Kedysi chceli študenti vedieť, dnes mať

Úprimne povedané, nikdy som učiteľom nechcel byť. Študoval som históriu a archeológiu na Sofijskej univerzite Klimenta Ochridského v Bulharsku a chcel som byť archeológom. Lenže diplom som dostal ako učiteľ archeológie na stredných školách, čo je v našich podmienkach riadny nezmysel. Od roku 1979 som pracoval v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Robil som výskum na Sitne a tam som pracoval iba so študentmi a veľmi dobre som si s nimi rozumel. A keď prišiel rok 1989 a ja som cítil, že by som sa mohol viac realizovať ako učiteľ, nezaváhal som a odišiel som učiť dejepis na cirkevné gymnázium v Nitre. Ustavičný kontakt s mladými, pocit, že im môžem odovzdávať niečo zo svojich znalostí, ma napĺňa radosťou. Ani s archeológiou som sa úplne nerozlúčil. Učím totiž biblickú a kresťanskú archeológiu v Teologickom inštitúte v Nitre.

Nezabudnuteľní
S radosťou a obrovskou úctou si spomínam na pani učiteľku Ehlerovú na základnej škole a profesora Davida z gymnázia Hladnov v Ostrave. Boli nesmierne ľudskí, vnímaví k našim potrebám, no zároveň  prísni a spravodliví, proste majstri svojho oboru. Neboli učiteľmi pre zárobok, aj keď nikdy učiteľ nedostával veľa peňazí, ale žili pre svoje povolanie a tým aj pre nás. Sú pre mňa nedostižnými vzormi.

Radosť
Mám veľmi rád svoje povolanie, napĺňa ma a neviem si už bez neho predstaviť svoj život. Aj keď sú niekedy problémy, prináša mi viac radostí ako pocitov zmaru.

Plat
Uf, to je ten najväčší problém – peniaze. V čistom je môj plat zhruba tretina odmeny vysokoškolského brigádnika, ako prednedávnom charakterizoval platy lekárov teraz mediálne veľmi známy nespokojný lekár. Viem, zaslúžia si viac, ale cítil som sa strašne ponížený - oni ako študenti, my učitelia ako čo? Viem, hovorí sa, že kto niečo nevie, tak to učí, tak potom prečo ich solídne platiť (kto si to myslí, príďte nám to ukázať, myslím, že väčšina z vás by rýchlo zo škôl zutekala). Úprimne povedané, učiť si môžem dovoliť iba pre to, že ma živí manželka - je právnička. Keby som mal živiť rodinu, asi by som si musel hľadať zamestnanie a zabudnúť na povolanie. Iba kvôli zvýšenému životnému štandardu by som to však neurobil.

Učiteľ a učiteľky
Boli časy, keď som bol v zborovni ako muž sám (kolegovia boli telocvikári a cez vyučovanie sme sa stretávali len zriedka), ale teraz je to lepšie. Bojím sa však, že ako živitelia rodín budú musieť odísť za lepšie platenou prácou. Ako konkurenciu ma kolegyne neberú, skôr ma pre moje niekedy nevhodné žartovanie na účet ženskosti trpia. Nemyslím si, že by mal učiteľ automaticky viac autority ako učiteľka. Som presvedčený, že to závisí od toho, do akej miery je osobnosťou. Či je vždy sám sebou, či proste vie – a myslím tým nielen vedomosti, ale aj to, či vie brať študenta ako svojho partnera. Študent musí cítiť, že učiteľ je tam preňho, nie naopak, že je to učiteľovo povolanie, že má svoje povolanie aj žiakov rád, potom je problémov s autoritou menej.

Motivácia
Každý rodič chce pre svoje dieťa iba to najlepšie, je intuitívne viac na strane dieťaťa ako učiteľa. Niekedy dochádza ku konfliktom či presnejšie k nedorozumeniam, keď sa učiteľova predstava dobra úplne nezhoduje s predstavou dobra rodiča, stáva sa to. Na vzťah učiteľ – rodič vždy vplývala celková atmosféra v spoločnosti. Učím iba asi 20 rokov, takže ako to bolo pred nežnou revolúciou z vlastnej praxe neviem, viem však, že v 90.rokoch študenti viac ako teraz chceli vedieť, dnes chcú predovšetkým mať. A je jedno, či peniaze, alebo diplom.

Text: -hd- pre magazín Pravdy
Foto: archív Pavla Žebráka