V prírode si uvoľním zrak, tvrdí sochárka Dana Schubert

A pokiaľ ide o skutočné ľudské oči, schárku Danu Schubert mrzí, že prestávajú rozoznávať, čo je umenie a čo je gýč.

Je pre sochára ťažké vytvoriť z hmoty ľudskú tvár? Oči? Ako ste sa to vy učili? Pamätáte sa, koho ste ako prvého modelovali?
Vytvoriť ľudskú tvár je emotívna záležitosť. Aby bola naozaj dobrá, treba poznať dotyčnú osobu, jej povahu, osobnosť. Vtedy sa robí lepšie. Prvý živý portrét – bustu - som robila pod vedením profesora Jána Hendrycha počas študijného pobytu na AVU v Prahe. Zo začiatku som mala stres, ale postupne ma to začalo veľmi baviť. Najťažšie bolo zachytiť výraz. Bolo to náročné, lebo model mi bol neznámy. Oči sa robia ťažko. Pri modelácii vlastne ani nie sú, ide hlavne o náznak pohľadu, vedieť zdôrazniť výraz a emóciu. Oči dodávajú iskru, život danému portrétu, soche.

Čo pre výtvarníka znamenajú jeho vlastné oči - ako si ukladáte videné? Máte nejakú špeciálnu optiku na výtvarné diela? Pozeráte sa napríklad inak, keď ste v galérii, na výstave a keď ste v prírode?
Oči sú pre výtvarníka detektorom všetkého, čo sa deje. Umelci sú vnímavejší na veci, ktoré bežný človek ani nezaregistruje. Balzamom pre moje oči je príroda, les, hlavne les na jeseň, sfarbený dozlata, les plný krásnych detailov. Keď som v galérii, vnímam výtvarné diela v troch fázach: celkový dojem - pocit, stvárnenie, myšlienka. Často analyzujem dielo, keď ma zaujme, vrátim sa k nemu ešte raz. Moje videnie, keď som v prírode, je omnoho uvoľnenejšie, prírodu neanalyzujem, ale kochám sa ňou. Pri pohľade sa mi spodobňujú tvary na rôzne objekty a štylizované postavy, je to inšpirujúce pre umeleckú tvorbu. Veľa času trávim v prírode.

Máte dobrú vizuálnu pamäť, ktorú zabezpečujú práve oči? Viete si všetko po čase vybaviť vnútorným zrakom?
Vizuálna pamäť je základom výtvarného myslenia. Vďaka nej výtvarník tvorí, spomína si na videné, dotvára, štylizuje dopĺňa tvary. Môj vnútorný zrak je dosť kreatívny - hlavne sa na tom zabávam. Často si aj domýšľam, ale pamätám si toho dosť. Aj detaily.

Ktorého sochára alebo sochárku máte rada práve kvôli tomu, že vedel vyjadriť tvár? Až niečo také abstraktné ako je pohľad?
Mojím vzorom je hlavne Camille Claudelová, jej neuveriteľné portréty, detailná modelácia. Veľmi obdivujem diela Rudolfa Pribiša, Jozefa Václava Myslbeka a Auguste Rodina.

Nedávno ste sa ako sochárka venovali téme bulváru. Je oko hriešne, keď sa tak rado pozerá na bulvár?
Bulvár som videla hlavne z pohľadu konceptu. Reagovala som naň preto, lebo je všade, vidíme ho v časopisoch, televízii, na internete...Vytvorila som tzv. "plesnivý bulvár", ktorý bol pre mňa zaujímavý  svojou farebnosťou, agresivitou a rôznorodosťou. Áno, oko je hriešne. Oko priťahuje všetko, čo je farebné a čoho je veľa. Až kým sa nepresýti. Bulvár je tu a aj keď sme ním presýtení, znechutení stále sme nútení ho registrovať.

Majú dnes ešte ľudia oči na vnímanie umenia?
Na to, aby ľudia vedeli vnímať umenie, je potrebné vzdelanie. Dnes bežný človek vníma samé "lacné" umenie v podobe šoubiznisu, reklamy a klasické vzdelávanie o umení sa vytratilo. Oči pre kultúrne hodnoty a výtvarné umenie možno už ani nemáme. Možno staršia generácia ešte áno, ale mladí ľudia nepoznajú, čo je pravé umenie a čo vlastne umenie je, nerozoznajú gýč od umenia. Hlavnou príčinou je ovplyvňovanie médiami, kde sa vzdelávanie o umení viac menej vytratilo. Je to veľká škoda, lebo k všeobecnej inteligencii patrí aj kultúrna vzdelanosť. Nie je to vina ľudí, ale spoločnosti, ktorá nepokladá výtvarné umenie za cnosť. Každé oko je pripravené vnímať umenie, len mu ho treba ukázať. A vysvetliť jeho význam. A oči sa budú tešiť, že vidia umenie.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: archív Dany Schubert