Do oka sa zmestí celý svet

Oko je zdrojom potešenia aj rozčarovaní. Kým neboli zrkadlá, viac nás šetrilo - človek sa nemohol len tak ľahko pozrieť sám sebe do tváre. Dnes sa tým pohľadom obyčajne začína deň. A potom je oko už stále v pohotovosti - je to prieskumník, vyjednávač, bojovník, archivár i zvodca.

Hovorí sa, že oko je oknom do duše. Len čo sa na nás niekto pozrie, už vidí, čo sme zač. Niekedy teda aj zbabelo klopíme zrak - keď máme za ušami a nechceme, aby sa nám dali čítať hriechy z očí. No, aj my máme tú istú možnosť - pozrieť sa každému až do žalúdka a ak treba, prevŕtať ho očami. Oko to dokáže. Je to zbraň.

Aj takéto súboje sa tíško okolo nás denne odohrávajú, ale častejšie sú zrejme radostné dotyky zraku: malý pohľad stačí a medzi dvomi ľuďmi, ktorí sa možno len náhodne stretli, to zaiskrí. Prebehne rýchla priaznivá komunikácia očami, náznak porozumenia, možno až obdivu. Sú to slastné okamihy, ktoré človeku umožňuje len oko - v momente si možno vymeniť balík informácií. Uzavrieť tichú dohodu, zjednotiť postup, naznačiť záujem - aj ľúbostný, vyzvať na vzburu, utíšiť. A to všetko bez slov! Človek si ani neuvedomuje, akú rozkoš prežíva, keď sa dorozumieva očami. Je to vrcholné splynutie duší a aj najuniverzálnejší spôsob komunikácie, lebo reč oka ovládajú všetky národy. Nič sa nemusí prekladať, ide to bleskovo. Oko povie síce iba základné veci, ale čo povie, to sedí.

V pohľade je sloboda
Pravda, niekto sa naučí "klamať telom", teda aj okom. Ale - oklame len sám seba. Príjemné je totiž, keď sa človek môže každému pozrieť rovno do očí. Je to základná forma slobody, ktorú si udeľujeme sami sebe. Závisí od svedomia.

Niekedy však prichádzajú obmedzenia zraku zvonku, a to už je horšie: nesmieš sa na niečo pozerať, nesmieš si niečo čítať, neobzrieš sa, lebo skamenieš, nepozrieš sa na niečo, lebo oslepneš a podobne. Poznáme to z rozprávok, ale aj z reality. S okom sa dá skrátka aj manipulovať, je predmetom záujmu moci a rôznych ideológií.

Niet sa čo čudovať. Oko je predsa magické.

Vezmime si už len jeho tvar a praktické schopnosti - strašidelná biela guľka s farebným terčom zrenice a dúhovky sa vie zmeniť na dojímavý pohľad spod hustých mihalníc.

Okom sa dá aj gúľať, čo je vraj účinné pri koketovaní, ale prevrátenie oka môže znamenať aj totálny nesúhlas, zhnusenie.

Očami sa dá uraziť. Aj vyjadriť veľkoleposť: Kam až oko dovidí...

V súčasnosti už zľudovený pojem "Orwellovo oko", ktoré, samo neviditeľné, sleduje, špicľuje a dovidí všade, zasa naháňa strach. Božie oko, ktoré sa symbolicky stvárňuje v trojuholníku na nebesiach, by tiež malo naháňať strach, ale už ho ľudia neberú až tak vážne. Kedysi boli bohabojnejší, dnes si myslia, že Boh je už starý, nevidí dobre, a tak disciplína poľavuje. Skôr myslia na volské oko na bifteku, ale už ani ten nejedia s niekdajšou chuťou: hrozí totiž zvýšenie cholesterolu, tlaku, cukrovka a iné neduhy. A toto všetko hlási lekárom práve oko. Je to také "očko" ľudského organizmu. Kedysi sa tajným agentom hovorilo očko, ale bol to asi príliš nežný výraz pre danú činnosť, aby prežil až do tohto tisícročia. Dnes by bolo ozaj smiešne hovoriť agentovi očko, lebo reč by bola samá zdrobnenina.

Jediný orgán s roletou
Oko inšpirovalo mnohých umelcov. Známy výrok "Oko za oko" dali napríklad do názvov svojich románov mnohí spisovatelia sveta. Náš Peter Jaroš bol vtipnejší, keď nazval svoju knihu Nemé ucho, hluché oko. A indický filozof Gándhí zasa domyslel samotný slogan - Oko za oko a svet bude slepý...

Zaujímavé je, že Eliška Kaplicky nazvala svoj dokumentárny film o manželovi architektovi Janovi Kaplickom Oko nad Prahou. Kaplického projekt národnej knižnice, ľudovo zvaný chobotnica, tiež pripomína oko, vlastne niečo ako už spomínané božie oko: obsahuje aj veľké oblé okno v trojuholníkovom tvare. Tam mali mať návštevníci božský pocit pohľadu na panorámu Prahy. Projekt sa zatiaľ nerealizoval, ale toto oko aj tak spoznal celý svet a dá sa povedať, že ho fascinovalo.

Fascinácia, očarenie... Áno, v očiach sa dá aj utopiť. Pri veľkej láske zohráva hĺbka oka významnú úlohu - človek sa dokáže celý ponoriť do zraku milovanej osoby. Je šťastný, keď ho tie jej oči konzumujú, pohlcujú, ba až žerú, a chcú sa na neho stále pozerať.

Je tu však aj jedno zázračné príslovie: "Čo oči nevidia, to srdce nebolí". Nezíde sa len v oblasti lásky, uplatní sa vo všeobecnosti:
Keby sme všetko videli, asi by sme to neuniesli. Aj tak sa už na oči vyvíja veľký atak. To, čo by nikdy nemali v takej koncentrácii vidieť, sa im servíruje denne cez televíznu obrazovku. Tragédie, mučenie, mŕtvoly, vojny, hlúpe tváre, utrpenie.... Psychika človeka nebola stavaná na taký nápor. Na takú koncentrovanú masáž mozgu horormi. Oko to však musí pozerať a vysielať ďalej ho hlavy.

Oko takto mení človeka. Robí z neho väčšieho cynika. Ale oko by chcelo čosi viac - chcelo by sa pozerať na široké obzory, na zeleň lúky, na hladinu mora, na hviezdne nebo, na pekné domy, na pôvab trhoviska... Jednoducho na krásu. Žiaľ, neraz sa musí pozerať aj na dno pohárika a potom vidí dvojmo a stráca orientáciu. Trpí. Sú chvíle, keď musí aj plakať - sčervenie, spuchne a bolí...

Niekedy ho zasa začne ničiť strašný zelený zákal, alebo slepota. Skrátka, oko sa má čoho báť a dosť sa v živote natrápi. Niekedy možno sníva o tom, aby ho niekto už čím skôr zatlačil... Oko musí mať teda aspoň občas úplný pokoj, aby načerpalo energiu. Má plno roboty. Okrem toho, že musí stráviť všetko to zlé, čo vidí, je aj nositeľom krásy, vyznávačom krásy a stvoriteľom krásy. Má preto určité výsady. Ono, ako jediný ľudský orgán, sa môže v prípade potreby oddeliť od okolia - spustí si roletu viečka a celý jeho človek tým pádom dáva najavo: Nie som tu! Dajte mi pokoj! Mám všetkého dosť. Musím si pospať. Nerušiť!

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK