovali ste?
Zatiaľ nie, nebol čas. Bola som chorá, mám školu, pracujem, ale veľmi sa z toho tešíme. Až takú enormnú návštevnosť sme vôbec nečakali. Dúfali sme, že by to mohlo osloviť mladých ľudí, pretože cieľová skupina filmu Lóve je jasná. Je skvelé, že sa ľudia tešia, píšu pozitívne ohlasy na internet a nám je dobre. Máme hrejivý pocit na duši.

Pozitívne ohlasy sú skvelé, ale určite si o sebe prečítate neraz aj niečo negatívne. Ako sa s tým vyrovnávate?
Dokážem sa zavrieť do svojej bublinky a obrniť sa proti názorom ľudí, ktorí ma nezaujímajú. Konštruktívna kritika je najlepšie, čo človeka môže stretnúť, pretože ho posúva ďalej. Ale názory v internetových diskusiách mi nemôžu dať v podstate nič. Ak sú pozitívne, tak ma to teší, ak sú negatívne, tak by som si priala, aby išlo o veci reálne súvisiace s danou témou. Ale ak sú nešťastní, nemajú čo robiť a sedia doma za počítačom a píšu urážlivé veci, to ma nezaujíma.

A čo vaše bezprostredné okolie? Nestretávate sa s neprajníkmi?
Mám okolo seba ľudí, ktorí ma berú takú, aká som. Samozrejme mi prajú, ale vedia mi povedať aj svoj názor, keď sa im niečo nepáči. So závisťou sa v tomto prostredí asi stretáva každý človek. Je to akési prirodzené. Ľudia si úspech neprajú, úspech sa nenosí a neodpúšťa. Takže určite sú takí, ktorým nesedím a ktorí by mi možno radi „dopriali“ niečo iné. Ale tým sa nezaoberám, pretože to uberá veľa energie.

V seriáli Hoď svišťom ste sa objavili ako sexi čašníčka. Využívate v skutočnom živote ženské zbrane?
Asi skôr nie. Keď mám ísť v piatok do mesta, ani mi nenapadne, že by som si mala dať opätky. Chcem sa cítiť čo najpohodlnejšie, takže chodím skôr v rifliach, teniskách a mikine. Mejkapu a všetkých týchto vecí mám dosť na pľaci. V súkromí sa im radšej vyhýbam.

Takže ani vysoké opätky či minisukne nehrozia?
Nikdy som samú seba neriešila cez oblečenie a vonkajší výzor. Zbytočne by som sa nahodila do šiat a opätkov, keby som sa v tom necítila dobre. V tom okamžiku by som prestala vyžarovať to, čo je vo mne. Riešila by som, či mi niečo niekde netrčí, ako sa v tých opätkoch nestrepať a podobne. To by som už nebola ja. Tak si hovorím, že radšej pôjdem v teniskách a mikine a možno zaujmem tým, aká som. Inak to zrejme nemá zmysel.

Vo svojom nabitom programe ste nestihli v lete ani dovolenku, pri čom si dokážete aspoň poriadne oddýchnuť?
Energiu mi dodávajú priatelia a dobrý čaj.

A čo dobrá kniha?
To tiež, len mám pocit, že v poslednom čase si vyberám asi náročné tituly. Keď si po každodennom strese sadnem ku knihe a uvedomím si, že namiesto oddychu sa musím sústrediť na čítanie, zaspím po pár stranách. Potom sa zobúdzam s knihou na hrudi a čudujem sa, kam zmizli dve hodiny. Pravda však je, že v poslednom čase zaspávam pri všetkom, aj pri časopisoch. Asi to bude aj tým, že si k nim ľahnem. Keď sa ocitnem pri knihe alebo pred televízorom v tejto polohe, koniec. Musím asi čítať po sediačky...

Určite však je nejaký autor, pri ktorom by ste nezaspali.
Mám veľmi rada Paula Coelha. Páči sa mi spôsob a prostriedky, akými vyjadruje svoje myšlienky. Kniha Záhir istý čas bola takou mojou osobnou Bibliou.

Kristína Svarinská
Narodila sa 14. mája 1989 v Bratislave. Jej otec je producent, preto sa odmalička pohybovala v prostredí filmu a televízie. Jej tvár sa stala známou najmä vďaka seriálom, v ktorých účinkovala - napríklad Obchod so šťastím, Panelák či Keby bolo keby. Zahrala si však aj vo viacerých filmoch - Dážď padá na naše duše alebo Neverné hry. Momentálne študuje v druhom ročníku na Vysokej škole múzických umení a popri tom pôsobí vo filme, v televízii aj divadle.

Text: Elena Zemková pre Magazín Pravdy
Foto: Martin Črep, TV JOJ