Učiteľ nechce prepadnúť u žiaka

Až v poslednom ročníku na pedagogickej fakulte som pochopil, že naozaj chcem byť učiteľom. Bolo to vďaka praxi a ponuke pokračovať na gymnáziu už ako riadny učiteľ. Preukázali mi dôveru, a tak som sa chopil práce. Na učiteľstve ma lákalo, že každý okamih, každá školská hodina boli iné. Bez stereotypu. Bolo to každodenné dobrodružstvo, tvorivosť a improvizácia, ktoré však dopadli dobre len vtedy, ak ste sa dobre pripravili. Dodnes sa mi sníva práve o tom, že som sa vrátil do školy a som nepripravený. Je to moja nočná mora.

Študenti si zaslúžia úctu
Keď som nastupoval do praxe a svojmu priateľovi som sa pochválil, že budem učiteľom, prekvapil ma vetou, ku ktorej som sa počas celej svojej praxe stále vracal: "Nezabudni, že tvoji študenti si zaslúžia úctu!" To, čo znie tak prosto, je v realite omnoho zložitejšie. Dnes, s odstupom času, vidím aj svoje zlyhania a sú okamihy, ktoré by som rád vrátil späť a riešil ich inak. Rodinno-spoločenská situácia mnohých detí je veľmi zložitá a ako dokážu byť deti nesmierne tvrdé a nekompromisné, rovnako sú aj zraniteľné.

Neočakávam vďaku
Vo vzťahu učiteľ - žiak je asi podstatná trpezlivosť. Z vlastnej skúsenosti študenta dlžníka viem, že nemôžem očakávať žiadnu vďaku za energiu, ktorú venujem študentom. Ale niekedy prišla veľmi rýchlo, a to bola nesmierna motivácia. Hneď ako som nastúpil do školy, pridelili mi triednictvo. Veľmi mi pomohlo, že moja manželka bola tiež učiteľkou a mala pochopenie pre moju prácu. Vedel som, že ak si chcem vytvoriť vzťah k študentom, tak mi nebude stačiť len práca v rámci vyučovania. Snažil som sa pre študentov vytvárať skôr neformálny priestor. Hneď po mojej rodine boli oni stredobodom môjho života, a to sa mi vrátilo krásnou spätnou väzbou: aj dnes, po rokoch, sú mi blízki.

Autorita
Mal som šťastie, že som pracoval so študentmi stredoškolákmi, ktorí mali pevný rodinný základ. Nemusel som im vštepovať základné pravidlá slušného správania. Spätne si však myslím, že ide o vzájomný rešpekt a atmosféru, ktorú dokáže učiteľ vytvoriť v triede. Nikdy som nechcel nadbiehať študentom, aj preto som im vytrvalo vykal a keď som mal pocit, že študent alebo trieda začínajú prekračovať hranice vzájomného rešpektu, tak som bol nekompromisný a tvrdo som zakročil.

Talent a cieľ
Len talent určite nestačí. Prijal som úlohu pracovať s niečím veľmi vzácnym - so študentom, ktorý, aj keď často prejavoval svoj nezáujem, bol a je učiteľovi najväčším kritikom a ja som rozhodne nechcel prepadnúť. Možno skôr ako talent mi v mojej praxi pomáhal cieľ - vízia, čo chcem dosiahnuť. Ani nie tak v mojej praxi, ako skôr v tom, čo zostane v študentoch, keď odídu zo školy.

Z učiteľa grafik
Prečo som zo školstva odišiel? Nepriamo pre peniaze. Škola robila síce všetko pre to, aby mi pomohla finančne, ako sa dalo, ale v tom čase sme mali už tri deti a prenajatý jednoizbový byt. Bolo nutné riešiť našu bytovú otázku a nám jednoducho nechceli dať nikde úver. V bankách nám radili, aby sme zamlčali aspoň jedno dieťa, a tak som sa ich vždy pýtal, ktorého sa máme vzdať. Dnes máme päť detí a stále nám odporúčajú to isté. Žiaľ, naša situácia už bola neudržateľná, a keď som dostal ponuku od priateľov pracovať v ich grafickom štúdiu, neváhal som.

Vzor
Bolo ich mnoho, ale jeden bol pre mňa výnimočný, dnes už žiaľ zosnulý, pán učiteľ Ľudovít Bebjak. Pre mňa nesmierna ľudská pedagogická osobnosť. Učil ma už na základnej škole a uňho som absolvoval aj svoju študentskú prax. Fascinoval ma svojou neformálnosťou a schopnosťou motivovať žiaka spôsobom, že hodina výtvarnej výchovy bola zážitkom. Druhý človek, ktorý bol mojím vzorom, bol Anton Pažitný, a to pre svoju nesmiernu profesionalitu slovenčinára, ktorý síce učil celý život na základnej škole, ale profesijne mohol kedykoľvek prednášať na vysokej škole. Aj po desaťročiach praxe ma vedel šokovať, keď som ho zastihol, ako si v nedeľu robí prípravy na ďalší týždeň.

Čo chýba?
Myslím si, že peniaze to nie sú, aj keď o nich najviac rozprávame. Už keď som nastupoval v roku 1993 do praxe, tak platy patrili medzi najnižšie. Aj dnes predsa muži a ženy nastupujú do tohto zamestnania s vedomím, že ich tu peniaze nečakajú. Myslím, že nášmu školstvu chýba koncepcia, ktorú by pripravovali ľudia, ktorí naozaj učia na školách. Máme ministerstvo školstva a nemáme peniaze, máme ministerstvo školstva a nemáme učebnice, máme ministerstvo školstva a deti na stredných školách nevedia, z čoho budú maturovať... A mohol by som pokračovať. Myslím, že nášmu základnému a strednému školstvu chýba pevné a stabilizované zázemie, aby pedagógovia mali čas sa vzdelávať vo svojom odbore a nie naháňať pofidérne kredity za ovládanie wordu. Máme opravené školy, ale chýbajú nám osobnosti, ktoré by tam učili, a klobúk dole pred všetkými, ktorí tam stále sú.

Text: -hd- pre magazín Pravdy
Foto: archív Juraja Vontorčíka